Občianske procesné právo

Právoplatné uznesenie o zastavení exekučného konania možno v konaní o poddlžníckej žalobe považovať za právnu skutočnosť, s ktorou je spojený prechod práv a povinností z oprávneného (žalobcu) na povinného, tak ako to predpokladajú zákonné ustanovenia upravujúce zmenu účastníka konania.

Ak je žalobou uplatnený nárok voči viacerým žalovaným, ktorý majú tento nárok plniť spoločne a nerozdielne, potom plnenie poskytnuté jedným zo žalovaných je treba zásadne považovať pre účely rozhodovania o trovách konania podľa § 146 ods. 2 OSP (v SR teraz § 256 ods. 1 CSP) za „správanie“ všetkých žalovaných (t. j. aj tých, ktorí plnenie neposkytli), a žalobu za dôvodne podanú voči všetkým žalovaným. Ak sa však bráni niektorý zo žalovaných, ktorý plnenie na žalobou uplatnený nárok neposkytol tým, že voči nemu nie je uplatnený nárok dôvodný, musí súd pre účely rozhodovania o trovách konania posúdiť dôvodnosť takejto obrany; a ak je takáto obrana dôvodná, rozhodne o trovách konania medzi žalobcom (ktorý vzal žalobu späť) a týmto žalovaným podľa § 146 ods. 2 prvej vety OSP (v SR teraz § 256 ods. 1 CSP).

Právny záver spočívajúci v tom, že pri rozhodovaní o zmene exekútora súd len určuje trovy pôvodného exekútora vo výške, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie a nemôže zaviazať účastníkov exekučného konania na náhradu trov exekúcie pôvodného exekútora, exekútora nijako nezbavuje nároku na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku oprávneného a exekútor si ho bude môcť uspokojiť z výťažku exekúcie v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku.

Pokiaľ povinný v rámci exekúcie namieta, že pohľadávku dobrovoľne uhradil, pričom exekútor to popiera, je povinnosťou všeobecného súdu dať povinnému možnosť tvrdenie dokázať. Opačný postup je porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Kontradiktórnosť, nerozlučne spätá s princípom rovnosti zbraní, je univerzálnym právnym princípom platným v celom právnom poriadku, teda aj v občianskom súdnom konaní, a súd každého druhu a stupňa ho musí plne rešpektovať. Dôvodom je fakt, že jednou z jeho hlavných funkcií je oboznámiť účastníka konania so všetkými dokumentmi a dôkazmi, ktoré môžu ovplyvniť rozhodnutie a poskytnúť mu možnosti sa k nim vyjadriť. Ide predovšetkým o dôkazy, stanoviská a vyjadrenia protistrany v konaní alebo dôkaz, resp. stanovisko nezúčastneného subjektu (znalec, svedok a pod.) či zabezpečeného samotným konajúcim orgánom z vlastnej iniciatívy. Tým sa účastníkovi konania garantuje právo byť vypočutý/audiatur et altera pars/právo na obhajobu. Ani podľa ústavného súdu však zásada kontradiktórnosti nemá absolútny charakter, pretože existujú aj výnimky z uvedeného pravidla, kde okolnosti prípadu alebo procesnej situácie vylučujú uplatňovanie tejto zásady. Neexistuje však relevantný a zásadný dôvod na to, aby sa v civilnom konaní, ktoré je v zásade kontradiktórne, uplatnila výnimka z tohto princípu v konaní o sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, v ktorom sa rozhoduje o subjektívnych právach a povinnostiach.

Ak má byť exekučný titul v celom rozsahu vykonateľný, musí v ňom byť dostatočne určitým spôsobom vymedzená nie len istina, ale tiež výška úroku alebo úroku z omeškania. Výška úroku (sadzba z istiny) môže byť stanovená pevnou čiastkou alebo určená spôsobom umožňujúcim výšku úroku nepochybne zistiť (vypočítať). Výška úroku musí byť stanovená už pri spísaní notárskej zápisnice tak, že je zistiteľná na základe údajov uvedených v notárskej zápisnici alebo vyplývajúcich zo všeobecne záväzného právneho predpisu.

