Pondelok, 14. október 2024 | meniny má Boris , zajtra Terézia
Predplatné
Pondelok, 14. október 2024 | meniny má Boris , zajtra Terézia
TlačPoštaZväčšiZmenši

161/2015 Z. z. CMP

najpravo.sk • 26.10. 2015, 17:09

DÔVODOVÁ SPRÁVA

 

A. Všeobecná časť

 

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky návrh vládneho zákona Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „vládny návrh zákona“).

 

Vládny návrh zákona bol vypracovaný na základe Legislatívneho zámeru rekodifikácie civilného práva procesného (ďalej len „legislatívny zámer“), ktorý schválila vláda Slovenskej republiky uznesením č. 283 z 5. júna 2013, ktorým zároveň poverila ministra spravodlivosti Slovenskej republiky predložiť vládny návrh zákona vypracovaného na základe schváleného legislatívneho zámeru na rokovanie vlády Slovenskej republiky, a na základe Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky v časti Súdnictvo: „V záujme efektívneho súdnictva vláda bude prijímať systémové opatrenia na posilňovanie práva občanov na včasné súdne rozhodnutia, a to najmä v podobe podstatnej revízie Občianskeho súdneho poriadku.“. Predkladaný materiál je súčasťou Národného programu reforiem, ako aj opatrením pre uplatnenie ex ante kondicionalít, ktorých splnenie bolo Slovenskej republike uložené v rámci „Spôsobu uplatnenia ex ante kondicionalít pri príprave implementačného mechanizmu súdržnosti EÚ po roku 2014 v podmienkach Slovenskej republiky“.  

 

Predkladaný vládny návrh zákona je súčasťou troch procesných kódexov (okrem Civilného mimosporového poriadku sú to Civilný sporový poriadok a Správny súdny poriadok), ktoré nahrádzajú súčasný Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb., pričom všetky tri navrhované procesné kódexy sú do legislatívneho procesu predložené súčasne. Predkladateľ si uvedomuje, že nová právna úprava si vyžiada rozsiahle zmeny vo veľkom počte právnych predpisov, pričom návrhy týchto zmien budú súčasťou samostatného zákona, ktorý bude predložený do legislatívneho procesu neskôr.

 

Zložitosť a predovšetkým rôznorodosť hmotnoprávnych vzťahov, ktoré sú predmetom civilného súdneho konania, odôvodňuje, aby pre súdne konania rôzneho druhu platili rôzne procesné pravidlá. Nie je možné spochybňovať základné delenie nachádzacieho (základného) súdneho konania na konania sporové a osobitné (tzv. „mimosporové“).

 

Na rozdiel od konania sporového („spor o hmotné právo“) bude Civilný mimosporový poriadok vychádzať z toho, že existuje skupina takých vzťahov, v ktorých sa spor o právo zásadne nepredpokladá. V týchto právnych otázkach je potrebná ingerencia štátu, vyvažovanie, hľadanie, udržiavanie a ochrana rovnováhy. Dôvodom je záujem na ochrane rodiny, statusu, vyššieho záujmu maloletého, ochrane hodnôt s cieľom zachovania právnej istoty. Vzhľadom na uvedené je potrebné hľadať kritérium pre členenie vzťahov na sporové a mimosporové v hmotnom práve – charaktere predmetu konania. Následne treba zdôrazniť z toho vyplývajúcu špecifikáciu určitých osobitých spoločenských vzťahov, ktoré si svojou právnou povahou vyžadujú iný rozsah a formu ochrany, a tá vyvoláva potrebu diferencovania právnej úpravy procesného postupu.

 

Súčasnú skladbu mimosporových konaní predstavujú konania upravené v piatej hlave tretej časti Občianskeho súdneho poriadku – de lege lata však toto zoskupenie vecí nie je dôsledné. Dôvodné pochybnosti vyvstávajú najmä vo veciach určenia otcovstva, zapretia otcovstva, rozvodu manželstva a pod.

 

Mimosporové konania ponechávajú širší priestor pre ingerenciu štátu a realizáciu verejnej moci pri poskytovaní právnej ochrany, a to z úradnej povinnosti s cieľom ochrany práva účastníkov pri súčasnom presadzovaní verejného záujmu. Treba zdôrazniť, že hoci medzi účastníkmi mimosporových konaní nie je charakteristický spor o právo, nevylučuje to, že medzi nimi môžu vzniknúť rozpory ohľadne predmetu konania (napr. v konaní o dedičstve, pri otázkach výchovy, výživného, či v konaniach v niektorých veciach právnických osôb a i.). Mimosporové konania nepredstavujú konania, v ktorých neexistuje spor, ale konania, ktoré sú svojou povahou osobité.

 

V novej právnej úprave sa zavádza taxatívny výpočet mimosporových konaní podľa rakúskeho či nemeckého vzoru. Sporovými konaniami potom budú tie, ktoré nebudú explicitne zaradené medzi konania mimosporové.

 

Procesnoprávna úprava pri akceptovaní diferenciácie konania na sporové a mimosporové by mala určovať medze a mieru procesnej aktivity súdu v týchto konaniach. Mimosporové konanie z tohto uhla pohľadu treba vnímať ako „materiálne konanie“ (ovládané vyhľadávacím princípom), teda procesná úprava musí poskytovať súdu dostatok priestoru na to, aby zistil stav veci. V tejto súvislosti môže a musí zasahovať do dokazovania, čím ovplyvňuje procesné práva a povinnosti účastníkov konania. Vyšetrovací (vyhľadávací) princíp teda subsumuje mieru dôkaznej iniciatívy a procesnej aktivity súdu. 

 

Naplnenie účelu týchto osobitných konaní je úzko späté aj s funkciou preventívnou –

t. j. aby sa v týchto vzťahoch poskytovala ochrana právam a záujmom ešte pred ich porušením či ohrozením. Najdôležitejším princípom mimosporového konania je princíp ochrany verejného záujmu. Pre dôsledné naplnenie cieľu vyjadreného týmto princípom je potrebné uplatňovať aj iné metódy súdneho konania, ako je tomu v sporovom konaní, súd napríklad môže konať z úradnej povinnosti, uplatňuje sa v širšej miere vyšetrovací princíp, princíp oficiality, princíp materiálnej pravdy.

 

Myšlienka rozdelenia kódexov predstavuje veľkú koncepčnú zmenu prinášajúcu prehľadnosť v otázke vedenia konania, ktoré má byť bezpochyby v prípade sporových a mimosporových vecí rozdielne. Pre mimosporové konania sa upravili iba tie inštitúty, ktoré vykazujú určité odlišnosti v porovnaní so sporovým konaním, aby bolo dostatočne jasné, že v týchto prípadoch je vylúčená aplikácia Civilného sporového poriadku. Naopak procesné inštitúty, ktoré budú totožné v sporovom aj v mimosporovom konaní, sa osobitne vo všeobecnej časti mimosporového kódexu neupravili, ale sa odkázalo na subsidiárnu aplikáciu sporového kódexu.

 

Vzhľadom na zložitosť vymedzenia mimosporových vecí pomocou všeobecných kritérií sa pristupuje k ich vymedzeniu taxatívnym výpočtom v druhej časti Civilného mimosporového poriadku.

 

Pre naplnenie účelu mimosporového konania predkladateľ považoval za potrebné zaviesť nové inštitúty, resp. precizovať inštitúty už existujúce, ktoré odstraňujú aplikačné nedostatky a nejasnosti súčasnej právnej úpravy.

 

Za účastníkov konania sa bude považovať navrhovateľ a tí, o ktorých to ustanoví samotný zákon. V konaniach, ktoré možno začať aj bez návrhu, budú účastníkmi konania aj tí, o ktorých právach a povinnostiach sa má konať.

 

Nakoľko si konanie v mimosporových veciach vyžaduje záujem spoločnosti, posilnená bude ingerencia prokurátora. Prokurátor bude mať právo podať návrh na začatie konania vo veciach, ktoré ustanoví zákon. V zákonom ustanovených konaniach bude mať prokurátor právo do konania vstúpiť.

 

Konanie v mimosporových veciach bude začínať na návrh účastníka konania a v taxatívne stanovených veciach vydaním uznesenia súdu o začatí konania. Proces dokazovania bude ovládaný vyšetrovacou zásadou a možnosťou súdu vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli. Na postup vykonávania dôkazov sa bude subsidiárne aplikovať Civilný sporový poriadok.

 

Súd môže rozhodnúť aj ultra petitum, ak Civilný mimosporový poriadok neustanoví inak. Rozhodnutie súdu bude môcť súd zmeniť aj po jeho právoplatnosti v súlade so zásadou rebus sic stantibus, ak dôjde k zmene pomerov v zákonom stanovených prípadoch.

 

Opravné prostriedky sú primárne upravené v Civilnom sporovom poriadku, pričom Civilný mimosporový poriadok upraví iba výnimky zo všeobecnej úpravy.

 

V osobitnej časti Civilného mimosporového poriadku sú samostatne upravené jednotlivé mimosporové konania, pričom dôraz sa v nich kladie najmä na špecifikáciu inštitútov ako miestna príslušnosť, začatie konania, účastníci konania, potreba nariaďovať pojednávanie, forma rozhodnutia súdu vo veci samej, možnosť podania opravných prostriedkov a tiež možnosť zmeniť rozhodnutie napr. v dôsledku zmeny okolností.

 

Konania vo veciach rodinnoprávnych sú v zákone taxatívne stanovené, pričom ich  enumerácia je závislá od hmotnoprávnej úpravy rodinného práva v Občianskom zákonníku. Patria sem konanie o povolení uzavrieť manželstvo, o rozvod manželstva, o určenie neplatnosti a neexistencie manželstva, vo veciach určenia rodičovstva, vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní, vo veciach osvojenia a vo veciach výživného plnoletých osôb.

 

Za účelom odbremenenia súdov sa celé prvoinštančné konanie o dedičstve vrátane vydávania všetkých rozhodnutí zverilo notárom ako súdnym komisárom. Sprehľadnila sa úprava účastníkov dedičského konania, ktorá je v súčasnosti roztrúsená vo viacerých ustanoveniach, aby v praxi nepretrvávali problémy, najmä s účasťou veriteľov v konaní o dedičstve a ich právami a povinnosťami. Novým spôsobom sa upravil procesný postup v prípadoch likvidácie dedičstva tak, aby sa odstránili doterajšie výkladové problémy a nejednoznačná výkladová prax. Nová právna úprava je preto podrobnejšia, precíznejšia, nepripúšťajúca divergentný výklad.

 

Konania v statusových veciach fyzických osôb sú taxatívne upravené v tomto zákone v závislosti od hmotnoprávnej úpravy. Predkladateľ sem zaraďuje najmä konanie o vyhlásení za mŕtveho, konanie o spôsobilosti na právne úkony, detenčné konanie, opatrovnícke konanie.

 

Predmet osobitého mimosporového konania vo veciach obchodného registra stanovuje predkladateľ taxatívnym výpočtom konaní. Osobitne sa zavádza konanie o zrušenie zápisu údajov do obchodného registra, ktoré doposiaľ v právnej úprave absentovalo.

 

V Civilnom mimosporovom poriadku sú upravené procesnoprávne inštitúty týkajúce sa konaní vo veciach právnických osôb, ktoré sú určené taxatívnym výpočtom. Upravujú otázky týkajúce sa zrušenia a likvidácie právnických osôb, konanie vo veci menovania, odvolania a zmeny likvidátora, ako aj konanie o odmene likvidátora, konanie o vyhlásení obchodnej spoločnosti za neplatnú, kedy súd môže rozhodnúť o neplatnosti obchodnej spoločnosti iba z dôvodov stanovených zákonom, konanie o návrhu na vyhlásenie uznesenia obchodnej spoločnosti alebo družstva za neplatné, konanie o poverenie zvolať valné zhromaždenie, konanie o vymenovanie nezávislého experta na posúdenie návrhu zmluvy o splynutí, zlúčení alebo projektu rozdelenia obchodnej spoločnosti a pod.

 

Ďalej medzi mimosporové konania patria konanie o umorenie listiny a konanie vo veciach solučných úschov, ktoré sa z dôvodu potreby odbremenenia súdov zverujú notárom, ako aj ustanovenia upravujúce osvedčenie o európskom exekučnom titule.

 

Samostatnú časť Civilného mimosporového poriadku tvoria niektoré ustanovenia o neodkladných a iných opatreniach súdu, ktoré predstavujú výnimky zo všeobecnej právnej úpravy Civilného sporového poriadku.

 

Novokoncipované ustanovenia štvrtej časti Civilného mimosporového poriadku dôsledne sledujú klasické dve fázy exekučného konania, ktoré sa uplatňujú i v otázkach tzv. personálnej exekúcie, a to nariadenie výkonu rozhodnutia uznesením ako prvú fázu a uskutočnenie výkonu rozhodnutia ako fázu druhú.

 

Pri rekodifikačných prácach boli využité aj viaceré úpravy z posledných noviel Občianskeho súdneho poriadku, ako aj predchádzajúca právna úprava, ktorá sa osvedčila. Na rekodifikácii pracovala Rekodifikačná komisia pre Občiansky súdny poriadok kreovaná ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky v júli 2012. Členovia Rekodifikačnej komisie boli účelne vybraní tak, aby sa vytvorila rôznorodá skupina, v ktorej pôsobia odborníci z radov sudcov, advokátov, exekútorov, notárov, expertov na právnu históriu či európske právo. Zastúpenie majú právni teoretici aj praktizujúci odborníci. Členmi Rekodifikačnej komisie sú aj českí odborníci na civilné právo procesné. Okrem stálych členov však Rekodifikačná komisia využila pri svojich prácach i názory a podnety ďalších expertov, ktorí pôsobia ako ad hoc členovia, či ako stáli členovia pracovných skupín pre jednotlivé oblasti civilného procesu.

 

Navrhovaný zákon sa skladá z piatich častí.

Pred samotným paragrafovým znením uvádzajú zákon základné princípy, na ktorých má stáť samotný zákon. Základné princípy tvoria rámec výkladových pravidiel, v súlade s ktorými majú byť aplikované a interpretované právne normy Civilného mimosporového poriadku.

 

Prvá časť navrhovaného zákona obsahuje ustanovenia, ktoré sú odchyľujú od všeobecnej právnej úpravy Civilného sporového poriadku, konkrétne sú tu ustanovenia o predmete zákona, o príslušnosti súdov, o účastníkoch konania a ich úkonoch, postupy v rámci konania v prvej inštancii a pod. Prvá časť ďalej obsahuje niektoré ustanovenia o dokazovaní, o súdnych rozhodnutiach, o trovách konania a o opravných prostriedkoch.

 

Druhá časť je časťou osobitnou, teda upravuje konkrétne mimosporové konania, a to konania vo veciach rodinnoprávnych, konanie o dedičstve, konania v niektorých statusových veciach fyzických osôb, konania vo veciach obchodného registra, konania v niektorých veciach právnických osôb, konanie o umorení listiny a konania vo veciach notárskych úschov.

 

Tretia časť upravuje niektoré ustanovenia o neodkladných a iných opatreniach súdu. Podobne ako prvá časť nadväzuje na všeobecnú právnu úpravu Civilného sporového poriadku. 

 

Štvrtá časť navrhovaného zákona obsahuje výkon rozhodnutia vo veciach maloletých.

 

Piata časť vymedzuje spoločné, prechodné ustanovenia a účinnosť zákona.

 

Vládny návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.

 

Predkladaný vládny návrh zákona má pozitívny vplyv na informatizáciu spoločnosti, keďže zverejňovaním rozsudkov a iných oznámení na webovej stránke súdu sa zavádzajú nové elektronické služby. Rovnako má vládny návrh zákona pozitívny vplyv na podnikateľské prostredie a pozitívne sociálne vplyvy, a to najmä s ohľadom na zvýšenú vymožiteľnosť práva, ktorá sa aplikáciou zákona dosiahne. Predkladaný vládny návrh zákona nezakladá žiadne vplyvy na rozpočet verejnej správy ani na životné prostredie.

 

B. Osobitná časť

 

 

K čl. 1

Základné princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tvoria rámec výkladových pravidiel, v súlade s ktorými majú byť aplikované a interpretované právne normy Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“). Subsidiárne sa použijú aj princípy upravené v článkoch Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Základné princípy sú rovnocenné a ich poradie nevyjadruje ich dôležitosť.

