Priznanie odmien nie je právne nárokovateľné a ich nevyplatenie samo osebe nemožno považovať za postih alebo sankciu. Navrhovateľ ani svojím návrhom neuplatnil voči odporcovi nárok na odmeny, ale nárok titulom nemajetkovej ujmy z dôvodu diskriminačného konania odporcu. Dovolací súd sa stotožňuje s právnym názorom generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa ktorého, ak ostatným zamestnancom odporcu odmena vyplatená bola a jediným dôvodom jej nevyplatenia navrhovateľovi bola skutočnosť, že podal sťažnosť na zamestnávateľa (námietky voči jeho vyjadreniu), takýto postup je diskriminačným konaním voči navrhovateľovi odporujúcim ustanoveniu § 13 ods. 5 Zákonníka práce platného do 30. 6. 2004. Odporca takýmto postupom porušil zásadu v ňom zakotvenú, že zamestnanec nesmie byť diskriminovaný za to, že podá na zamestnávateľa sťažnosť.
(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 M Cdo 19/2007 zo dňa 30. septembra 2008)
Z rozhodnutia:
Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom z 1. februára 2006 č. k. 12 C 265/2004-179 uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 33 280,- Sk s 9 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 18 280,- Sk od 1. 1. 2004 do zaplatenia a zo sumy 5 000,- Sk od 13. 1. 2004 do zaplatenia a náhradu trov konania 29 004,- Sk k rukám právneho zástupcu, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V zostávajúcej časti návrh zamietol. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti nároku uplatneného navrhovateľom titulom odchodného vo výške jedného funkčného platu (18 280,- Sk), odmeny za výkon funkcie vedúceho likvidácie havárií a zástupcu zamestnancov (5 000,- Sk) a nemajetkovej ujmy pre porušenie ustanovení o zákaze diskriminácie (10 000,- Sk). Uviedol, že dňom 1. 11. 2003 došlo k skončeniu pracovného pomeru medzi účastníkmi konania z dôvodu nadobudnutia nároku navrhovateľa na starobný dôchodok. Odporca navrhovateľovi vyplatil okrem odstupného aj odchodné vo výške jedného funkčného platu podľa Zákonníka práce a ďalšieho funkčného platu v súlade s článkom V bodu 9 písm. b/ kolektívnej zmluvy na rok 2003. Podľa výslovného znenia tohto článku kolektívnej zmluvy navrhovateľovi ale prináležalo odchodné vo výške dvoch funkčných platov a bolo povinnosťou odporcu v tejto výške mu odchodné vyplatiť. Následne účastníci uzatvorili pracovnú zmluvu na dobu určitú od 2. 11. 2003 do 31. 12. 2003. Navrhovateľ od januára do októbra 2003 vykonával nad rámec pracovných činností vyplývajúcich z pracovnej náplne aj funkciu vedúceho likvidácie a zástupcu zamestnancov, čo nebolo medzi účastníkmi sporné. Za výkon týchto funkcií bola dohodnutá odmena vo výške 300,- Sk a 200,- Sk mesačne, ktorú mal odporca navrhovateľovi vyplatiť. Aj v mesiacoch november a december 2003 navrhovateľ uvedené funkcie vykonával, ale v rámci pracovných činností vyplývajúcich z pracovnej náplne a nejednalo sa o prácu naviac. Preto uplatnený nárok na odmenu za tieto mesiace zamietol. Nebolo sporné, že navrhovateľovi odporca nevyplatil odmenu za rok 2003. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že jediným dôvodom jej nevyplatenia bola skutočnosť, že navrhovateľ vzniesol námietku nepravdivosti potvrdenia vystaveného odporcom o odbornej praxi jeho zamestnanca na Obvodnom banskom úrade. Týmto došlo podľa názoru súdu prvého stupňa k porušeniu zásady, že zamestnanec nesmie byť postihnutý za to, že podá na zamestnávateľa sťažnosť a k porušeniu zákonných ustanovení o zákaze diskriminácie (§ 13 ods. 5 Zákonníka práce v znení zákona č. 311/2001 Z. z.). Tvrdenú lojalitu k firme nemožno totiž zamieňať s právom zamestnanca domáhať sa svojich práv, pretože vyplatenie odmien predstavovalo odvetu za legitímne správanie sa navrhovateľa. Uvedená právna úprava takýto postup sankcionuje, keď priznáva poškodenému zamestnancovi právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Pri posúdení jej primeranosti prihliadol na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu zákazu diskriminácie navrhovateľa odporcom, ale aj k tomu, že navrhovateľ bol dlhoročným zamestnancom s osobitými kvalifikačnými predpokladmi plne využívanými odporcom, výške funkčného platu, výške odmien (preukázaná suma 13 291,- Sk). V zostávajúcej časti potom tento nárok zamietol (navrhovateľ uplatňoval 18 000,- Sk). Za účelové a irelevantné pre posúdenie dôvodnosti tohto nároku považoval tvrdenia odporcu o využití služobného telefónu navrhovateľom na súkromné účely a pridelenie úlohy prislúchajúcej navrhovateľovi podľa hlavného plánu úloh inému zamestnancovi. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a trovách konania podľa § 142 ods. 3 O. s. p.
Krajský súd v Žiline rozsudkom z 27. septembra 2006 sp. zn. 23 Co 156/2006 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bol odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi 18 280,- Sk s príslušenstvom potvrdil, vo výroku, ktorým bol odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi 10 000,- Sk titulom nemajetkovej ujmy zmenil tak, že v tejto časti návrh zamietol a vo výroku o priznaní odmeny, okrem časti, ktorou bol návrh v zostávajúcej časti zamietnutý, zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa o dôvodnosti nároku na zaplatenie odchodného vo výške ďalšieho funkčného platu, ktorý navrhovateľovi patrí v zmysle kolektívnej zmluvy. Rozhodnutie o priznaní nemajetkovej ujmy považoval za nesprávne. Samotné nevyplatenie odmien, ktoré malo predstavovať odvetu za správanie sa navrhovateľa, nie je podľa jeho názoru takým dôvodom, ktorý by zakladal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nepovažoval za diskrimináciu navrhovateľa, keď iní zamestnanci dostali odmenu a jemu priznaná nebola. Rozhodnutie o nároku na vyplatenie odmien za výkon funkcie vedúceho likvidácie havárií (300,- Sk) a zástupcu zamestnancov (200,- Sk) považoval za predčasné vzhľadom na rozporné tvrdenia účastníkov o podanom návrhu na ich vyplatenie.
Obsah ZDARMA pre prihlásených používateľov
Tento text je dostupný pre všetkých prihlásených užívateľov portálu Najprávo.sk.
Získajte ešte viac benefitov a prístup k prémiovému obsahu objednaním predplatného.
Zaregistrovať saUž som prihlásený, zobraziť článok v sekcii premium