Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) pri vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup

bez zovšeobecneného záveru

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. októbra 2013, sp. zn. 6 M Cdo 16/2012)

Z odôvodnenia:

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 13. mája 2011 č.k. 60 Cb 68/2010-109 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10 000 Eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od 2. februára 2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh v prevyšujúcej časti príslušenstva pohľadávky zamietol a uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 1.992,19 Eur k rukám Mgr. M. U., advokáta, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že žalobca uzavrel dňa 29. mája 2008 so spoločnosťou T., a.s., so sídlom v B. Zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy o dielo (ďalej len „Zmluva“), ktorej predmetom malo byť vykonanie diela „Polyfunkčný dom a garáže“ v B. na pozemkoch parc. č. 170/16, 170/42, 170/13 a 170/43. Zmluvné strany v Zmluve okrem iného dohodli, že sa zaväzujú uzavrieť budúcu zmluvu o dielo v lehote do 29. júla 2008 na základe písomnej výzvy jednej zo zmluvných strán, že písomná výzva musí byť druhej zmluvnej strane doručená a že v nej musí byť uvedená lehota na uzavretie budúcej zmluvy o dielo, ktorá nie je dlhšia ako 15 dní a zároveň nie je kratšia ako 5 dní (Čl. III. body 1. až 3. Zmluvy). Pre prípad porušenia povinnosti niektorej zo zmluvných strán uzavrieť budúcu zmluvu o dielo v uvedenej lehote bola dohodnutá povinnosť zaplatiť druhej zmluvnej strane zmluvnú pokutu vo výške 31.500.000 Sk, a to najneskôr do piatich dní od výzvy oprávnenej osoby (Čl. IV Zmluvy). Ďalej bolo v konaní zistené, že žalobca podal 28. mája 2008 na Mestský úrad Banská Bystrica – odbor rozvoja a výstavby (ďalej len „stavebný úrad“) žiadosť o vydanie územného rozhodnutia na vyššie uvedenú stavbu, že stavebný úrad nerozhodol o tejto žiadosti v zákonnej 30-dňovej, resp. 60-dňovej lehote a že žalobca neuzatvoril so spoločnosťou T., a.s., v lehote do 29. júla 2008 zmluvu o dielo, čo odôvodňoval pochybením stavebného úradu. Keďže z dôvodu nečinnosti stavebného úradu bol nútený tejto spoločnosti zaplatiť zmluvnú pokutu v sume 25.000 Eur, vznikla mu škoda, ktorú uplatňuje od žalovanej v sume 10.000 Eur. Okresný súd právne vec posúdil podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). K predpokladom zodpovednosti žalovanej za škodu (k ich naplneniu) uviedol, že žalobca písomnou žiadosťou požiadal žalovanú (jej príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorý žalovaná neuznala, čím splnil predpoklad domáhať sa uspokojenia nároku na súde vyplývajúceho z ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Podľa okresného súdu žalobca preukázal v konaní existenciu škody, ktorá mu vznikla tým, že zaplatil spoločnosti T., a.s. zmluvnú pokutu v sume 25.000 Eur, o čom predložil výdavkový pokladničný doklad, ktorá povinnosť mu vznikla v zmysle Čl. IV. Zmluvy. V konaní preukázal aj nesprávny postup stavebného úradu, ku ktorému došlo tým, že správny orgán vo veci návrhu žalobcu o vydanie územného rozhodnutia neurobil úkon a ani nevydal rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, čím porušil svoju povinnosť uloženú mu v ustanovení § 49 ods. 2 Správneho poriadku, čo napokon nepopierala ani žalovaná. V otázke príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom žalovanej sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej žalobca nemohol so zhotoviteľom uzavrieť riadnu zmluvu o dielo, lebo správny orgán napriek svojej zákonnej povinnosti nevydal rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a podľa ktorej príčinou následku v podobe povinnosti žalobcu zaplatiť zmluvnú pokutu bola ako jediný dôvod nečinnosť správneho orgánu (nevydal v zákonnej lehote rozhodnutie, nepožiadal odvolací orgán o predĺženie lehoty, neupovedomil žalobcu o tom, že nemôže rozhodnúť v zákonnej lehote). Vzťah príčiny a následku medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody hodnotil ako neprerušený a bezprostredný a nesprávny úradný postup považoval za jedinú príčinu, ktorá predchádzala následku v podobe povinnosti žalobcu zaplatiť zmluvnú pokutu. Ak by totiž stavebný úrad vydal v zákonnej lehote akékoľvek zákonom predpokladané rozhodnutie alebo by bol žalobcu upovedomil, že nemôže v týchto lehotách rozhodnúť, žiadna škoda v podobe povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu, by žalobcovi nevznikla. Dospel preto k záveru, že žalobca preukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči žalovanej v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., z ktorého dôvodu žalobe v istine v celom rozsahu vyhovel. Žalobcovi priznal aj úrok z omeškania, keďže žalovaná sa s plnením dlhu dostala do omeškania. V zmysle § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. priznal úrok len do výšky 9% ročne. Pokiaľ žalobca požadoval priznanie úroku z omeškania nad uvedený rozsah (10% ročne) žalobu v tejto časti zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p.

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo 16. augusta 2011 sp.zn. 13 Co 224/2011 na odvolanie žalovanej rozsudok okresného súdu potvrdil a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a že vec aj po právnej stránke správne posúdil. Stotožnil sa v celom rozsahu aj s odôvodnením napadnutého rozsudku. K námietke žalovanej o neúplnom zistení skutkového stavu, resp. že súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam uviedol, že samotné odvolanie obsahovo tieto tvrdenia nezdôvodňuje. Túto námietku žalovanej považoval preto za nedôvodnú. Pokiaľ žalovaná rozsudok súdu prvého stupňa napadla aj pre nesprávne právne posúdenie veci uviedol, že ani v tomto smere odvolanie neobsahuje zdôvodnenie „ako a prečo“ je právne posúdenie veci okresným súdom nesprávne. V skutočnosti odvolanie iba predpokladá hypotézy, „čo by sa mohlo stať, keby sa stalo niečo iné“. Aj túto námietku žalovanej považoval preto za neopodstatnene podanú. Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.