Článok 1 zdôrazňuje podstatu mimosporového konania, v ktorom je najdôležitejším princípom ochrana verejného záujmu. Pre splnenie tohto cieľa je potrebné uplatňovať aj iné metódy súdneho konania, ako je tomu v sporovom konaní, súd napríklad môže konať z úradnej povinnosti, uplatňuje sa v širšej miere vyšetrovací princíp, princíp oficiality, princíp materiálnej pravdy.

 

K čl. 2

V navrhovanom článku 2 CMP je vyjadrené základné interpretačné pravidlo ustanovení CMP. Prirodzenou je interpretácia normatívneho textu v súlade s lexikálnymi, gramatickými a syntaktickými pravidlami (gramatický výklad), avšak priorizuje sa tzv. objektívny teleologický výklad, t.j. výklad podľa účelu a zmyslu zákona. Každé ustanovenie CMP je potrebné vykladať ústavnokonformne a eurokonformne, rešpektujúc judikatúru ESĽP a Súdneho dvora EÚ.

 

K čl. 3

Navrhovaný článok 3 upravuje analógiu legis a analógiu iuris, ktorá má ako výkladové pravidlo svoje nesporné miesto i v predpisoch procesného práva. Reflektuje sa zákaz odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae), teda že sudca nemôže spor neprejednať a nerozhodnúť, ak chýba výslovná právna úprava prejednávanej právnej veci. Klasické interpretačné pravidlo, analógia, umožňuje sudcovi použiť ustanovenie svojim obsahom a účelom natoľko podobné, že je žiaduce posúdiť podľa neho i právne veci, ktoré do hypotézy právnej normy výslovne poňaté neboli.

V odseku 2 je vyjadrené interpretačné pravidlo, ktoré nemá byť zamieňané so sudcovskou normotvorbou, ale je len osobitným vyjadrením zákazu odopretia spravodlivosti a umožňuje sudcovi vec spravodlivo rozhodnúť aj v prípadoch, ak výslovné znenie zákona neexistuje. Podobnú, či rovnakú formuláciu obsahuje viacero európskych kódexov, napríklad čl. 1 švajčiarskeho občianskeho zákonníka ZGB.

 

K čl. 4

CMP v článku 4 vyjadruje všeobecný ústavný princíp rovnosti účastníkov konania, podľa ktorého majú účastníci konania pri aplikácii procesných predpisov pred súdom rovné postavenie. Zákon v konaní pred súdom vyrovnáva faktickú nerovnosť účastníkov podpornými opatreniami, napr. ustanovením procesného opatrovníka, poučením o procesných právach a povinnostiach, účasťou dôverníka na konaní Rovnosť účastníkov konania vychádza všeobecne zo zásady, že postavenie procesných strán nesmie byť závislé na pohlaví, náboženstve, rase, národnosti ani sociálnom pôvode.

Celý CMP akcentuje práva vyplývajúce z Dohovoru o právach dieťaťa (najmä čl. 12), zo súvisiacich Všeobecných komentárov k Dohovoru o právach dieťaťa (najmä č. 10, 12 a 14) a z Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím (najmä čl. 13).

 

K čl. 5

V navrhovanom článku 5 je upravený princíp oficiality, jeden z najcharakteristickejších princípov mimosporového konania. Ochrana záujmov vyjadrených konkrétnymi právnymi normami alebo povahou mimosporových konaní môže byť efektívne zabezpečená jedine možnosťou orgánov ochrany práva (najmä súdu) postupovať aj bez procesnej iniciatívy účastníkov konania, ktorých iniciatíva však môže zostať ako fakultatívny a subsidiárny nástroj tejto ochrany.

Rovnako je v tomto článku vyjadrený princíp rýchlej a účinnej ochrany subjektívnych práv, teda princíp hospodárneho konania súdu, ako i iných subjektov konania, ktorého zmyslom je efektívna, teda adekvátna ochrana porušených alebo ohrozených subjektívnych práv presahujúcich rámec bežných súkromnoprávnych vzťahov – ide teda o ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, na ktorých je širší celospoločenský (verejný) záujem.

 

K čl. 6

V článku 6 je vyjadrený nosný princíp mimosporového konania, a to princíp materiálnej pravdy. Dichotómia princípu materiálnej pravdy a princípu formálnej pravdy je esenciou diferenciácie civilného súdneho konania na sporové a mimosporové. Z dôvodu akcentácie širšieho verejného záujmu na poskytnutí ochrany účastníkom mimosporového konania (protektívna funkcia) je súd v mimosporovom konaní povinný zisťovať skutočný stav veci, nie len skutkový (účastníkmi tvrdený) stav veci. Zmyslom poskytovanej ochrany v mimosporovom konaní je zistenie čo možno najúplnejšieho (najobjektívnejšieho) stavu právnej veci a vyvodenie konkrétnej formy ochrany na základe takto zisteného skutočného stavu veci. Súd teda zisťuje z úradnej povinnosti, či sú naplnené všetky znaky hypotézy právnej normy a z takto zisteného skutočného stavu veci vyvodzuje konkrétnu formu ochrany z dispozície právnej normy, prípadne trestá (sankcia právnej normy).

Rovnako je v čl. 6 vyjadrený princíp vyšetrovací (druhá veta) ktorý funkčne i teleologicky súvisí s princípom oficiality vyjadreným vo vete prvej. Pojmovým znakom vyšetrovacieho princípu je obmedzenie procesnej diligencie účastníkov konania vo vzťahu k dokazovaniu a presunutie dôkaznej iniciatívy na súd.

 

K čl. 7

Čl. 7 proklamuje tradičnú procesnú zásadu, že každý procesný úkon strany sa posudzuje podľa svojho obsahu. Namietanie formálnych nedostatkov konania sa obmedzuje iba na prípady, v ktorých malo toto pochybenie skutočný vplyv na výsledok konania, čím sa sleduje zabránenie prieťahov v konaní. Tretia veta čl. 7 reflektuje zásadu oficiality a protektívnu funkciu mimosporových konaní. Súd môže vo výnimočných prípadoch upustiť od určitých procesných úkonov za účelom dosiahnutia ochrany verejného záujmu.

 

K čl. 8

Navrhované znenie čl. 8 reflektuje tradičnú zásadu ústnosti, ktorá je však v modernom poňatí civilného procesu na viacerých miestach prelamovaná. Zákon ustanovuje, kedy pojednávanie nariaďovať netreba a v ktorých prípadoch sa môže súd spoľahnúť na písomnú formu konania. Uvedené rešpektuje povahu predmetu konania a dôraz na efektívnu ochranu práv a právom chránených záujmov.

 

K čl. 9

Navrhovaný princíp zohľadňuje verejnú kontrolu súdnej moci. Verejnosť môže byť z prejednávania a rozhodovania sporu vylúčená len v taxatívne ustanovených prípadoch.

 

K čl. 10

Základným princípom hodnotenia dôkazov navrhnutých stranami a vykonaných spravidla na pojednávaní je princíp voľného hodnotenia dôkazov. Vyjadruje sa podstata tohto princípu, ktorá spočíva v tom, že žiaden dôkaz nedisponuje legálnou silou, ktorú by sudca musel zohľadniť predpísaným spôsobom. V modernom akuzačnom civilnom procese je vylúčená tzv. legálna dôkazná teória, hodnotenie dôkazov je ponechané v plnej decíznej kompetencii sudcu, čo predpokladá zvýšené požiadavky na jasnosť, presvedčivosť a logickú bezrozpornosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

 

K čl. 11

Navrhovaný čl. 11 zakotvuje princíp legality, ktorý znamená viazanosť súdu zákonom, pričom sa zohľadňuje hierarchia právnych predpisov (napríklad prednosť úniového práva, medzinárodnej zmluvy atď.).

Celkom výnimočne môže odôvodnenosť postupu mimo rámca princípu legality vyplývať z tzv. testu proporcionality vzájomne kolidujúcich ústavných práv. V tomto zmysle napr. súd môže vykonať dôkaz získaný v rozpore so zákonom, ak je právo druhého účastníka ústavnokonformne posúdené ako v konkrétnom prípade silnejšie právo než porušené právo toho, na koho úkor sa právo vykonáva. Ak teda napríklad súd vezme do úvahy elektronickú komunikáciu či zaznamenanie obrazu a zvuku na to určenými elektronickými prostriedkami, ktoré boli získané bez súhlasu osoby, ktorej prejavy boli takto zachytené, musí to odôvodniť tým, že právo na ochranu osobnosti tohto subjektu je v konkrétnom prípade proporčne slabšie oproti tomu ústavnému právu, ktorého porušenie sa má takto získaným dôkazným prostriedkom preukázať (v zmysle judikatúrnych záverov môže ísť napr. o proporčne silnejšie právo na rasovú, rodovú, či inú nediskrimináciu).

Postup súdu v súlade s platnými právnymi predpismi nevylučuje aplikáciu neúčinných právnych predpisov, na ktoré odkazujú intertemporálne ustanovenia.

 

K čl. 12

Navrhované znenie čl. 12 je deklaráciou princípu hospodárnosti konania, ktorá má byť jedným z najzákladnejších pravidiel výkladu ustanovení tohto zákona, ako aj iných procesných predpisov. Princíp je ekvivalentom či koncepčným doplnením práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktorá musí byť nielen zákonná, ale i efektívna, t.j. účinná a rýchla.

 

K čl. 13

Navrhuje sa výslovne zaviesť princíp priamosti a bezprostrednosti, ktorý spočíva v osobnom styku účastníkov so súdom. Čl. 13 reflektuje aj právo nechať sa v konaní zastúpiť ako i povinnosť byť zastúpený a obligatórnosť zastúpenia advokátom v zákonom ustanovených prípadoch.

 

K čl. 14

Navrhované znenie čl. 14 je vyjadrením princípu voľného pohybu súdnych rozhodnutí v rámci európskeho priestoru, ako i vyjadrením princípu materiálnej reciprocity medzinárodného práva.

 

K § 1

V navrhovanom znení sa premieta ustanovenie tzv. taxatívne výlučnej právomoci súdov v mimosporovej agende. CMP sa ako procesný kódex uplatní výlučne v právnych veciach ustanovených v samotnom CMP.

 

K § 2

Vyjadruje sa všeobecná subsidiarita CSP spočívajúca v koncepcii, že CMP upravuje iba odlišnosti od všeobecného procesného režimu. Tam, kde takéto odlišnosti CMP nestanovuje, uplatní sa CSP ako generálny procesný kódex. Tomu je prispôsobená systematika zákona a označenie jednotlivých častí a dielov, a to ako základné ustanovenia a niektoré ustanovenia napr. o príslušnosti, účastníkoch a pod. Zdôraznenie procesných rozdielov sa premieta aj do terminológie.

Za účelom precizovania generálna norma odseku 2 ustanovuje výkladové pravidlo, podľa ktorého sa rozdielna terminológia sporového a mimosporového konania výkladovo zjednocuje.

 

K § 3

CMP používa pojem "niektoré ustanovenia o..." v prípadoch, ak sú v CMP upravené len špecifiká daného inštitútu, ktorý komplexne upravuje CSP a tieto ustanovenia CSP sa použijú subisidárne. Ak v nadpise nie sú uvedené slová "niektoré ustanovenia o...", znamená to, že CMP upravuje inštitút komplexne. Takáto technika sa používa v celom kódexe.

Upravuje sa všeobecná subsidiarita CSP a navrhované znenie upravuje odchýlku od všeobecnej súdnej príslušnosti. Príslušnosť upravuje CMP spravidla v ustanoveniach o jednotlivých typoch konaní ako výlučnú miestnu príslušnosť, ktorá je reflexiou zvýšenej procesnej ochrany vecí prejednávaných podľa tohto zákona Ak takto príslušnosť ustanovená nie je, z povahy mimosporového konania sa zákonodarca priklonil k odlišnej generálnej klauzule príslušnosti ako v CSP a ustanovuje sa príslušnosť podľa všeobecného súdu navrhovateľa.

 

K § 4

Odlišnosť procesného režimu proti CSP sa prejavuje v práve účastníkov konania vyjadriť sa k delegácii z dôvodu vhodnosti. Najmä vo vzťahu ku konaniam, ktoré je možné začať aj ex offo, z dôvodu hospodárnosti konania, priznáva zákon právo vyjadriť sa k možnej delegácii veci inému ako príslušnému súdu len tým účastníkom, ktorí sú v čase začatia konania známi.

 

K § 5 a 6

Odlišnosť oproti generálnemu kódexu CSP spočíva v ex officio skúmaní všetkých druhov príslušnosti počas celého konania. Civilný mimosprový proces identifikuje základné procesné podmienky a ich skúmanie s dôrazom na potrebu zvýšenej procesnej ochrany vecí prejednávaných podľa CMP bez ohľadu na procesnú aktivitu účastníkov. Odlišný procesný režim je odôvodnený aj v prípade odchýlok pri postupovaní veci, pričom ostáva zachovaná povinnosť súdu upovedomiť účastníkov konania o postúpení.

 

K § 7

V mimosporovom konaní sa navrhuje ponechať pojem účastníci konania a rovnako sa navrhuje ponechať druhú (odsek 1) a tretiu (odsek 2) doktrinálnu definíciu účastníctva. Tieto definície sú dostatočne pokryté judikatúrou i právnou náukou, reflektujú veci prejednávané podľa tohto kódexu a preto sa nemenia.

 

K § 8

Navrhuje sa procesne riešiť situácie, kedy návrh na začatie konania uplatní subjekt, ktorému nesvedčí ani druhá ani tretia definícia účastníctva. V kontexte princípu oficiality pri začatí konaní považuje predkladateľ za potrebné zdôrazniť, že ak z takéhoto odmietnutého návrhu (podania) zistí súd skutočnosti odôvodňujúce konanie vo veci samej, vydá uznesenie o začatí konania.

 

K § 9

Povaha mimosporového konania odôvodňuje osobitný procesný režim pri nedostatku procesnej spôsobilosti v navrhovanom znení. Ustanovenie je zvýšenou právnou ochranou subjektov, ktoré nemajú spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, ale v konaní pred súdom je dôvodné ich zastúpenie zákonným zástupcom, hoci v hmotnoprávnych vzťahoch by mohli konať samostatne. Uvedené súvisí so špecifickosťou procesných úkonov a s postupom v konaní pred súdom.

 

K § 10

Tradičný inštitút pribratia do mimosporového konania sa navrhuje ponechať v CMP ako osobitný inštitút, ktorý bude mať opodstatnenie tam, kde určenie okruhu účastníkov nemusí byť v čase začatia konania jednoznačné. Z procesného hľadiska je tiež nevyhnuté zastavenie konania voči tomu, kto získal procesné postavenie účastníka, ale jeho práva resp. povinnosti nie sú predmetom konania.

 

K § 11

Povaha mimosporového konania odôvodňuje vylúčiť intervenciu (vedľajšie účastníctvo) v CMP. Vylúčenie intervencie súvisí s odlišným nazeraním na procesné postavenie účastníkov mimosporových konaní a ktorých zvýšená procesná ochrana sa realizuje inými inštitútmi (vstup prokurátora tiež iných subjektov do konania, zastúpenie).

 

K § 12

V jednotlivých osobitných konaniach podľa druhej časti zákona môže byť odôvodnená zvýšená ochrana prostredníctvom subjektov, ktorým uvedené vyplýva z ich právomoci. V tých mimosporových konaniach, ktoré sa týkajú detí a ide o právne vzťahy s cudzím prvkom, ustanovenie reflektuje povahu a funkcie Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, rovnako súd môže do konania pribrať orgán sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately alebo právnoochranné subjekty. V konaní môžu tieto subjekty vykonávať procesné práva a povinnosti s obmedzením tých, ktoré majú dopad do sféry hmotného práva.

 

K § 13

Účasť prokurátora ako orgánu ochrany práva je v CMP dôkladne posilnená ako návrhovými, tak i vstupovými oprávneniami a aj inštitútom dovolania generálneho prokurátora. Nastavenie týchto oprávnení vyplýva z penza špecifických predmetov v jednotlivých konaniach podľa tohto zákona, ktorým je takto garantovaná zvýšená právna ochrana. Úprava súčasne precizuje vstup prokurátora v konaní o rozvod manželstva s maloletými deťmi len v časti o úprave pomerov manželov k deťom na čas po rozvode.

