Ide o spolupodpísanie.
Pre pochopenie pojmu citujeme z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2006:
„...Prezident bol podľa § 64 ods. 1 bodu 8 ústavnej listiny Československej republiky, ktorá bola uvedená zákonom č. 121/1920 Sb., oprávnený menovať štátnych úradníkov počínajúc VI. hodnostnou triedou. Postavenie prezidenta podľa tejto ústavnej listiny bolo zasadené do ústavného rámca, ktorý sa nepochybne blížil ideálnemu príkladu parlamentnej formy vlády. Ústavná listina bola v otázke postavenia prezidenta výrazne ovplyvnená dikciou ústavy Tretej francúzskej republiky, ktorá sa i dnes v doktríne považuje za modelový príklad tejto formy vlády. Súčasťou formálne "slabého postavenia" prezidenta bola predovšetkým nevyhnutná účasť predsedu vlády na jeho rozhodovaní, a to vo forme kontrasignácie všetkých jeho aktov (§ 68 ústavnej listiny). Kontrasignáciou vláda preberala politickú zodpovednosť za výkon právomocí prezidenta vo vzťahu k poslaneckej snemovni (§ 66 v spojení s § 75 ústavnej listiny). Samotný prezident politicky zodpovedný nebol (§ 66 ústavnej listiny). Ústavnoprávne riešenie vzťahu prezidenta, vlády a parlamentu sa tak vyznačovalo oslabením postavenia prezidenta, ktorý k akémukoľvek svojmu rozhodnutiu potreboval súhlas predsedu vlády. Požiadavka kontrasignácie tým zásadným spôsobom obmedzila, resp. vylúčila možnosť prezidenta samostatne určovať politické ciele. Význam kontrasignácie z hľadiska miery predovšetkým politického uváženia môže mať v jednotlivých ústavných systémoch rozdielne účinky, či už sa to týka všeobecne požiadavky zhody prezidenta a vlády, kde každý z nich môže odmietnuť návrh toho druhého, alebo dokonca až povinnosti jedného z týchto orgánov akceptovať návrh toho druhého. Povinnosť prezidenta podrobiť sa názoru vlády v tomto smere môže viesť k vládou tvrdenému záveru o notariálnom rozsahu uváženia prezidenta. V tomto smere je dnes modelovým príkladom postavenie nemeckého spolkového prezidenta, u ktorého je mimo ustanovené prípady vylúčené politické uváženie. Taktiež možno poukázať na pomery v Tretej francúzskej republike. Práve v tomto ústavnom usporiadaní bol totiž vzájomný vzťah vlády a prezidenta za existencie inštitútu kontrasignácie doplnený ústavnou zvyklosťou tak, že prezident nemohol s ohľadom na zásady parlamentného režimu vstupovať do konfliktu proti vôli ľudu, ktorá bola vyjadrená ústavnými orgánmi. To znamená, že podľa uvedeného princípu bol prezident povinný podvoliť sa politickej vôli parlamentu alebo odstúpiť (porov. Grote, R. Das Regierungssystem der V. französischen Republik: Verfassungstheorie und - praxis. Baden-Baden: Nomos Verl.-ges., 1995, s. 19).
... novela Ústavy SR 90/2001 Z. z. priniesla zmeny i do postavenia a právomocí prezidenta. Touto novelou ústavy nedošlo vo všeobecnej rovine k obmedzeniu autonómneho postavenia prezidenta. Novelou napríklad došlo ku vloženiu čl. 102 ods. 2 ústavy, ktorý v prípade troch právomocí ustanovuje podmienku kontrasignácie rozhodnutia prezidenta...."
