Zastavenie exekúcie v prípade smrti povinného ako nemajetného

V prípade smrti nemajetného povinného nemožno exekúciu vykonať nie preto, že povinný zomrel [smrť povinného bez ďalšieho nespôsobuje neprípustnosť exekúcie (§ 37 ods. 2 Exekučného poriadku), a nie je dôvodom zastavenia exekúcie], ale preto, že tu nie je ani taký majetok, ktorý by postačoval na úhradu trov exekúcie.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. februára 2012, sp. zn. 6 M Cdo 11/2011)

Z odôvodnenia:

Okresný súd Trenčín (ďalej len „exekučný súd") uznesením z 9. septembra 2010 č. k. 61 Er 858/2008-12 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie. Exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok") majúc za to, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Povinný totiž po začatí exekúcie zomrel a nezanechal žiadny majetok. Neprichádzajú teda po ňom dedičia, ktorí by zodpovedali za jeho dlhy. Pri rozhodovaní o trovách exekúcie vychádzal z ním ustáleného dôvodu zastavenia exekúcie. Dospel k záveru, že vzhľadom na nedostatok predpokladov ustanovených v § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, nemožno uložiť nahradenie trov exekúcie oprávnenému, pretože k zastaveniu exekúcie nedošlo jeho zavinením a nejde ani o prípad, že by exekúcia bola zastavená z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie; dôvodom zastavenia exekúcie bola skutočnosť, že po poručiteľovi neprichádzajú dedičia, ktorí by zodpovedali za jeho dlhy.

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd"), konajúci o odvolaní súdneho exekútora proti výroku o trovách exekúcie, uznesením z 29. októbra 2010 sp. zn. 4 CoE 420/ 2010 potvrdil napadnutý výrok uznesenia exekučného súdu. Rozhodol tak podľa § 219 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.") majúc za to, že odvolaním napadnutá časť uznesenia exekučného súdu o trovách exekúcie je správna. Rovnako ako exekučný súd dospel k záveru, že v danej veci, keďže exekúcia bola vyhlásená za neprípustnú a bola zastavená podľa § 57 ods.1 písm. g/ Exekučného poriadku, nie je možné uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie oprávnenému podľa § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku. Exekúcia nebola zastavená zavinením oprávneného, ani z dôvodu, že by majetok povinného nestačil ani na úhradu trov exekúcie, ale z dôvodu, pre ktorú exekúciu nemožno vykonať, pretože povinný zomrel nemajetný a jeho dedičia nezodpovedajú za jeho dlhy. Dodal, že skutočnosť, že súdny exekútor v niektorých prípadoch nesie podnikateľské riziko, že nebudú uspokojené všetky jeho nároky, ešte „nemusí viesť k protiústavným dôsledkom".