 

K § 14 a 15

Predkladateľ považuje za opodstatnené ponechať vo veciach mimosporových možnosť spísania podania do zápisnice, čím sa garantuje zvýšená ochrana subjektov v mimosporovom konaní. Povaha mimosporových vecí nevylučuje uzavretie dohody o predmete konania, verifikovanie tejto dohody je potom potrebné podpísaním zápisnice, ktorá dohodu obsahuje.

 

K § 16 až 22

Komplexná právna úprava je odôvodnená zvýšenou ingerenciou notára v mimosporových konaniach ustanovených v osobitnej časti tohto zákona. Ustanovenia vyjadrujú delegovanie decíznej právomoci na súdneho komisára, ako aj kvalitatívne vnímanie úkonov ním realizovaných na základe poverenia. Súčasne diferencuje možnosť odňatia veci notárovi a poverenie iného notára, ak sú dané dôvody pre vylúčenie notára. Zavádza sa primeraná aplikácia ustanovení CSP, na rozdiel od generálnej subsidiarity vyjadrenej v § 2. Podmienky pre ustanovenie zástupcu alebo náhradníka notára upravuje zákon č. 323/1992 o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) (ďalej len „Notársky poriadok“).

 

K § 23

Princíp oficiality charakteristický pre mimosporové konania sa prejavuje zásadnou možnosťou súdu začať konanie bez procesnej iniciatívy účastníka – táto však vylúčená nie je, čo predkladateľ reflektuje možnosťou podať návrh na začatie konania. Pokiaľ z právnej úpravy výslovne nevyplýva možnosť začať konanie výlučne na návrh, uplatní sa čo do začatia konania princíp oficiality. Dôsledná diferenciácia CSP a CMP sa prejavuje aj v odlišnej terminológii základného procesného úkonu – pre účely CMP návrh na začatie konania.

 

K § 24

Osobitosť procesného režimu momentu začatia konania je prispôsobená princípu oficiality, ktorý ovláda mimosporové konania a reflektuje časový okamih podania návrhu, resp. vydanie uznesenia o začatí konania.

 

K § 25

Špeciálna právna úprava CMP v oblasti procesnej iniciatívy účastníkov konania smerujúcej k začatiu konania sa prejavuje povinnosťou pravdivo a úplne substancovať skutkové tvrdenia, čo v sporovom konaní predkladateľ vyžadovať nemôže. Táto povinnosť úzko súvisí s dôrazom na taký procesný postup súdu, ktorý je zameraný na zistenie čo najobjektívnejšieho stavu veci a ktorý je spätý aj s procesnou súčinnosťou účastníkov konania.

 

K § 26

Navrhovaný procesný režim zohľadňuje špecifiká mimosporového konania vo vzťahu k zvýšenej protektívnej funkcii voči účastníkom konania. Ustanovenie reflektuje v zmysle základných princípov, na ktorých je kódex budovaný, snahu o efektívnu a účinnú ochranu, ktorá v opodstatnených prípadoch môže znamenať menej prísny režim pri plnení procesných povinností účastníkov.

 

K § 27

Povinnosť doručiť rozhodnutie, ktorým sa konanie začína, do vlastných rúk, je prejavom protektívnej funkcie mimosporového konania a súčasne garantuje účastníkom konania právo na spravodlivý proces a realizáciu procesných práv a povinností.

 

K § 28 a 29

Klasické dispozičné úkony, zmena návrhu, či späťvzatie návrhu sú procesne modifikované vo vzťahu k osobitným funkciám mimosporového konania. Uvedené sa výrazne prejavuje v možnosti súdu pokračovať v konaniach, ktoré sú ovládané princípov oficiality pri ich začatí.

 

K § 30 a 31

Princíp oficiality ovládajúci mimosporové konanie sa prejavuje v navrhovaných ustanoveniach, ako aj v ďalších ustanoveniach CMP zvýšenou procesnou ingerenciou súdu, pričom princíp hospodárnosti je vyžadovaný o to viac, že na väčšine mimosporových konaní a ich vyriešení v čo najkratšom možnom čase je eminentný verejný záujem. Zisťovanie skutočného stavu veci predpokladá široké spektrum informácií a je dôvodné využitie súčinnosti čo najširšieho spektra subjektov. Nečinnosť účastníkov konania nemôže byť na úkor dôrazu na efektívne a pružné prejedanie a rozhodnutie veci.

 

K § 32

Napriek panujúcemu princípu oficiality v mimosporovom konaní sa i tu v istej miere prejavuje povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť účastníkov konania ako základné procesné povinnosti; to však nemení povinnosť súdu zisťovať skutočný stav veci a postupovať v konaní aj prípade nečinnosti účastníkov.

 

K § 33

Ustanovenie reflektuje základné ústavné princípy, typické tak pre konanie sporové ako aj mimosporové a to princíp ústnosti, priamosti a bezprostrednosti, ktoré sa prejavujú v prejedaní veci za prítomnosti účastníkov konania, spravidla na pojednávaní. Povaha predmetu konania môže byť dôvodom, kedy zákon dáva možnosť prejednať vec bez nariadenia pojednávania (vyhlásenie za mŕtveho). Predkladateľ zachováva primeraný časový priestor na prípravu účastníka pred pojednávaním.

Osobitným dôvodom vylúčenia verejnosti z kontroly verejnej moci predstavuje dôvod mravnosti, ktorý v mimosporových konaniach najčastejšie bude splývať s verejným záujmom.

Ak súd vylúčil verejnosť z pojednávania podľa odseku 1 preto, že verejné prejednanie veci by ohrozilo ochranu utajovaných skutočností, môže súd povoliť prítomnosť jednotlivým osobám na pojednávaní alebo jeho časti podľa odseku 2 iba vtedy, ak sú tieto osoby oprávnené oboznámiť sa s utajovanými skutočnosťami podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 215/2004 Z. z.“).

 

K § 34

Z povahy mimosporového konania vyplýva nutné vylúčenie určitých inštitútov sporového konania vzhľadom na generálnu subsidiaritu CSP zakotvenú v § 2. Pri konaní v prvej inštancii sú zo všeobecných inštitútov sporového konania vylúčené enumerované inštitúty a tým sa pre mimosporový proces vymedzujú odlišne hranice procesnej aktivity účastníkov a tiež sa vylučuje prísnosť zákona vyjadrená v CSP koncentráciou konania.

 

K § 35 až 37

Mimosporové konanie dôsledne ovláda princíp materiálnej pravdy vyžadujúci od súdu úplné zistenie skutočného stavu veci, čomu je prispôsobená i koncepcia dokazovania v tom smere, že sa súd nemôže spoliehať na dôkaznú iniciatívu účastníkov konania, ale dôkladne aplikuje tzv. vyšetrovací (vyhľadávací) princíp civilného procesu. Uvedené nevylučuje, aby súd vychádzal zo zhodných tvrdení účastníkov, ktoré ale musia byť konfrontované s výsledkami vykonaného dokazovania.

 

K § 38

Predkladateľ dôsledne aplikuje ustanovenia Dohovoru o právach dieťaťa, v tomto prípade konkrétne právo dieťaťa na slobodné vyjadrenie svojho názoru v prebiehajúcom súdnom konaní (čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa). Zisťovanie názoru maloletého je obligatórnym postupom súdu, pričom vyjadrenie názoru dieťaťa nie je podmienené vekovou hranicou ani rozumovou vyspelosťou, ale schopnosťou ho vyjadriť a to primárne samostatne. Predkladateľ sa snažil eliminovať zisťovanie názoru dieťaťa sprostredkovane, pričom spôsob zisťovania názoru dieťaťa ponecháva na sudcu a predpokladá jeho prispôsobenie veku a vyspelosti dieťaťa.

 

K § 39

Vo veciach podľa tohto zákona má rozsiahle penzum vecí povahu statusovú, preto sa preferuje ako meritórne rozhodnutie rozsudok. Povaha mimosporového konania a dôraz na jeho efektívnosť umožňuje vydávať meritórne uznesenia v prípadoch taxatívne ustanovených v osobitnej časti tohto zákona, prípadne v iných častiach tohto zákona.

 

K § 40

Princíp oficiality a princíp materiálnej pravdy sa prejavujú v mimosporových konaniach aj tým, že neplatí zásada ne ultra petitum, teda že súd zásadne nie je viazaný návrhom účastníkov.

 

K § 41

Ústne prejednanie veci je v mimosporovom konaní pravidlom, preto je ustanovený okamih vyhlásenia meritórneho rozhodnutia zásadne na pojednávanie, na ktorom súd ukončil dokazovanie. Tento postup plne korešponduje základným princípom zdôrazňujúcim efektívny postup konaní a čo najrýchlejšie rozhodnutie vo veci.

 

K § 42

V navrhovanom ustanovení predkladateľ reflektuje zvýšenú protektívnu funkciu mimosporového konania skrátením všeobecnej lehoty na vyhotovenie meritórneho rozhodnutia.

 

K § 43

Navrhuje sa zásadná odchýlka od tzv. materiálnej stránky právoplatnosti súdneho rozhodnutia v CSP rozšírením subjektívnej hranice záväznosti statusových rozhodnutí, ktoré zásadne budú pôsobiť erga omnes.

 

K § 44

Úprava reflektuje funkcie vyživovacej povinnosti smerujúce k zabezpečeniu uspokojenia materiálnych potrieb v rodinnoprávnych vzťahoch. Tento osobitný účel pri všetkých druhoch vyživovacích povinností, vrátane vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom zdôrazňuje predkladateľ nastavením predbežnej vykonateľnosti rozsudkov o výživnom, a to ex lege.

 

K § 45

V prípadoch meritórnych uznesení sa primerane aplikujú ustanovenia o rozsudkoch, čo vyplýva z ustanovení CSP, a to vrátane povinnosti doručiť toto meritórne rozhodnutie do vlastných rúk, čím sa stiera rozdiel medzi formou rozhodnutia, pokiaľ sa ním rozhoduje v merite veci.

 

K § 46

Z povahy mimosporového konania vyplýva nutné vylúčenie určitých inštitútov sporového konania vzhľadom na generálnu subsidiaritu CSP zakotvenú v § 2. Pri konaní v prvej inštancii sú zo všeobecných inštitútov sporového konania vylúčené enumerované inštitúty. S ohľadom na základné princípy CMP považuje predkladateľ za dôvodné vylúčenie využitia skrátených foriem konania a rozhodnutí v nich vydaných.

 

K § 47 a 48

V katalogizácii druhov trov konania sa prejavuje osobitný charakter trov konania, do ktorých popri subsidiárne aplikovateľných ustanoveniach CSP predkladateľ zaradil aj niektoré osobitné druhy trov podľa § 47 a § 48.

 

K § 49 až 51

Predkladateľ ponecháva princíp diferenciácie platenia a náhrady trov konania s tým, že vo fáze platenia trov konania si v zásade účastníci trovy platia sami, okrem prípadov, kedy podľa osobitnej časti tohto zákona trovy konania platí štát (§ 49).

Osobitne sú ustanovené zásady platenia trov v dedičskom konaní (§ 50), ako aj v konaní o umorení istiny (§ 51).

 

K § 52

Generálne sa vylučuje nárok na náhradu trov konania v mimosporových konaniach s výnimkami ustanovenými v § 53 až § 56.

 

K § 53

V navrhovaných typoch konaní môže za istých okolností prichádzať náhrada trov konania podľa princípu úspechu v konaní, no koncepcia oproti CSP je úplne odlišná vo fakultatívnej možnosti súdu priznať takúto náhradu, a to len s použitím materiálneho korektívu možnosti spravodlivo náhradu trov konania požadovať. Súd individuálne posúdi v týchto konaniach možnosť priznať náhradu trov konania, ako aj rozsah takto priznanej náhrady so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu, s použitím spomínaného materiálneho korektívu.

 

K § 54

Aj v mimosporových konaniach prichádza do úvahy obmedzená aplikácia princípu zavinenia pri porušení procesných povinností s využitím náhrady takto vzniknutých trov konania. Procesná zodpovednosť za zavinené trovy sa prejaví v možnosti ich separácie, a to i v prípadoch, ak sa priznáva náhrada podľa § 53.

 

K § 55

Materiálny korektív spravodlivého požadovania náhrady trov konania môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní. Na rozdiel od § 53 sa však neaplikuje princíp náhrady trov konania z hľadiska úspechu v konaní.

 

K § 56

Povinnosť náhrady trov konania v prípadoch, kedy súd podľa § 53 až § 55 náhradu trov konania prizná, nemožno z povahy veci uložiť prokurátorovi.

 

K § 57 a  58

Nakoľko z ustanovení § 52 až § 56 vyplýva, že inštitút náhrady trov konania bude v mimosporových konaniach mimoriadne zriedkavo aplikovateľný, je účelné, aby v týchto zriedkavých prípadoch rozhodoval súd len na návrh. Ak o tomto nároku rozhodne, na rozdiel od všeobecnej koncepcie CSP rozhoduje jediným rozhodnutím o nároku, aj o vyčíslení náhrady trov konania.

 

K § 59

Zo všeobecnej subsidiarity CSP vyplýva, že ustanovenia CMP budú korigovať iba určité odchýlky od všeobecnej úpravy. Nad rámec uznesení, voči ktorým pripúšťa odvolanie CSP, bude v CMP odvolanie prípustné aj proti uzneseniam súdu prvej inštancie vo veci samej, s výnimkou uznesenia, ktorým súd poveril účastníka zvolaním valného zhromaždenia.

 

K § 60

Predkladateľ sa pridržiava pravidla, že v prípade, ak uznesenie vydá súdny úradník, odvolanie prípustné nebude. Proti takémuto uzneseniu je prípustná sťažnosť, ktorá nie je opravným prostriedkom, ale osobitným prostriedkom procesnej obrany, podobne ako odpor, námietky a pod. Uvedené riešenia prispieva k zrýchleniu konania za súčasného zachovania práv účastníkov na preskúmanie rozhodnutia.

 

K § 61

Odpustenie zmeškania lehoty, a tým navrátenie do predošlého stavu nie je vo vymenovaných prípadoch možné pripustiť s ohľadom na zákonný zákaz dvojmanželstva, ku ktorému by aplikáciou všeobecných inštitútov odpustenia zmeškania lehoty mohlo dôjsť.

Navrhovaná lehota 15 dní v odseku 2 reflektuje predovšetkým právnu istotu účastníkov v konaniach spravidla statusového charakteru, resp. vo vzťahu k špecifickým predmetom konaní, na rozdiel od všeobecného režimu CSP v prípadoch, ak rozhodnutie neobsahuje poučenie, resp. obsahuje nesprávne poučenie o prípustnosti odvolania.

 

K § 62

Osobitný režim odvolacích dôvodov, resp. odchýlky od všeobecného režimu ustanoveného v CSP sú odôvodnené predovšetkým systémom úplnej apelácie, ktorý sa v mimosporových konaniach uplatňuje a ktorý smeruje k zisteniu skutočného stavu veci ako podkladu meritórneho rozhodnutia. Modifikácia odvolacích dôvodov nie je obmedzená lehotou na podanie odvolania.

 

K § 63

CMP neobmedzuje procesnú aktivitu účastníkov princípom koncentrácie. Navrhované ustanovenie dôsledne dodržiava koncepciu úplného apelačného systému v mimosporových konaniach vrátane tzv. práva novôt v odvolacom konaní.

 

K § 64

S ohľadom na princíp úplnej apelácie v mimosporových konaniach je dispozícia s návrhom na začatie konania v zásade prípustná aj v štádiu odvolacieho konania.

 

K § 65 až 67

Z princípu oficiality, ktorý ovláda mimosporové konania je odvodená i zásadná neviazanosť odvolacieho súdu rozsahom odvolania i odvolacími dôvodmi. Odvolací súd preskúmava rozhodnutie v celom rozsahu, teda aj tie výroky, ktoré odvolaním napadnuté neboli. 

O vady konania podľa § 67 pôjde vždy, ak sa vyskytne vada, v dôsledku ktorej došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. Ak sa síce vyskytne procesná vada, ktorá však nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, odvolací súd na takúto vadu konania neprihliada.

 

K § 68

Princíp materiálnej pravdy a tiež princíp vyšetrovací sa v odvolacom konaní prejavuje okrem iného aj povinnosťou zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ak to z povinnosti zistiť skutočný, úplný, stav veci vyplýva.