Za tarifnú hodnotu v zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov sa považuje výška peňažného plnenia, ktorého sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby. Rozhodujúcim momentom pre určenie tarifnej hodnoty je teda hodnota v okamihu začatia poskytovania právnej služby, a nie hodnota predmetu poskytnutia právnej služby v čase (dobe) vykonania každého jednotlivého úkonu právnej služby.

V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice upravenej v § 47 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučným poriadkom, podľa ktorého nevyhnutnými náležitosťami notárskej zápisnice ako exekučného titulu je (o. i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou. Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu – až tento prejav vôle povinnej osoby robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinností uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinnej osoby sa teda završuje vznik exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinnej osoby, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje buď ten, kto je osobne prítomný pri spísaní notárskej zápisnice, alebo ten, kto je ako zástupca oprávnený konať v mene zastúpeného (účastníka notárskej zápisnice, ktorý robí právny úkon, o ktorom sa spisuje notárska zápisnica). Ak niekto ako zástupca koná pri spisovaní notárskej zápisnice za povinnú osobu napriek tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nemožno „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej zápisnice udelený „zástupcom“ považovať za súhlas povinnej osoby.

V spore o určenie, že veci (nehnuteľnosti) patria do dedičstva, nemožno pri určovaní tarifnej odmeny za poskytnuté právne služby vychádzať z hodnoty veci, ktorá má patriť do dedičstva, keďže predmetný spor nie je sporom o určenie vlastníckeho práva. Výsledok konania o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, totiž nezakladá priamo vlastnícke právo žalobcu. Rozhodnutie všeobecného súdu o tom, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je rozhodnutím o otázke vlastníckeho práva poručiteľa, a nie jeho právnych nástupcov. Otázka vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sa v prípade úspešnosti žaloby o určenie, že tieto nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, riešia až v následnom konaní o dedičstve. Rozhodovanie o určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, má tak na žalobcu len nepriamy materiálny dosah. Vo svojej podstate možno právne účinky takéhoto rozhodnutia v príslušnom konaní charakterizovať ako vyriešenie predbežnej otázky, ktorá je relevantná pre následný priebeh dedičského konania. Vychádzajúc z tohto právneho názoru je potom pri rozhodovaní o trovách konania o určenie, že veci patria do dedičstva, namieste určenie základnej sadby tarifnej odmeny advokáta podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), nie podľa § 10 ods. 2 vyhlášky.

Ak dochádza v exekučnom konaní k právnemu nástupníctvu v dôsledku smrti oprávneného, vstupujú do tohto konania právni nástupcovia oprávneného, ktorých musí súdny exekútor a následne exekučný súd pri rozhodovaní zistiť z úradnej povinnosti. Náhradou za bolesť sa oprávnenému má kompenzovať (len) jeho osobná nemateriálna ujma, ku ktorej došlo ním osobne vytrpenou bolesťou a jeho osobným sťažením spoločenskej realizácie. Táto úzka osobná naviazanosť práva na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorá je vyjadrená aj v ustanovení § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka, je dôvodom, so zreteľom na ktorý, právo na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zaniká smrťou oprávneného.

Napriek doslovnému zneniu ustanovenia § 257 nepriznanie sa môže týkať všetkých trov alebo len ich časti... Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá strana ich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania. Ak súd má v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia

Povinný má právo po doručení upovedomenia o začatí exekúcie podať na súd v stanovenej lehote námietky proti exekúcii, v ktorých môže okrem iného uvádzať aj to, že po začatí exekúcie došlo k zániku vymáhaného nároku. Zánik judikovaného práva môže nastať nielen splnením záväzku, ale akýmkoľvek iným spôsobom, ktorý predpokladá zákon. Povinný teda môže namietať, že zánik vymáhaného nároku nastal započítaním jeho vzájomnej pohľadávky s vymáhanou.