 

K § 69 a 70

Osobitne sa navrhuje riešiť prípustnosť odvolania voči uzneseniam vydaným notárom ako súdnym komisárom. Súdny komisár vykonáva decíznu právomoc na základe delegovania tejto právomoci verifikovanej poverením a proti takýmto uzneseniam je odvolanie zásadne prípustné.

Takéto odvolanie sa podáva priamo u notára, ktorý bol poverený ako súdny komisár, prípadne priamo na súde prvej inštancie, ktorý o tomto odvolaní bude rozhodovať alebo na príslušnom odvolacom súde.

 

K § 71

Na konanie o odvolaní voči uzneseniu notára vo funkcii súdneho komisára je zásadne funkčne príslušný súd prvej inštancie s výnimkami podľa § 72 a § 73.

 

K § 72

Po predložení odvolania súdu prvej inštancie v prípadoch meritórnych uznesení podľa odseku 1 je procesný postup diferencovaný podľa toho, či súd prvej inštancie vyhodnotí odvolanie ako dôvodné alebo nie. Ak odvolanie vyhodnotí ako dôvodné, napadnuté rozhodnutie sám zmení alebo ho zruší a vráti súdnemu komisárovi na ďalšie konanie – v tomto prípade vysloví právny názor, ako v konaní ďalej postupovať, ktorým je súdny komisár viazaný. Ak napadnuté rozhodnutie uznesením zmení, je proti tomuto uzneseniu prípustné odvolanie, o ktorom rozhoduje odvolací súd.

Ak súd prvej inštancie vyhodnotí odvolanie ako nedôvodné, predloží ho na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

 

K § 73

Ak nejde o prípady meritórnych uznesení vymenovaných v § 72, funkčná príslušnosť na odvolanie svedčí súdu prvej inštancie, proti ktorému odvolanie ani dovolanie prípustné nie je. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa v tomto prípade nepovažuje za rozhodnutie odvolacieho súdu, preto predkladateľ len proklamatívne zdôraznil neprípustnosť dovolania proti tomuto uzneseniu.

 

K § 74

Princíp právnej istoty účastníkov konania nepripúšťa zásadnú zmenu právoplatných rozsudkov o rozvode, neplatnosti či neexistencii manželstva predovšetkým kvôli zákonnému zákazu dvojmanželstva, k porušeniu ktorého by pripustením mimoriadneho opravného prostriedku mohlo dôjsť.

 

K § 75

Navrhované ustanovenie je potrebné z hľadiska systematiky diferenciácie sporového a mimosporového konania. Predstavuje ďalšie rozhodnutie, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, pokiaľ nie je možná modifikácia iným zákonným postupom, a z povahy veci nemôže byť uvedený v CSP.

 

K § 76

Princíp právnej istoty účastníkov konania nepripúšťa zásadnú zmenu právoplatných rozsudkov o rozvode, neplatnosti či neexistencii manželstva predovšetkým kvôli zákonnému zákazu dvojmanželstva, k porušeniu ktorého by pripustením mimoriadneho opravného prostriedku mohlo dôjsť. Obmedzenie vo vzťahu k prípustnosti sa vzťahuje aj na rozhodnutie v konaní o návrat maloletého vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania.

 

K § 77

Princíp oficiality, ktorý dôsledne ovláda mimosporové konanie, sa prejavuje i v zásadnej neviazanosti dovolacieho súdu rozsahom dovolania.

 

K § 78 až 86

Osobitná povaha, ako aj funkcie mimosporového konania odôvodňujú zavedenie komplexnej právnej úpravy osobitného mimoriadneho opravného prostriedku, dovolania generálneho prokurátora. V mimosporovom konaní, ktorého základným rysom je silný verejný záujem na vyriešení otázok tvoriacich predmet týchto konaní sa nemôže vyskytnúť otázka súladnosti tohto inštitútu s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd či s konštantnou judikatúrnou líniou ESĽP. Generálny prokurátor ako osobitný orgán ochrany práva je procesne legitimovaný na uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku tam, kde to vyžaduje verejný záujem či ochrana práv a nápravu nemožno zjednať inak. Prípustnosť mimoriadneho dovolania je na posúdení hodnotového balansu nad vážnosťou zásahu do práv a právom chránených záujmov, ktoré sú predmetom konania vo vzťahu k princípu zachovania právnej istoty integrovaného v právoplatnom rozhodnutí súdu.

Dovolanie generálneho prokurátora sa nepripúšťa voči rozhodnutiu najvyššieho súdneho orgánu sústavy všeobecného súdnictva a z dôvodov právnej istoty proti rozsudkom o rozvode, neplatnosti či neexistencii manželstva a vo veci návratu maloletého vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania.

Navrhuje sa zachovať lehota jedného roka od právoplatnosti napádaného rozhodnutia, ako aj náležitosti a dôvody v zásade v intenciách doterajšieho inštitútu mimoriadneho dovolania.

Na konanie o dovolaní generálneho prokurátora sa primerane použijú ustanovenia CSP, vrátane ustanovení o rozhodnutí dovolacieho súdu.

 

K osobitnej časti

V osobitnej časti CMP predkladateľ ustanovuje spôsobom taxatívneho výpočtu konania, ktoré majú mimosporový charakter. Všeobecná subsidiarita CSP sa v osobitnej časti CMP prejavuje osobitnou osnovou týchto konaní, pričom v ostatných veciach, ktoré nie sú výslovne upravené v CMP, sa postupuje podľa všeobecných ustanovení CSP (normatívne vyjadrené: niektoré ustanovenia o...). Predkladateľ v ustanoveniach o jednotlivých typoch konaní precizuje predovšetkým predmet konania, miestnu príslušnosť, účastníkov konania, návrhovosť alebo beznávrhovosť konkrétneho typu konania, otázku nariadenia pojednávania alebo možnosti konať aj bez pojednávania a otázku formy a spôsobu meritórneho rozhodnutia (či sa rozhoduje rozsudkom alebo uznesením vo veci samej).

Tejto všeobecnej štruktúre zásadne zodpovedá štruktúra jednotlivých typov mimosporových konaní.

 

K § 87 až 91

Tradičné mimosporové konanie predkladateľ upravil na báze doterajších aplikačných skúseností, pričom nóvum spočíva aj v možnosti podať spoločný návrh účastníkmi konania. Aj keď sa spoločný návrh nepodáva, účastníkmi sú obe osoby, ktoré hodlajú uzavrieť manželstvo, a to podľa osvedčenej druhej doktrinálnej definície účastníctva, ktorá je preferenčnou definíciou pre celé mimosporové konanie, t.j. účastníkmi konania sú tí, ktorých zákon za účastníkov označuje.

Otázka miestnej príslušnosti nie je výslovne riešená, teda sa postupuje podľa všeobecnej časti CMP.

Ide len o návrhové konanie, meritórne sa rozhoduje rozsudkom, po predchádzajúcom pojednávaní.

 

Ku konaniu o rozvod manželstva

Predkladateľ medzi mimosporové konania výslovne zavádza konanie o rozvod manželstva, čo je determinované súčasnou hmotnoprávnou úpravou, i celkovou zmenou koncepcie konaní tzv. nesporového charakteru. CMP vnímame ako súhrn právnych noriem upravujúcich metodológiu procesného postupu pri presadzovaní ochrany osobitných vzťahov, na ochrane ktorých je spoločenský, verejný záujem. Uvedené ako aj osobitosti procesného režimu týkajúce sa predmetu konania a účastníkov odôvodňujú zaradenie konania o rozvod manželstva medzi konania mimosporové. Predkladateľ tým zdôrazňuje verejný záujem na ochrane manželstva aj v procese rozhodovania o jeho zrušení rozvodom.

 

K § 92

Predkladateľ v celom CMP preferuje pojem (faktické) bydlisko z dôvodu vystihnutia reálnejšej väzby medzi príslušným súdom a účastníkom konania. Tým sa zvyšuje protektívna funkcia, ktorá je imanentnou súčasťou mimosporového konania. Faktické bydlisko nie je zhodné s pojmom trvalý pobyt („právne bydlisko“), ide o širší pojem ako trvalý pobyt.

 

K § 93

Z povahy veci vyplýva obligatórnosť návrhu na začatie konania o rozvod manželstva jedným z manželov, čo korešponduje autonómii vôle subjektov tohto právneho vzťahu.

 

K § 94

Predkladateľ ustanovuje druhú definíciu účastníctva, ktorá je determinovaná hmotnoprávnou úpravou manželstva v zákone o č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len “zákon o rodine“).

 

K § 95

Osobitný procesný režim späťvzatia návrhu je odôvodnený ochranou pred zneužitím dispozície návrhom na začatie konania vo vzťahu k manželovi, ktorý návrh nepodal.

 

K § 96

Predkladateľ rešpektuje existenciu manželstva ako základného rodinnoprávneho vzťahu, preto pri posudzovaní existencie rozvratu vzťahov medzi manželmi preferuje zmierovaciu funkciu súdu.

 

K § 97

Nová úprava zastavenia konania ako procesnej sankcie za pasivitu navrhovateľa v konaní o rozvod manželstva je v celkovej koncepčnej línii, ktorú predstavuje úsilie o primárne zachovanie manželstva ako základného rodinnoprávneho zväzku, súčasne sa rešpektuje autonómia vôle manžela prítomného na pojednávaní.

 

K § 98

Navrhované ustanovenie je plne v súlade s koncepčnou líniou preferencie zmierlivého riešenia rozporov účastníkov konania a zachovania inštitútu manželstva pred jeho zánikom.

 

K § 99

Nová právna úprava pamätá aj na situácie, keď jeden z manželov zomrie po tom, ako bol rozsudok vyhlásený, ale ešte nenadobudol právoplatnosť. Keďže primárnou objektívnou skutočnosťou spôsobujúcou zánik manželstva je v takom prípade smrť, úprava rieši procesný postup, ktorý uvedené reflektuje. Súd rozhodne jedným uznesením s dvoma výrokmi (o zrušení rozsudku o rozvode a o zastavení konania). Rozhodnutie súd doručí druhému účastníkovi konania.

 

K § 100

Predkladateľ zachováva obligatórnosť spojenia konania o rozvod manželstva s konaním o úprave pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode.

 

K § 101 až 103

Predkladateľ ponecháva svojou povahou tradičné mimosporové konanie v režime CMP. K otázke miestnej príslušnosti treba uviesť, že ak sa konanie začína ex offo a účastníci konania nebývajú spoločne, tak sú príslušné oba súdy, kde bývajú.

Navrhované ustanovenia § 102 a 103 sa týkajú konania vo veciach neplatnosti manželstva, nie neexistencie manželstva.

Ide o konanie obligatórne návrhové. Osobitným predpisom, ktorý ustanoví, kedy sa toto konanie môže začať aj bez návrhu, je zákon o rodine. Účastníctvo je ustanovené režimom druhej definície účastníctva (§ 103), nakoľko právna úprava § 17 Zákona o rodine ustanovuje len dôvody, pre ktoré je manželstvo ničotné (neexistentné), nevyplýva z nej možný procesný postup súdu a predmetné ustanovenie sa obmedzuje len na konštatovanie hmotnoprávnych následkov.

 

Ku konaniu vo veciach určenia rodičovstva

Predkladateľ navrhuje komplexne upraviť inštitút konaní o určenie rodičovstva v režime mimosporových konaní, čo je odôvodnené povahou týchto zásadných rodinnoprávnych vzťahov a determinované do značnej miery hmotnoprávnou úpravou de lege lata.

 

K § 104

Predkladateľ preberá bývalé konanie o určení otcovstva súhlasným vyhlásením, ktoré sa nemení. Jeho systematickým zaradením sa zdôrazňuje jeho preferencia pred konaním o určení otcovstva treťou zákonnou domnienkou podľa zákona o rodine. V zákone o rodine je špecifikovaný prípad, kedy súd upustí od výsluchu matky - ak nemôže pre duševnú poruchu posúdiť význam svojho konania alebo ak je zadováženie jej vyhlásenia spojené s ťažko prekonateľnou prekážkou (§ 91 ods. 4).

 

K § 105

Taxatívnym výpočtom konaní, ktoré sú konaniami o určení rodičovstva reflektuje predkladateľ hmotnoprávny stav de lege lata.

 

K § 106

Osobitný režim miestnej príslušnosti sleduje ako prvoradý záujem maloletého dieťaťa, len subsidiárne sa aplikujú kritériá všeobecného súdu matky, resp. všeobecného súdu muža, ktorého otcovstvo má byť určené alebo zapreté.

 

K § 107

Povaha veci odôvodňuje obligatórnosť návrhu na začatie konania.

 

K § 108

Predkladaná procesná úprava je reflexiou na hmotnoprávny predmet konania a predstavuje druhú definíciu účastníctva.

Pojem „navrhovateľ“ sa vykladá ako iná osoba, než je vymenovaná pri jednotlivých typoch konania, pričom takto nastavené penzum účastníkov ponecháva priestor pre prípadné kreovanie novej právnej úpravy určovania rodičovstva bez potreby zásahu do procesného kódexu.

 

K § 109

Povaha veci a záujem maloletého dieťaťa preferuje určenie otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov, prípadne osvojenie dieťaťa. Preto je odôvodnené konanie o určení otcovstva zastaviť v prípadoch uvádzaných v hypotéze ustanovenia § 109.

 

K § 110

Obligatórnosť spojenia konania s konaním o výchove a výžive je odôvodnené len pri konaní o určenie otcovstva. Nie je dôvodné predpokladať, že by bolo potrebné rozhodnúť o výchove a výžive k maloletému pri konaní o určenie materstva, a to z toho dôvodu, že ak je sporné, kto je matka, nebude zrejmé, kto je otec dieťaťa.

 

K § 111

Predkladateľ v tradičnom type mimosporového konania ustanovuje tzv. numerus clausus konaní predstavujúcich veci starostlivosti súdu o maloletých, rešpektujúc hmotnoprávnu úpravu, pričom písmeno p) tohto ustanovenia ponecháva možnosť osobitným predpisom ustanoviť ďalšie typy konaní bez potreby normatívnej zmeny navrhovaného ustanovenia.

 

K § 112

Miestna príslušnosť súdu je podriadená záujmu maloletého dieťaťa. Iný zákonný spôsob určenia bydliska maloletého predstavuje umiestnenie dieťaťa do ústavnej starostlivosti, určenie bydliska jedným z rodičov, pokiaľ druhý nežije a pod.

Inštitút prenesenia príslušnosti súdu predkladateľ ponecháva v doterajšom režime OSP, s dôrazom na fakultatívny postup zo strany súdu, podmienený zmenou pomerov a ochranu záujmov maloletého.

 

K § 113

Osobitný dôraz na efektívnosť postupu súdu pri rozhodovaní vo veciach maloletých premieta predkladateľ aj do úpravy procesného režimu, umožňujúceho sa dočasne odchýliť od procesných podmienok. V navrhovanom ustanovení sa prejavuje protektívna funkcia mimosporových konaní – ak neexistuje právne bydlisko podľa navrhovaného režimu podľa § 112, vykoná procesné úkony v záujme maloletého súd, kde sa maloletý fakticky zdržiava. Preferuje sa však, aby o dieťati rozhodoval príslušný súd.

 

K § 114

Navrhované ustanovenie predstavuje osobitné návrhové oprávnenie prokurátora na uloženie ochrannej výchovy podľa Trestného zákona.

 

K § 115

Otázka súčinnosti vo veciach starostlivosti súdu o maloletých má zásadný význam pre garantovanie efektívnej a kvalifikovanej ochrany. V predmetnom ustanovení sa zdôrazňuje protektívna funkcia predovšetkým tohto typu konania a preferuje sa princíp oficiality, podľa ktorého, ak sa súd dozvie o potrebe začať konanie starostlivosti súdu o maloletých, takéto konanie ex officio začne. Pri realizácii procesných úkonov súd využije súčinnosť ďalších subjektov, aby sa zabezpečila riadna starostlivosť o maloletých.

 

K § 116

Navrhované ustanovenie predstavuje právo na informácie podľa čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa. Toto právo v širšom kontexte vyplýva z osobitnej ochrany procesného postavenia maloletých v konaní pred súdmi a inými orgánmi a je súčasťou tzv. participačných oprávnení. Ide o také postupy, ktoré umožňujú výmenu informácií, priestor pre dialóg medzi deťmi a dospelými na základe vzájomného rešpektu. Je teda úlohou súdu, aby zvolil také procesné úkony primerané vyspelosti dieťaťa, ktoré mu umožnia pochopiť význam a následky rozhodnutia v súdnom konaní.

 

K § 117

Predkladateľ zachováva ochranu maloletého v konaní prostredníctvom osobitného hmotnoprávneho opatrovníka, ktorý má v konaní postavenie zákonného zástupcu. Právna úprava vytvára priestor pre ustanovenie osoby blízkej do funkcie opatrovníka. Ak pre uvedené nie sú splnené predpoklady, ustanoví súd za opatrovníka orgán sociálnoprávnej ochrany detí.

 

K § 118

Predkladateľ uprednostňuje dohodu účastníkov o starostlivosti o maloletých, preto preferuje zmierovaciu funkciu súdu.

 

K § 119

V určitých prípadoch hmotné právo vyžaduje ingerenciu súdu pre zachovanie ochrany maloletých – napr. § 28 Občianskeho zákonníka. Predkladateľ zásadne nemení pôvodnú právnu úpravu § 179 OSP a zásadným kritériom na posúdenie uvedeného je záujem maloletého.

 

K § 120

Z hľadiska spôsobu a formy rozhodnutia sa preferuje rozhodovanie rozsudkom. V taxatívne ustanovených prípadoch sa pripúšťa vydanie meritórneho uznesenia.

Osobitosťou meritórnych rozhodnutí v tomto type konania je špeciálna poučovacia povinnosť podľa odseku 3, ktorá v sebe subsumuje preventívne výchovný prvok a má viesť k dobrovoľnému plneniu judikovaných povinností.

 

K § 121

Predkladateľ akcentuje zásadu zmeniteľnosti ustanovených typov rozsudkov podľa zásady výhrady nezmenených pomerov (rebus sic stantibus), rozhodnutie teda bude reflektovať zmenené pomery, bez potreby riešiť uvedené prostredníctvom systému opravných prostriedkov.

 

K § 122

Novokoncipovaný inštitút zdôrazňuje protektívnu funkciu mimosporových konaní a jeho zmyslom je zamedziť šikanóznym podávaniam odvolania tam, kde rozhodnutie vychádza z konsenzuálneho prejavu vôle účastníkov.

 

Ku konaniu o návrat maloletého do cudziny vo veci neoprávneného premiestnenia alebo zadržania

Predkladateľ zavádza nový typ mimosporového konania, ktorý je reflexiou medzinárodného záväzku z Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. Cieľom je zabezpečenie primárnej ochrany dieťaťa a jeho status quo, aby o dieťati rozhodoval súd štátu obvyklého pobytu dieťaťa, aby boli dodržiavané práva dieťaťa nebyť oddelené od svojich rodičov a premiestnené a zadržiavané proti jeho vôli, ako prevencia pred zneužitím získania priaznivejšieho rozhodnutia výberom rozhodného práva.

 

K § 123

Predmet konania reflektuje hmotnoprávnu úpravu Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí a nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a o veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len „nariadenie Brusel IIa“).

Obmedzenie zásady oficiality a vyšetrovacieho princípu pri zisťovaní skutočného stavu veci, ktoré vyplýva z odseku 2, je odôvodnené potrebou uskutočniť konanie v čo najkratšom čase, čo bude v záujme predovšetkým maloletého dieťaťa.

 

K § 124

Predkladateľ ponecháva tzv. kauzálnu príslušnosť z hľadiska potreby špecializácie súdov a sudcov, ako aj z hľadiska procesnej ekonómie – kauzálna príslušnosť v tomto prípade predstavuje aj zjednodušenie skúmania podmienok miestnej príslušnosti súdu.

 

K § 125

Povaha veci vylučuje možnosť začať konanie aj bez návrhu, konanie je teda obligatórne návrhovým.

 

K § 126

Predkladateľ určuje okruh účastníkov tohto konania druhou definíciou účastníctva a reflektuje pri tom hmotnoprávnu úpravu vyplývajúcu z Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí.

 

K § 127

Z hľadiska procesnej ekonómie a bezproblémového doručovania písomností v tomto konaní sa zavádza osobitná procesná povinnosť navrhovateľa nezastúpeného v tomto konaní advokátom.

 

K § 128

Z dôvodov procesnej ekonómie predkladateľ obmedzil možnosť prerušiť konanie, čo je odôvodnené záujmom maloletého dieťaťa a špecifickým predmetom tohto konania.

 

K § 129

Rovnako z dôvodu procesnej ekonómie a snahe o rýchle rozhodnutie vo veci nie je možné využitie inštitútu odpustenia zmeškanej lehoty.

 

K § 130

Osobitná povaha tohto konania odôvodňuje princíp oficiality ustanovený v odseku 1. Súd môže na návrh, ale aj bez návrhu rozhodnúť o dočasnej úprave styku navrhovateľa s maloletým alebo primeranými opatreniami prispieť k vytvoreniu podmienok pre návrat dieťaťa.

 

K § 131

Procesný postup sleduje súčinnosť účastníka, ktorý porušuje právo navrhovateľa, pričom cieľom je získať jeho vyjadrenie, resp. listinné, prípadne iné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a tiež jeho stanovisko k prejedaniu veci bez pojednávania. Výzvu súd realizuje uznesením, ktoré sa doručuje do vlastných rúk.

 

K § 132

Upustenie od nariadenia pojednávania v zákonom ustanovených prípadoch sleduje dôraz na efektívne rozhodnutie veci.

 

K § 133

Predkladateľ navrhuje ustanoviť výnimku vo forme meritórneho uznesenia v tomto type konania z dôvodov procesnej ekonómie.

Odsek 2 predstavuje osobitný procesný režim vykonateľnosti, ktorého cieľom je, aby rozhodnutie o návrate dieťaťa nebolo vykonané počas odvolacieho konania.

 

K § 134

Protektívna funkcia celého mimosporového konania a osobitne tohto typu konania s cudzím medzinárodným prvkom odôvodňujú ustanovenie lehoty na vydanie rozhodnutia podľa odseku 1. Šesťtýždňová lehota na rozhodnutie predstavuje splnenie záväzku Slovenskej republiky z čl. 11 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí.

V meritórnom uznesení platí osobitná poučovacia povinnosť podľa odseku 2 z dôvodu zvýšenej ochrannej funkcie vo vzťahu k záujmom maloletého dieťaťa.

 

Ku konaniu o osvojenie

Predkladateľ zachováva tradičné konanie mimosporového charakteru, pričom doterajšie konanie o osvojiteľnosti a konanie o osvojenie zjednocuje pod súhrnnú rubriku siedmeho dielu tejto časti zákona a dopĺňa ho o úpravu konania o zverení dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti, ako obligatórneho inštitútu predchádzajúceho rozhodnutiu súdu o osvojení.

 

K § 135

Predmet konania reflektuje hmotnoprávnu úpravu zákona o rodine, odstraňuje terminologické nejasnosti. Ustanovenie zdôrazňuje, že konaniami vo veciach osvojenia sú tri relatívne samostatné konania, pričom konanie o osvojiteľnosti zásadne predchádza konaniu o osvojenie dieťaťa a konaniu o osvojenie predchádza konanie o zverenie dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti.

 

K § 136

Zohľadňuje sa právne bydlisko, ale aj fakticita bydliska (kde sa dieťa skutočne zdržuje).

Ako kritérium príslušnosti súdu je odôvodnené ustanoviť aj iný zákonný spôsob, napr. obvyklé umiestnenie dieťaťa v ústavnom zariadení.

 

K § 137

Toto konanie možno začať aj bez návrhu, čo samozrejme nevylučuje možnosť podať návrh na začatie konania o osvojiteľnosti. Nová úprava rozširuje účastníctvo vo veciach osvojenia tým, že výslovne umožňuje podať návrh aj zariadeniu, do ktorého je dieťa prípadne umiestnené, ak podalo návrh na začatie konania, čo vnímame ako pozitívne nóvum.

 

K § 138

Zásadne sa ponecháva okruh účastníkov nezmenený v režime druhej definície účastníctva. Právna úprava sa zásadne preberá z pôvodného § 180a ods. 2, 3, 4 OSP.

Dôvod, pre ktorý sa predkladateľ priklonil k hranici 16 rokov na samostatné konanie maloletého rodiča pred súdom je predpoklad jeho dostatočnej vyspelosti, podobne ako v konaní o povolenie uzavrieť manželstvo.

 

K § 139

Predkladateľ navrhovaným ustanovením zdôrazňuje záujmy maloletého dieťaťa, čo plne odôvodňuje uplatnenie princípu oficiality a vyšetrovacieho princípu.

 

K § 140

Predkladateľ rieši nedostatok súčasnej úpravy a vymedzuje postup súdu, ak nie sú splnené podmienky osvojiteľnosti. V takom prípade súd konanie zastaví.

 

K § 141

Aj keď nový CMP sa snaží eliminovať prípady, kedy ex lege vyplývajú lehoty pre rozhodnutie súdu, protektívna funkcia mimosporových konaní a osobitne záujmy maloletého dieťaťa odôvodňujú zásadné ponechanie pôvodnej právnej úpravy § 180a ods. 6 OSP – o lehotách na rozhodnutie súdu.

 

K § 142

V navrhovanom ustanovení sa prejavuje zásada výhrady zmenených pomerov, avšak z povahy veci vyplýva, že túto výhradu môže súd reflektovať len na návrh podaný do momentu, kým nie je dieťa odovzdané do starostlivosti budúcich osvojiteľov – zákonodarca totiž uprednostňuje právnu istotu vzťahov medzi osvojiteľmi a dieťaťom pred povinnosťou prihliadať na zmenu pomerov.

 

K § 143

Povaha veci odôvodňuje obligatórnu návrhovosť tohto typu konania.

 

K § 144

Predkladateľ ponecháva účastníctvo v tomto type mimosporového konania v režime druhej definície účastníctva a predovšetkým sa reflektuje hmotnoprávna úprava. Týmto ustanovením sa preberá § 181 ods. 1 až 4 OSP.

 

K § 145

Právny záujem na efektívnom postupe v konaní a meritórnom rozhodnutí veci v krátkom čase v tomto type statusového konania plne odôvodňuje ponechanie lehoty na rozhodnutie súdu o osvojení dieťaťa, pričom na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy § 181 ods. 5 OSP túto lehotu skracuje na šesť mesiacov. Po šiestich mesiacoch od podania návrhu možno konať len ak súd nemohol vykonať dôkazy nevyhnutne potrebné na rozhodnutie o osvojení.

 

K § 146

Rozhoduje sa s pojednávaním a posilňuje sa princíp priamosti a ústnosti, čo predkladateľ považuje za plne odôvodnené účelom tohto typu mimosporového konania. Ustanovenie je s ohľadom na aplikačnú bezproblémovosť prebraté z pôvodného § 182 OSP.

 

K § 147 až 150

Predkladateľ v zásade ponecháva pôvodnú právnu úpravu § 183 až § 185 OSP. Nóvum právnej úpravy spočíva v povinnosti súdu zisťovať zdravotný stav dieťaťa komplexne, podľa potreby nie len na základe lekárskeho vyšetrenia ale napr. tiež psychologického posúdenia a nóvum úpravy je aj povinnosť súdu zasielať právoplatný rozsudok o osvojení orgánu poverenému vedením matriky vzhľadom na kompetenciu tohto orgánu.

 

K § 151 až 153

Úprava reflektuje obligatórnosť zverenia dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti budúcich osvojiteľov, pričom konanie možno začať výlučne na návrh budúceho osvojiteľa. O účastníkoch konania platia primerane ustanovenia o účastníkoch konania o osvojenie. V merite veci rozhoduje súd s ohľadom na procesnú ekonómiu uznesením.

 

K § 154 až 157

Reflektuje sa hmotnoprávna úprava zákona o rodine, ktorý medzi vyživovacie povinnosti a príspevky zaraďuje i vyživovaciu povinnosť voči plnoletým osobám. Zaradenie týchto konaní reflektuje rozdiely v nastavení procesného priebehu pri určovaní výživného pre plnoleté osoby. Hmotnoprávna úprava determinuje obligatórnu návrhovosť konania, ako i ustanovený okruh účastníkov konania podľa druhej definície. Návrhovosť sa prejavuje i v uplatnení výhrady zmenených pomerov (§ 157).

V dôsledku subsidiárnej aplikácie Civilného sporového poriadku je aj v konaní vo veciach výživného plnoletých osôb možné uzavrieť zmier, avšak v súvislosti s aplikačnými problémami je potrebné upozorniť na povinnosť súdu skúmať hmotnoprávne podmienky uzavretia zmieru, keďže v mimosporových konaniach platí zásada materiálnej pravdy.

 

Ku konaniu o dedičstve

Predkladateľ ponecháva tradičné mimosporové konanie v režime CMP s mnohými procesnými novotami, no v zásade reflektuje súčasnú hmotnoprávnu úpravu dedičského práva v Slovenskej republike.

 

K § 158 a 159

Ostáva zachovaná miestna príslušnosť súdu ako osobitná výlučná príslušnosť, ktorá je určená kritériami adresy trvalého pobytu poručiteľa, majetku alebo miesta úmrtia poručiteľa, podľa pravidiel subsidiarity (§ 158).

Z dôvodu procesnej ekonómie sa výslovne ustanovuje miestna príslušnosť súdu podľa § 159.

Príslušnosť súdu na dodatočné konanie o dedičstve nebola doteraz osobitne upravená, no prax odôvodnila aj prijatie takejto výslovnej úpravy, keďže sa objavili prípady, kedy z dôvodov zmeny obvodov okresných súdov, museli účastníci absolvovať konania na rôznych súdoch, pričom dedičské spisy po jednom poručiteľovi boli takisto vedené na rôznych súdoch - pri dodatočnom konaní o dedičstve dedičský spis obsahuje aj zoznam pripojených skorších dedičských spisov po tom istom poručiteľovi - § 176 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy (ďalej len „Spravovací poriadok“).

 

K § 160

Navrhovaná nová právna úprava má za cieľ výrazne zjednodušiť a zhospodárniť schvaľovanie právnych úkonov maloletého dediča súdom. Doterajšia právna úprava sa častokrát javila ako neefektívna a nehospodárna, preto predkladateľ pristúpil k novej úprave v tomto ustanovení. V praxi sa nie ojedinele stalo, že príslušným na schválenie právneho úkonu nespôsobilej osoby bol iný súd, ako dedičský súd (poručenský súd podľa bydliska nespôsobilej osoby), čo predlžovalo režim schvaľovania právneho úkonu.

V prípade postupu podľa § 160 ods. 3 sa použijú subsidiárne najmä § 64 a § 65 CSP.

 

K § 161

Predkladateľ ponecháva právnu úpravu súdneho komisariátu, teda konanie a rozhodovanie notára v konaní o dedičstve na základe poverenia súdu, pričom poverenie nie je rozhodnutím súdu. Rozširuje sa pôsobnosť notára v konaní o dedičstve zásadne na všetky procesné úkony a rozhodnutia, okrem taxatívne vymenovaných procesných úkonov podľa odseku 2, podľa písmena b) ide o situáciu, kedy môže o poskytnutie právnej pomoci požiadať výlučne súd, čo vyplýva napríklad zo Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 193/1993 Z. z.)

 

K § 162

Predkladateľ navrhuje zmeniť súčasný režim poverovania súdnych komisárov, a to z dôvodu zhospodárnenia a zefektívnenia tohto režimu. Právomoc vydať rozvrh práce notárov ako súdnych komisárov na návrh Notárskej komory Slovenskej republiky prechádza z predsedu krajského súdu na predsedu okresného súdu do obvodu, do ktorého boli notári vymenovaní.

 

K § 163 a 164

Osobitná povaha konania o dedičstve umožňuje predkladateľovi ponechať súčasný režim rozhodovania uznesením aj vo veci samej. Predkladateľ navrhuje ustanoviť osobitné náležitosti uznesenia oproti všeobecnému režimu CSP, čo je odôvodnené povahou veci.

 

K § 165 až 167

Predkladateľ navrhuje ponechať účastníctvo v režime druhej doktrinálnej definície účastníctva zásadne podľa doterajšieho právneho stavu. Všeobecne sú účastníkmi konania dedičia poručiteľa, ktorí sú účastníkmi konania aj v prípade zastavenia konania, pretože poručiteľ nezanechal žiaden majetok, na rozdiel od zastavenia konania podľa § 188, kedy je účastníkom len usporiadateľ pohrebu. Predkladateľ výslovne ustanovuje, v ktorých prípadoch je účastníkom štát, mimo postavenia závetného dediča.

 

K § 168

Osobitne je ustanovené účastníctvo veriteľa poručiteľa taxatívnym výpočtom.

Vyporiadaním pohľadávky podľa písm. a) sa myslí taká situácia, kedy má prejsť pohľadávka veriteľa na dedičov inak, ako zo zákona podľa § 470 Občianskeho zákonníka (dohodou).

Precizuje sa, že účastníkom konania je veriteľ až po nariadení likvidácie (prihlásení svojej pohľadávky).

 

K § 169 až 171

Predkladateľ nemení doterajšiu právnu úpravu a špecifické subjekty v týchto ustanoveniach rovnako podliehajú režimu účastníctva podľa doterajšej druhej zákonnej definície účastníctva.

 

K § 172

V odseku 1 predkladateľ výslovne zavádza a rešpektuje inštitút dedičskej transmisie v nadväznosti na inštitút účastníctva konaní o dedičstve. Inštitút transmisie nebol v súčasnej právnej úprave obsiahnutý a v praxi spôsoboval nejednotný postup súdov a notárov.

V odseku 2 predkladateľ rieši aplikačné problémy doterajšej právnej úpravy a výslovne ustanovuje, v ktorom konaní bude poučený dedič zomretého dediča o dedičskom práve. Prioritne by mal súdny komisár v konaní o dedičstve disponovať dedičským rozhodnutím po zomretom dedičovi, resp. potvrdením o okruhu dedičov, ktoré mu môže vyhotoviť notár, ktorý vedie konanie po zomretom dedičovi až po tom, čo sa dedičia vyjadria k možnosti dedičstvo prijať alebo odmietnuť (takisto až po vysporiadaní sa so závetom alebo listinou o vydedení). Súdny komisár sám realizuje poučenie a určí okruh dedičov po zomretom dedičovi až po tom, čo takýto postup nie je možný, alebo napr. konanie po zomretom dedičovi bolo zastavené pre nemajetnosť alebo pre vydanie majetku nepatrnej hodnoty. Rovnako normatívnou úpravou podľa odseku 3 sa odstraňujú doterajšie aplikačné problémy výslovným ustanovením režimu neprejednania majetku po zomretom dedičovi.

 

K § 173

Predkladateľ ponecháva doterajšiu právnu úpravu § 175a ods. 1 OSP, ktorá je bezproblémová.

 

K § 174

Predkladateľ ponecháva konanie o dedičstve v režime fakultatívnej návrhovosti, t.j. konanie o dedičstve sa môže začať na návrh, ale i bez návrhu. Začatie konania v dodatočnom konaní o dedičstve upravuje § 210, pričom ostáva zachovaný aj možnosť podať podnet na začatie konania určenými osobami.

 

K § 175

Inštitút predbežného vyšetrenia sa ponecháva v doterajšej aplikačne bezproblémovej rovine § 175d OSP s prispôsobením terminológie novému CMP.

 

K § 176

Právna úprava sa zosúlaďuje s predpismi Európskej únie, konkrétne s ustanovením čl. 22 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (Ú. v. EÚ L 201, 27. 07. 2012).

Novotou je aj to, že zistenie stavu a obsahu závetu robí notár poverený na prejednanie dedičstva a nie ten, u ktorého je závet uložený.

 

K § 177

Ustanovenie predstavuje nóvum právnej úpravy. V konkrétnej situácii právny záujem osvedčí najmä zákonný dedič a blízka osoba.

 

K § 178

§ 178 predstavuje praktické nóvum nadväzujúce na úpravu v paragrafe § 177. Závet ostáva u notára až do právoplatného skončenia konania.

 

K § 179 až 181

Predkladateľ v zásade ponecháva pôvodnú úpravu s prispôsobením terminológie novému CMP.

V § 180 ods. 1 nejde o úschovu kvalifikovanú ako notársku úschovu, ale len úschovu u notára v dedičskom konaní v zmysle § 100 Spravovacieho poriadku.

Pri predaji hnuteľných vecí, ktoré povahou nemožno uschovať, sa primerane použije ustanovenie o likvidácii dedičstva.

V ustanovení § 180 ods. 3 sa notárskou úschovou rozumie tzv. solučná úschova s účinkami splnenia dlhu.

 

K § 182 až 184

Predkladateľ v zásade ponecháva pôvodnú úpravu s prispôsobením terminológie novému CMP s tým, že sa spresňuje, že správcom dedičstva môže byť aj notár nevykonávajúci v konkrétnom konaní o dedičstve funkciu súdneho komisára. Inštitút správcu dedičstva by mal byť v praxi využívaný najmä v prípadoch kedy poručiteľ bol jediným konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným, ale aj v iných prípadoch, kedy by bez odbornej správy došlo k zníženiu alebo zániku majetkových hodnôt poručiteľa.

 

K § 185

Z dôvodov procesnej ekonómie sa navrhuje možnosť súdu zbaviť správcu dedičstva funkcie a prípadne možnosť ustanoviť nového správcu dedičstva – v prípadoch, kedy to potrebné nebude, môže súd ďalej konať aj bez správcu dedičstva, pričom predkladateľ zdôrazňuje formálne uskutočnenie postupu podľa tohto ustanovenia uznesením.

 

K § 186

Osobitne je riešený zánik funkcie správcu dedičstva (odseky 1 a 2) a povinnosti správcu po skončení funkcie (odsek 3). Častým prípadom v praxi pravdepodobne bude, že funkciu správcu bude vykonávať so súhlasom ostatných dedičov jeden z dedičov (ten u koho na to budú najlepšie predpoklady). Preto bude možné, aby si správca nenárokoval svoju odmenu, ani náhradu hotových výdavkov za výkon funkcie.

 

K § 187

Známym pobytom podľa odseku 2 sa rozumie pobyt v čase vydania uznesenia podľa odseku 1. Prax súdov pri doručovaní uznesenia o zastavení konania pre nemajetnosť doteraz nebola jednotná. Kým niektoré súdy doručovali uznesenie všetkým „potenciálnym“ dedičom (v prípade, že poručiteľ nezanechal majetok, účastníci neboli poučovaní o dedičskom práve, keďže neexistoval jeden z predpokladov dedenia – zanechaný majetok poručiteľa), iné ho doručovali len usporiadateľovi pohrebu a ďalšie ho len založili v spise. Nová úprava by mala odstrániť aj tento problém, navyše navrhované znenie, s úmyslom zbytočne nepredlžovať konanie, a s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti, počíta s prípadmi, kedy nebudú známe adresy pobytov všetkých dedičov.

 

K § 188

Nová právna úprava reaguje na aplikačné problémy a ako alternatívne kritérium k pojmu majetok nepatrnej hodnoty zavádza kritérium majetku, ktorý nedosahuje výšku primeraných nákladov spojených s pohrebom poručiteľa.

Zjednocujú sa následky v prípade, ak je sporné, kto sa postaral o pohreb s následkami nesúhlasu s prevzatím majetku podľa odseku 2.

Nová právna úprava posilňuje protektívnu funkciu mimosporových konaní doručením uznesenia podľa odseku 1. Toto uznesenie sa bude doručovať osobám známym podľa výsledku predbežného vyšetrenia. Pri zisťovaní ich adresy vykoná notár iba základné šetrenia, ďalšie náročnejšie úkony, ktoré by inak vykonával, odpadávajú. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie, kvôli zaručeniu procesných práv účastníkov.

 

K § 189

Novokoncipované upovedomenie o dedičskom práve zvyšuje protektívnu funkciu dediča povinnosťou doručiť upovedomenie do vlastných rúk alebo ústne do zápisnice. Na účinnosť doručenia do vlastných rúk je potrebné osobitné plnomocenstvo, nestačí napríklad splnomocnenie na preberanie poštových zásielok.

Odsek 2 vylučuje použitie ustanovení o tzv. fikcii doručenia podľa všeobecných ustanovení CSP. Ustanovenie je lex specialis vo vzťahu k právnej úprave CSP.

Potrebné šetrenia podľa odseku 3 predstavujú lustráciu matriky, registra obyvateľov, zahraničnej polície a pod. Odsek 3 je potrebné vykladať v súvislosti s § 468 Občianskeho zákonníka.

 

K § 190

Akcentujú sa moderné formy elektronickej komunikácie, čím sa výrazne zvyšuje ochranná funkcia dedičského práva vo vzťahu k tomu, o kom možno dôvodne predpokladať, že je dedičom, avšak jeho pobyt nie je známy.

Osoba, ktorá nie je známa, ale o ktorej sa možno dôvodne domnievať, že je poručiteľovým dedičom, je napríklad osoba zistená z predbežného vyšetrenia bez akýchkoľvek ďalších informácií o nej.

 

K § 191

V odseku 1 sa navrhuje zaviesť obligatórnosť pojednávania; z povahy veci vyplýva fakultatívnosť nariadenia pojednávania podľa odseku 3. Predkladateľ ponecháva pojednávanie vzhľadom na jeho povahu v konaní o dedičstve v súčasnom režime obligatórnej neverejnosti.

 

K § 192

Napriek mimosporovému charakteru konania o dedičstve sa môžu v jeho priebehu vyskytnúť sporné otázky incidenčného charakteru. Ich riešenie predkladateľ upravuje v § 193 a § 194.

 

K § 193

Navrhuje sa zaviesť pojem ukončenie účastníctva o dedičstve, ako osobitný procesný režim rozhodovania o spornosti dedičského práva potenciálnych dedičov, znamená to, že účasť na konaní sa danej osobe končí, teda sa na ňu nebude prihliadať. Uznesenie, ktorým sa účasť na konaní ukončuje, je poslednou písomnosťou, ktorú takej osobe notár doručí. Toto ustanovenie upravuje tzv. právny spor, v ktorom skutočnosti medzi účastníkmi síce nie sú sporné (napr. existencia závetu), ale sporné je právne posúdenie veci (napr. posúdenie, či konkrétnej osobe svedčí dedičský titul zákonného dedenia). Navrhovaná úprava je inšpirovaná právnou úpravou Českej republiky.

 

K § 194

Žalobná žiadosť (petit žaloby) znie na určenie spornej skutočnosti. V tomto prípade sa naliehavý právny záujem nepreukazuje, lebo je prezumovaný osobitným zákonným ustanovením (§ 194). Nevyvrátiteľná domnienka ustanovená v odseku 3 je nevyhnutná pre pokračovanie v konaní o dedičstve, ak o žalobe nebolo meritórne rozhodnuté. Ustanovenie upravuje tzv. skutkový spor.

 

K § 195 a 196

Predkladateľ precizoval pôvodnú právnu úpravu § 175l OSP, avšak zásadným spôsobom ju nemenil, nakoľko nevykazovala zásadné aplikačné nedostatky.

 

K § 197

Predkladateľ navrhuje zaviesť legálny pojem majetok na pokrytie všetkých aktív poručiteľa a legálny pojem dlhy na pokrytie všetkých pasív poručiteľa. Tieto legálne pojmy viac korešpondujú so súkromnoprávnou úpravou, predovšetkým v Občianskom zákonníku.

 

K § 198

Čistá hodnota dedičstva sa rozumie absolútna hodnota majetku, od ktorého sa odpočíta hodnota dlhov poručiteľa.

 

K § 199

Na zistenie čistej hodnoty dedičstva možno na návrh dedičov využiť postup podľa odseku 1, pričom notifikácia tohto uznesenia je zabezpečená elektronickými prostriedkami.

V praxi má konvokácia význam najmä v prípadoch, kedy dedičia neboli v „blízkom kontakte“ s poručiteľom, prípadne nemajú informácie o všetkých jeho prípadných dlhoch.

 

K § 200

Odstraňujú sa výkladové problémy pri určovaní všeobecnej hodnoty majetku, pričom sa postupuje podľa všeobecných ustanovení o dokazovaní a v zmysle princípu materiálnej pravdy.

 

K § 201

Predkladateľ nemení súčasnú právnu úpravu § 175r OSP a ponecháva ju v pôvodnom znení.

 

K § 202

Predkladateľ nemení súčasnú právnu úpravu § 175p OSP a ponecháva ju v pôvodnom znení. Dohoda dedičov a veriteľov o prenechaní predlženého dedičstva na úhradu dlhov musí byť v súlade s právnym poriadkom SR, predovšetkým s Občianskym zákonníkom, so zákonom č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom a pod.

 

K § 203

Nahrádza sa doterajší inštitút osvedčenia o dedičstve. Pod pojmom súd sa tu rozumie notár poverený funkciou súdneho komisára, ktorému je zverené vydávanie uznesenia o dedičstve. V prípade, ak notár vykoná vyporiadanie medzi dedičmi, postupuje napríklad podľa § 707 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 264/1992 Zb., alebo podľa § 22 a 23 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov.

Fakultatívnou súčasťou tohto uznesenia môžu byť aj uznesenia podľa odseku 2, čo bude spravidla odôvodnené princípom procesnej ekonómie.

 

K § 204

Fáza prejednania dedičstva je skončená právoplatnosťou uznesenia o dedičstve podľa § 203.

V zmysle ustanovenia odseku 2 sa zrušia najmä všetky zákazy výplaty vkladov, poistiek a iných hodnôt, ktoré boli v konaní o dedičstve nariadené alebo podľa zákona vykonané.

 

K § 205

Namiesto fázy prejednania dedičstva možno fakultatívne uznesením nariadiť likvidáciu dedičstva s obligatórnou konvokáciou veriteľov (odsek 3) s procesnými následkami ustanovenými pre prípad neprihlásenia pohľadávok veriteľov do likvidácie. Publicita uznesenia o nariadení likvidácie je zabezpečená predovšetkým elektronickými prostriedkami.

 

K § 206

Z pôvodnej právnej úpravy nebolo zrejmé, čo sa stane s exekučným konaním na majetok poručiteľa nariadením likvidácie dedičstva. Z dôvodu odstránenia doterajších aplikačných nejasností, navrhované ustanovenie explicitne ustanovuje, že nariadením likvidácie sa exekučné konanie zastavuje a majetok poručiteľa sa bude ďalej speňažovať likvidáciou.

Ustanovenia odsekov 2 a 3 upravujú situácie, v ktorých exekútor vymohol peňažné prostriedky v exekučnom konaní a tieto ešte neboli vyplatené oprávnenému (odsek 2) alebo bola vykonaná dražba nehnuteľnosti a nebolo rozhodnuté o schválení príklepu (odsek 3).

 

K § 207

Pojem notár v odseku 2 je predkladateľom volený zámerne z dôvodu, že ide o úkon, ktorý celkom výnimočne nemôže vykonať súd, ale iba notár vo funkcii súdneho komisára.

Účet zriadi notár na každú prebiehajúcu likvidáciu zvlášť.

V odseku 2 a 3 ponecháva predkladateľ pôvodnú právnu úpravu terminologicky precizovanú pre potreby nového CMP.

 

K § 208

Predkladateľ navrhuje ponechať jednu generálnu procesnú normu ustanovujúcu postup pri rozvrhu výťažku a tou je Exekučný poriadok (§ 154 až 165 Exekučného poriadku). V Exekučnom poriadku ako generálnej norme je pomerne podrobne upravený postup pri speňažovaní majetku. Nejaví sa ako vhodné ani účelné zavádzať osobitný procesný režim v CMP, predkladateľ preto volí formu primeranej aplikácie ustanovení Exekučného poriadku. Niektoré aplikačné problémy, ktoré tým môžu byť vyvolané však podľa názoru predkladateľa nepredstavujú takú komplikáciu, ktorá by opodstatňovala potrebu ustanovovania osobitného procesného režimu v CMP.

Pri postupe podľa Exekučného poriadku sa trovy pohrebu budú považovať za akúkoľvek inú nezabezpečenú pohľadávku.

 

K § 209

Ponecháva sa doterajšia právna úprava § 175v ods. 4 OSP. Predpokladom zániku neuspokojených pohľadávok veriteľov poručiteľa voči dedičom je to, že po speňažení majetku neboli aspoň čiastočne uspokojené v rámci rozvrhu výťažku a poručiteľ iný majetok nezanechal. V prípade, že sa neskôr objaví iný majetok poručiteľa, ktorý nebol speňažený v rámci likvidácie, bude tento majetok predmetom dodatočného postupu, po ktorom budú pohľadávky uspokojované v rámci poradia rozvrhu výťažku, bez ohľadu na tento zánik pohľadávok.

 

K § 210 a 211

Ponecháva sa doterajšia právna úprava § 175w OSP a § 175x OSP.

Podľa § 211, ak sa po skončení dedičského konania objaví majetok aj dlh poručiteľa, postupuje sa podľa prvej vety. Ak sa objaví iba dlh, postupuje sa podľa druhej vety.

 

K § 212

Ponecháva sa súčasný režim tzv. hereditatis petitio, čo reflektuje predovšetkým hmotnoprávnu úpravu.

 

K § 213

V prípade právomoci cudzieho štátu vo veci prejednania dedičstva sa úkony súdu Slovenskej republiky obmedzia len na predbežné šetrenia podľa odseku 1. V prípade povinnosti vydať majetok do cudziny sa preferuje doručenie upovedomenia podľa odseku 2 známym účastníkom. Publicita vo vzťahu k neznámym účastníkom je zabezpečená elektronickými prostriedkami.

 

K § 214 až 219

Predkladateľ navrhovanou právnou úpravou transponuje príslušné ustanovenia Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 650/2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve do slovenského právneho poriadku.

 

K tretej hlave

Predkladateľ v navrhovanej úprave sumarizuje tie typy konaní, ktoré súvisia s právnym statusom fyzických osôb, teda rozhodnutia v týchto konaniach majú i výrazné hmotnoprávne účinky. Doterajšia právna úprava vykazovala zásadné nedostatky vo vzťahu k ochrane práv a právom chránených záujmov osôb, ktorých sa predmet konania bezprostredne týkal a nezodpovedala judikatúre významných medzinárodných súdnych autorít.

 

K § 220

Miestna príslušnosť súdu sa navrhovanou právnou úpravou nemení.

 

K § 221

Začatie konania je reflexiou nosného princípu oficiality v konaniach podľa CMP, pričom navrhovaná právna úprava vychádza z fakultatívnej návrhovosti tohto konania (pôvodný § 195 ods. 1 OSP). Doterajšia právna úprava sa terminologicky spresňuje a prispôsobuje novému CMP.

 

K § 222

Na zastupovanie záujmov fyzickej osoby, ktorá má byť vyhlásená za mŕtvu, ustanoví súd obligatórne procesného opatrovníka (na ustanovenie procesného opatrovníka sa subsidiárne použije CSP).

 

K § 223

Povaha veci a realizácia procesných úkonov pripúšťa možnosť rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Právna úprava precizuje postup, keď súd v priebehu konania zistí neexistenciu podmienok pre vyhlásenie za mŕtveho – v takomto prípade sa konanie o vyhlásení za mŕtveho uznesením zastaví.

 

K § 224

Navrhovaná právna úprava predstavuje eventualitu konania bez vydania tzv. ediktu, kedy je nad všetky rozumné pochybnosti isté, že fyzická osoba už nežije (napr. letecké katastrofy, banské nešťastia a pod.), len nie je daná možnosť reálneho vykonania ohliadky tela a vyslovenie smrti. V týchto prípadoch nie je dôvodné podmieňovať rozhodnutie súdu uplynutím ediktálnej doby, ak sú splnené ostatné predpoklady pre vydanie rozhodnutia. Výrok rozhodnutia potom obsahuje deň smrti fyzickej osoby.

 

K § 225

Navrhovaná právna úprava vychádza z doterajšej právnej úpravy § 196 OSP, ide o postup pri prezumpcii smrti a právna úprava korešponduje súčasnej, len ju terminologicky spresňuje.

 

K § 226

V odseku 1 je riešená publicita ediktu. Iným vhodným spôsobom podľa odseku 2 je zabezpečenie publicity prostredníctvom obce, rozhlasu, či iných masovokomunikačných prostriedkov alebo informačných médií.

 

K § 227 a 228

Ak aj po šetrení súdu prostredníctvom orgánov polície a iných štátnych orgánov, výsluchom svedkov a pod. sa javí ako pravdepodobné, že fyzická osoba už nežije, rozhodne súd rozsudkom o jej vyhlásení za mŕtvu, pričom tento rozsudok musí spĺňať náležitosti podľa § 228 odsek 2, s dôrazom na to, že výrok rozsudku obsahuje identifikáciu len prezumptívneho dňa smrti, resp. dňa, ktorý fyzická osoba neprežila.

 

K § 229

Meritórne rozhodnutie o vyhlásení fyzickej osoby za mŕtvu má zásadné právne následky, preto v prípade nesprávne určeného tzv. prezumptívneho dňa smrti, súd ex officio vydá nový rozsudok o vyhlásení za mŕtveho, v ktorom vykoná nápravu.

 

K § 230

V modifikovanej podobe sa preberá doterajšia právna úprava § 199 odsek 1 OSP, pričom je kladený dôraz na procesný postup podmieňujúci primárne začatie konania a následne zrušenie vydaného rozhodnutia s precizovaním formy rozhodnutia.

 

K § 231

Predkladateľ ustanovuje predmet konania spôsobilosti na právne úkony v rámci jedného typu konania z dôvodu procesnej účelnosti, pričom vylúčil už v súčasnosti protiprávne pozbavovanie spôsobilosti na právne úkony, ktoré je v rozpore s ľudskoprávnymi štandardami.

 

K § 232

V otázke miestnej príslušnosti súdu sa ponecháva doterajšia právna úprava, ktorá rešpektuje princíp priamosti, hospodárnosti konania a ochranu osôb, o spôsobilosti ktorých sa koná.

 

K § 233

Otázka okruhu účastníkov je podstatným spôsobom precizovaná, a to aj podľa odseku 2, kde pôjde o fyzickú osobu žiadajúcu navrátenie spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu.

 

K § 234

Ustanovenie osobitných náležitostí návrhu na začatie konania je plne odôvodnené zásahom do integrity fyzickej osoby týmto druhom konania. Z tohto dôvodu predkladateľ ustanovuje ako obligatórnu náležitosť návrhu aj preukázanie skutočností, že menej radikálne zásahy do integrity fyzickej osoby neprichádzajú do úvahy. Uvedené ustanovenie rovnako reflektuje princípy Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Miernejšími opatreniami môže byť zastupovanie (napr. členom domácnosti) alebo ustanovenie opatrovníka.

 

K § 235

Ustanovenie osobitných náležitostí návrhu na začatie konania v prípadoch podľa odseku 1, prípadne odseku 2 je odôvodnené pomerne radikálnym zásahom do integrity fyzickej osoby a cieľom prekladateľa je zamedziť podávaniu šikanóznych návrhov, preto v prípadoch nesplnenia povinnosti podľa odseku 1 a 2 súd konanie obligatórne zastaví.

 

K § 236

Ustanovenie okruhu účastníkov je pokryté tzv. druhou definíciou účastníctva v konaní.

 

K § 237

V prípadoch, keď osoba uvedená v tomto ustanovení nepodala návrh, predkladateľ navrhuje nanovo koncipovať možnosť pribratia tejto osoby do konania ako účastníka z dôvodu, aby mala právo sa vyjadriť. Súd posúdi vhodnosť a účelnosť tohto pribratia z pohľadu existencie právneho záujmu a tiež ochrany práv osoby o ktorej spôsobilosti sa koná.

 

K § 238

Ponecháva sa na posúdenie súdu, či je potrebné informovať blízke osoby, a to podľa individuálnych okolností.

Súd bude informovať orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ak prichádza do úvahy riešenie právnych pomerov maloletých detí.

 

K § 239

Navrhuje sa ponechať fikcia konštitutívnosti rozhodnutia súdu v tom zmysle, že do momentu právoplatnosti rozsudku sa prezumuje procesná spôsobilosť toho, o koho spôsobilosť na právne úkony ide.

 

K § 240

Nóvum právnej úpravy spočíva v paralelnom priznaní plnej procesnej spôsobilosti toho, o koho spôsobilosť na právne úkony ide a na strane druhej za túto osobu koná buď zákonný zástupca, procesný opatrovník alebo advokát. Pre prípad kolízie úkonov týchto subjektov platí pravidlo podľa odseku 2.

Nóvum právnej úpravy spočíva aj v tom, že podľa odseku 3 sa osobe, o ktorej spôsobilosť na právne úkony ide, doručí rozhodnutie vo veci samej bezvýnimočne; v prípade ak o to požiada, musí jej súd doručovať všetky písomnosti v konaní bez ohľadu na jej zastúpenie.

 

K § 241

Navrhované ustanovenie zohľadňuje špecifickosť manudukčnej povinnosti v týchto prípadoch a akcentuje vhodnosť spôsobu poučenia v zmysle princípu efektívneho a účinného prístupu k spravodlivosti.

 

K § 242

Právo podľa navrhovaného ustanovenia vychádza z Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím; osobu nemožno k zastúpeniu nútiť, ale na jej žiadosť sa môže konania zúčastňovať ten, komu dôveruje, kto je jej známy, s kým sa poradí, kto pozná jej návyky.

 

K § 243

Preferuje sa výsluch osoby z dôvodu akcentovania princípu priamosti a bezprostrednosti. V prípade nariadeného výsluchu sa zdôrazňuje vhodnosť a primeranosť tohto procesného úkonu vzhľadom na zdravotný stav vyslúchaného. Od výsluchu možno upustiť len výnimočne z dôvodov podľa odseku 3. Inštitút vzhliadnutia slúži na reálne oboznámenie sa súdu s osobou, o ktorej spôsobilosti na právne úkony sa koná. Účelom „vzhliadnutia“ je bezprostredný kontakt sudcu  s osobou, o ktorej právach sa rozhoduje. Tento inštitút je inšpirovaný právnou úpravou z Českej republiky, ktorá sa podľa Zákona o zvláštních řízeních soudních (zákon č. 292/2013 Sb.) osvedčila. Pravidlo podľa odseku 4 má však vždy prednosť pred pravidlom podľa odseku 3.

 

K § 244

Obligatórnosť ustanovenia a vyslúchnutia znalca vyplýva z povahy zásahu do integrity fyzickej osoby a odborného posúdenia dôvodnosti predpokladov pre takýto zásah. Zisťovanie skutočného stavu veci predpokladá dokazovanie aj inými relevantnými dôkaznými prostriedkami, pričom súd musí vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

 

K § 245

Predkladateľ považuje internovanie v zdravotníckom zariadení, prípadne zariadení sociálnej starostlivosti za krajné riešenie (ultima ratio), pretože to predstavuje pomerne radikálny zásah do osobnostných práv fyzickej osoby. Z tohto dôvodu aj dobu núteného umiestnenia skrátil z troch mesiacov v pôvodnej úprave § 187 ods. 3 OSP na štyri týždne.

 

K § 246

Znalecké dokazovanie je preferovaným dôkazným prostriedkom v tomto type konania, preto len celkom výnimočne v kontexte vykonaného dokazovania možno od neho upustiť a uspokojiť sa s výsluchom ošetrujúceho lekára.

 

K § 247

V prípade nesplnenia zákonných predpokladov na obmedzenie, zmenu či prinavrátenie spôsobilosti na právne úkony, súd konanie uznesením zastaví. Pravidlo podľa odseku 2 je odôvodnené princípom procesnej ekonómie a nezahlcovaním súdnej sústavy bezpredmetnými návrhmi.

 

K § 248

Predkladateľ vyjadruje v navrhovanej právnej úprave obligatórne spojenie týchto konaní ex lege, čo doteraz z právnej úpravy nevyplývalo jednoznačne.

V odseku 2 ide o opatrovníka podľa hmotného práva, ktorý je zároveň zákonným zástupcom osoby o spôsobilosti ktorej sa rozhodovalo.

 

K § 249

Ustanovenie je priestorom pre reflexiu na možnú zmenu rozhodnutia v prípade zmeny stavu, ktorý bol v čase vyhlásenia rozhodnutia. Oproti doterajšej právnej úprave predkladateľ precizuje formu rozhodnutia podľa tohto ustanovenia na rozsudok. Uvedené platí aj pre zrušenie rozhodnutia, ak pre jeho vydanie neboli dané dôvody.

 

K § 250

Ponecháva sa doterajšia právna úprava § 189a ods. 2 OSP a úprava je prevenciou a ochranou tretích osôb v rôznych sférach spoločenských a právnych vzťahov.

 

K § 251

Trovy vzniknuté v súvislosti s týmto typom konania, najmä trovy znaleckého dokazovania, platí štát, avšak zjavne bezdôvodný návrh na začatie tohto konania je sankcionovaný povinnosťou nahradiť ujmu, ktorá v dôsledku takéhoto zjavne bezdôvodného návrhu vznikla osobám v odseku 2.

 

K § 252 a 253

Miestna príslušnosť zostáva oproti pôvodnej právnej úprave nezmenená a predkladateľ ponecháva i doterajšiu právnu úpravu § 191a OSP a notifikačnú povinnosť zdravotníckeho zariadenia, ktorá sa javí ako aplikačne bezproblémová. Dôvody, keď možno osobu prevziať do zdravotníckeho zariadenia alebo ju v ňom držať upravuje zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

 

K § 254

Fakultatívna návrhovosť konania zostáva zachovaná, pričom súbeh začatia konania na návrh alebo bez návrhu je precizovaný v odseku 2.

 

K § 255

Okruh účastníkov konania je ustanovený povahou veci podľa druhej definície účastníctva, pričom osoba blízka, ktorá nepodala návrh na začatie konania, môže získať status účastníka konania postupom podľa odseku 2.

 

K § 256

Okrem všeobecných dôvodov ustanovenia procesného opatrovníka v CSP, toto ustanovenie zavádza ďalšiu možnosť ustanoviť procesného opatrovníka umiestnenému. Hypotéza tohto ustanovenia bude dopadať najmä na prípady, kedy sudca nevie z dôvodu času zodpovedne vyhodnotiť, či má osoba spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu.

 

K § 257

Osobitný procesný režim je ustanovený vo vzťahu k procesnej spôsobilosti umiestneného (odsek 1). Prípadný rozpor úkonov zákonného zástupcu, resp. procesného opatrovníka s úkonmi umiestneného, súd posúdi pri preferencii záujmov umiestneného (odsek 2). Ustanovenie upresňuje okruh tých, ktorým sa doručuje meritórne rozhodnutie. Nóvum právnej úpravy spočíva aj v tom, že podľa odseku 3 sa osobe, o ktorej spôsobilosť na právne úkony ide, doručí rozhodnutie vo veci samej bezvýnimočne; v prípade ak o to požiada, musí jej súd doručovať všetky písomnosti v konaní bez ohľadu na jej zastúpenie.

 

K § 258

Stanovuje sa osobitná manudukčná povinnosť súdu, pri ktorej sa akcentuje osobitné kritérium procesnej vhodnosti so zreteľom na zdravotný stav umiestneného v zmysle zachovania princípu účinného prístupu k spravodlivosti.

 

K § 259

Z dôvodu špecifickej povahy tohto konania súd umožní z psychologických dôvodov umiestnenému prizvať si do konania dôverníka. Napriek obligatórnosti zastúpenia dôverník nemá status účastníka konania, ani osoby na konaní zúčastnenej, a jeho úlohou je len morálna intervencia a podpora umiestneného. Na túto možnosť sa vzťahuje špecifická manudukčná povinnosť súdu.

 

K § 260

Akcentovaním zásady priamosti a bezprostrednosti v statusových konaniach má predkladateľ snahu docieliť čo možno najobjektívnejšie zistenie skutočného stavu, čo je plne odôvodnené špecifickou povahou zásahu určitých typov mimosporových konaní do integrity fyzických osôb. Medzi takéto prostriedky uplatnenia princípu priamosti a bezprostrednosti mimosporového konania patrí i výsluch umiestneného v intenciách § 260 s dôrazom obligatórnosti tohto postupu na žiadosť umiestneného vždy. Inštitút vzhliadnutia slúži na reálne oboznámenie sa súdu s umiestneným.

 

K § 261

Obligatórna povinnosť súdu oboznámiť sa s kompletnou zdravotnou dokumentáciou umiestneného, ako i s názorom ošetrujúceho lekára vyplýva z dôsledného uplatňovania princípu materiálnej pravdy, a teda povinnosti súdu zistiť skutočný stav veci.

 

K § 262

Z povahy veci, ako i z časových súvislostí podľa odseku 2 vyplýva objektívna nemožnosť nariadiť pojednávanie v tejto fáze konania, čo nezbavuje súd povinnosti vykonať dokazovanie v rozsahu potrebnom na vydanie rozhodnutia vo veci. Uznesenie sa doručuje iba umiestnenému a ústavu zdravotnej starostlivosti. Prípadným ďalším účastníkom nie je objektívne možné v ustanovených lehotách uznesenie doručiť.

 

K § 263

Povinnosť umiestneného bezodkladne prepustiť zo zdravotníckeho zariadenia je logickým následkom konštatovania súdu o neprípustnosti prevzatia umiestneného do takéhoto zariadenia. Bez právneho dôvodu nemožno ani v tomto prípade fyzickú osobu dlhšie obmedzovať na osobnej slobode.

 

K § 264

Vzhľadom na uznesenie súdu o prípustnosti prevzatia do zdravotníckeho zariadenia, ktorého povaha je prísne deklaratórna a plní kontrolnú funkciu, je pochopiteľne ponechané právo zdravotníckeho zariadenia rozhodnúť o prepustení umiestneného kedykoľvek, a to aj v prípade, že súd v uznesení konštatoval prípustnosť tohto prevzatia.

 

K § 265

Obligatórnym následkom právoplatnosti uznesenia, ktorým bola konštatovaná prípustnosť prevzatia umiestneného do zdravotníckeho zariadenia, je pokračovanie vo forme druhej fázy tohto konania, a tou je prípustnosť držania v tomto zariadení.

 

K § 266

V tejto fáze konania je obligatórne nariadenie pojednávania a zásadne obligatórne nariadenie znaleckého dokazovania. Z obligatórnosti znaleckého dokazovania je prípustná reštriktívna výnimka podľa tretej vety odseku 2. V zmysle princípu vyšetrovacieho a princípu materiálnej pravdy sa súd nemôže obmedziť výlučne na vykonanie znaleckého dokazovania ale podklad rozhodnutia bude tvoriť komplexne zistený skutočný stav veci .V tomto prípade netreba čakať na pomerne zdĺhavé znalecké dokazovanie.

 

K § 267

Z dôvodu osobitnej povahy tohto konania je plne odôvodnené zotrvať na limitovaní rozhodnutia súdu lehotou, pričom predkladateľ zotrval v tomto prípade na pôvodnej právnej úprave § 191d ods. 4 OSP.

 

K § 268

Obligatórnym následkom súdom konštatovanej neprípustnosti držania umiestneného v zdravotníckom zariadení, je bezodkladné prepustenie umiestneného. Oprávnenie zdravotníckeho zariadenia prepustiť umiestneného aj skôr tým nie je dotknuté.

 

K § 269

Nóvum predkladateľom navrhovaného procesného postupu podľa odseku 1 je obligatórne vydanie uznesenia o začatí konania o prípustnosti ďalšieho držania v zdravotníckom zariadení. V tomto ďalšom konaní sa aplikujú ustanovenia upravujúce konanie o prípustnosti držania v ústave zdravotnej starostlivosti.

 

K § 270

Predkladateľ taxatívne ustanovuje okruh osôb procesne legitimovaných na podanie návrhu na začatie konania o prípustnosti ďalšieho držania v zdravotníckom zariadení.. Procesná legitimácia týchto osôb sa vzťahuje aj na dobu pred uplynutím lehoty jedného roka od právoplatnosti uznesenia o prípustnosti držania v zdravotníckom zariadení.

V konaní o návrhu podľa odseku 1 sa aplikujú ustanovenia o konaní o prípustnosti držania v zdravotníckom zariadení (odsek 2).

Ak je výsledkom tohto konania meritórne rozhodnutie o prípustnosti ďalšieho držania v zdravotníckom zariadení, je účelné zakotviť možnosť súdu v tomto uznesení limitovať možnosť podania ďalšieho návrhu na vyslovenie prípustnosti ďalšieho držania v tomto zariadení lehotou troch mesiacov. Zmena formy rozhodnutia na uznesenie o prípustnosti držania v ústave zdravotnej starostlivosti sleduje procesnú ekonómiu a menšiu formálnu striktnosť v procese vydávania tohto typu rozhodnutia na rozdiel od rozsudku, čo v tomto type považuje predkladateľ za dôvodné.

 

K § 271

Trovy vzniknuté v súvislosti s týmto typom konania, najmä trovy znaleckého dokazovania platí štát, čo je plne odôvodnené protektívnou funkciou tohto typu konania vo vzťahu k sociálnym funkciám štátu.

 

K § 272

Opatrovnícke konanie je naviazané na predpisy hmotného práva, ktoré spravidla ustanovujú opatrovníka ako zákonného zástupcu fyzickej osoby. Osobitným predpisom sa tak rozumie najmä Občiansky zákonník a Zákon o rodine.

Účastníctvo v konaní je tu ustanovené tzv. treťou definíciou účastníctva, z čoho vyplýva, že v konaniach, ktoré možno začať aj bez návrhu, sú účastníkmi konania, ak by bol podaný návrh na začatie konania, okrem navrhovateľa aj tí, o právach a povinnostiach ktorých sa koná.

 

K § 273

Kritériá osobitnej miestnej príslušnosti súdu sú prispôsobené povahe opatrovníckeho konania a režimu hmotného práva (kritérium majetku), pričom je možné využiť dve kritériá pre určenie príslušnosti. Preferované je kritérium bydliska z hľadiska procesnej ekonómie, ak uvedený identifikátor nemožno určiť, zákon ustanovuje sekundárne kritérium.

 

K § 274

Meritórne súd rozhoduje uznesením so špecifickými náležitosťami enunciátu podľa odseku 2.

 

K § 275

Preberá sa pôvodná právna úprava, ktorá nevykazuje závažné aplikačné defekty.

 

K § 276

Funkcia opatrovníka je čestnou funkciou, pričom jej výkon je podmienený súhlasom toho, kto ju má vykonávať, čo súčasne ovplyvňuje riadny výkon oprávnení z tejto funkcie vyplývajúcich. Úprava rešpektuje prejav vôle opatrovníka, keď funkciu nechce vykonávať.

 

K § 277

Okrem prípadov odvolania opatrovníka na jeho návrh právna úprava pamätá i na prípady, kedy je opatrovníka nevyhnutné odvolať z dôvodu zachovania ochrany záujmov opatrovanca. Posúdenie dôvodnosti postupu je na úvahe súdu.

 

K § 278

Právna úprava obchodného registra je obsiahnutá predovšetkým v zákone č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obchodnom registri“). Predkladateľ ustanovuje predmet osobitého mimosporového konania vo veciach obchodného registra taxatívnym výpočtom druhov konaní. Osobitne sa zavádza konanie pod písm. c), a to najmä na účely odstránenia tých zápisov, ktoré sú konštitutívne, ktoré by konaním podľa písm. b) nebolo možné odstrániť.

 

K § 279

Kauzálna príslušnosť v konaní vo veciach obchodného registra sa ponecháva podľa doterajších predpisov – zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sídlach a obvodoch súdov“).

 

K § 280

Pri ustanovení miestnej príslušnosti sa vychádza zo  zákona o obchodnom registri - § 4. .

 

K § 281

Zavádza sa pojem zápis údajov, pod ktorým sa rozumie nielen zápis vo vlastnom zmysle (t.j. zaznamenanie údajov do registra), ale aj zmena a odstránenie údajov.

 

K niektorým ustanoveniam o konaní o zápise údajov

Predkladateľ navrhuje upraviť len niektoré ustanovenia o konaní, keďže ťažisková a všeobecná právna úprava, podľa ktorej sa postupuje, sa nachádza v zákone o obchodnom registri, ktorý sa ako generálny predpis subsidiárne aplikuje aj v tomto druhu mimosporového konania.

 

K § 282 až 285

Ponecháva sa pôvodná právna úprava § 200b ods. 1 až 4 OSP.

 

K § 286

Uznesenie sa považuje za rozhodnutie vo veci samej. Predkladateľ odstraňuje prípadné pochybnosti v otázke, či ide o meritórne uznesenie, preto sa výslovne v texte právnej normy pripúšťa proti tomuto uzneseniu odvolanie.

 

K § 287 a 288

Zásadne sa ponecháva pôvodná právna úprava § 200b ods. 5 a § 200ba OSP. Predkladateľ zosúladil terminológiu s CSP a zákonom č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente).

Pri podávaní listín podľa tohto ustanovenia sa primerane použijú aj ustanovenia § 3 ods. 3 zákona o obchodnom registri.

 

Ku konaniu o zosúladenie údajov

Cieľom konania o zosúladení údajov v obchodnom registri je zosúladiť zápisy, ktorých povaha je deklaratórna.

 

K § 289

V uvedenom ustanovení sú obsiahnuté prípady, keď účastník má záujem na začatí takéhoto konania, napr. spoločník obchodnej spoločnosti, avšak nevie dosiahnuť, aby návrh podala samotná obchodná spoločnosť alebo v prípade, keď súd zistí skutočnosti nasvedčujúce naplneniu hypotézy § 289. Konanie môže začať aj bez návrhu.

 

K § 290

Osoba zapísaná v obchodnom registri môže využiť iba prísne formalizovaný postup zo zákona o obchodnom registri. Návrh podľa tohto ustanovenia môžu podať iba iné (nezapísané) osoby, ktoré majú právny záujem na zosúladení zápisov v obchodnom registri so skutočným stavom.

 

K § 291

Predkladateľ zosúlaďuje konania návrhové s konaniami prebiehajúcimi na základe princípu oficiality, kedy požiadavky kladené na petit návrhu na začatie konania o zosúladení údajov v obchodnom registri sú premietnuté aj do výroku uznesenia, ktorým sa toto konanie začína bez návrhu. Doterajšia aplikačná prax súdov v beznávrhových konaniach nešpecifikovala, akých konkrétnych údajov sa konanie a zápis týka. Predkladateľ zavádza aj v beznávrhových konaniach jasnú rozpoznateľnosť účastníkov konania a predmetu konania od počiatku.

V odseku 2 je upravený hlavný zdroj informácií, na základe ktorých môže súd iniciovať konanie o zosúladenie údajov v obchodnom registri.

 

K § 292

Okruh účastníkov konania podlieha režimu tzv. druhej definície účastníctva v konaní, t.j. účastníkom konania je ten, koho zákon za účastníka výslovne označil. Osoba navrhovateľa je špecifikovaná v § 290 a navrhovaným okruhom účastníkov sa rozširuje ochrana osôb, ktoré majú byť do obchodného registra zapísané, prípadne z neho vymazané. Zmena oproti pôvodnej právnej úprave nastáva v tom, že podľa novej úpravy je možné vyvolať takéto konanie expressis verbis.

V odseku 2 sa posilňuje pozícia osôb, ktoré osvedčia právny záujem na zosúladení údajov v obchodnom registri a môžu sa tak stať účastníkmi tohto konania (napr. veritelia).

 

K § 293

Predkladateľ zavádza osobitný procesný režim spojenia vecí v tomto type konania z dôvodu procesnej ekonómie.

 

K § 294

Vychádzajúc z princípu materiálnej pravdy je zavedená povinnosť doručiť návrh na začatie konania alebo uznesenie o začatí konania bez návrhu účastníkom podľa § 392, ako aj povinnosť týchto účastníkov tvrdiť rozhodujúce skutkové okolnosti alebo uvádzať právne dôvody rozhodujúce pre vykonanie alebo nevykonanie zápisu.

 

K § 295

Predkladateľ zavádza novú metódu riešenia sporných skutočností v mimosporovom konaní. Výslovne sa zavádza povinnosť súdu nariadiť pojednávanie, pričom výnimka z tejto povinnosti sa upravuje pre prípad, že ide iba o otázku právneho posúdenia veci. Podľa potreby však môže súd zvážiť nariadenie pojednávania aj v týchto prípadoch.

 

K § 296

Predkladateľ zavádza osobitné dôvody prerušenia konania. V odseku 1 sa navrhuje fakultatívne prerušenie konania z dôvodu, že prebiehajú iné konania s účinkami erga omnes, resp. s účinkami voči viacerým subjektom, ako len účastníkom konania. Registrový súd si môže posúdiť otázku zjavnej bezdôvodnosti žaloby podľa odseku 1, ktorá bude spočívať v úplne zrejmej nedôvodnosti žaloby, napr. pri zmeškaní lehoty na uplatnenie tejto žaloby a pod.

Právna úprava v odseku 2 nepripúšťa prerušenie konania o zosúladenie zápisov v obchodnom registri z dôvodov potenciálnej prejudiciality, pretože v sporových konaniach je zavedená iná metóda zisťovania sporných skutočností, a to na princípe formálnej pravdy.

 

K § 297

V tomto type konania je účelné a hospodárne rozhodovať meritórne uznesením, pričom sa zavádza osobitný spôsob vykonateľnosti rozhodnutia v tomto konaní – zápis sa vykoná už v deň vydania uznesenia bez ohľadu na to, či bolo právoplatné, doručené, či bol voči nemu podaný opravný prostriedok a pod.

 

K § 298

Navrhujú sa osobitné formy procesných sankcií, pričom pokuta podľa odseku 1 je pokutou poriadkovou, ktorú vymáha Justičná pokladnica.

V odseku 2 sa navrhuje inštitucionálne zabránenie obchádzania všeobecnej poplatkovej povinnosti.

 

K § 299

Tento nový typ konania vo veciach obchodného registra slúži na odstránenie nesprávnych zápisov spravidla po stránke materiálnej (po formálnej stránke môže byť zápis správny). Takýto zápis je za určitých okolností potrebné z obchodného registra odstrániť, pričom iné konanie neumožňuje zápis odstrániť, najmä, ak išlo o zápis konštitutívny.

Ako príklad možno uviesť zápis na základe listiny so sfalšovaným podpisom.

Takéto konanie možno začať len na návrh.

 

K § 300

V navrhovanom ustanovení ide o také právnické osoby, ktoré sa zapisujú do obchodného registra. Ak však vznikne obchodná spoločnosť, možno jej neplatnosť dosiahnuť v konaní o neplatnosti obchodnej spoločnosti, v konaní o zrušenie zápisu údajov nie je možné už ex tunc konať o jej vzniku.

 

K § 301

Okruh účastníkov konania podlieha režimu tzv. druhej definície účastníctva v konaní, t.j. účastníkom konania je ten, koho zákon za účastníka výslovne označil.

 

K § 302

Ustanovenia o spojení veci, doručovaní, prípadnom pojednávaní či prerušení konania platia primerane i v konaní o zrušenie zápisu údajov.

 

K § 303

V tomto prípade z dôvodu povahy zapísaného údaju je potrebné viazať účinky rozhodnutia až na jeho právoplatnosť a nepriznať tomuto uzneseniu vlastnosť predbežnej vykonateľnosti.

Dôvody zrušenia zápisu sa uvádzajú aj v obchodnom registri.

 

K § 304

Predkladateľ taxatívnym spôsobom vymedzuje predmet tohto typu mimosporového konania,

pričom sa zásadne preberá doterajšia právna úprava. Uvedená právna úprava nadväzuje na inštitúty upravené v Obchodnom zákonníku.

 

K § 305

 Na konania je kauzálne príslušný registrový súd, a to z dôvodu obsahovej príbuznosti typu agendy. Miestna príslušnosť sa spravuje kritériom sídla právnickej osoby, ktorej sa konanie týka.

 

K § 306

S výnimkou konaní podľa § 304 písm. a) a b) ide o obligatórne návrhové typy konaní, čo vyplýva z povahy týchto konaní.

 

K § 307

Predkladateľ zavádza novú metódu riešenia sporných skutočností v mimosporovom konaní. Výslovne sa zavádza povinnosť súdu nariadiť pojednávanie, pričom výnimka z tejto povinnosti sa zavádza pre prípad, že ide iba o otázku právneho posúdenia veci. Podľa potreby však môže súd zvážiť nariadiť pojednávanie aj v týchto prípadoch.

 

K § 308

Z dôvodu procesnej ekonómie a vo vzťahu k povahe tohto typu konania sa umožňuje rozhodovať vo veci samej uznesením.

 

K § 309

Zmyslom a účelom tohto ustanovenia je v nadväznosti na zmenu v hmotnoprávnych predpisoch vylúčiť výmaz právnickej osoby, pokiaľ dôjde k zrušeniu spoločnosti a dôvody na prerušenie konania budú dané. Orgánmi štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, ktoré môžu navrhnúť prerušenie konania podľa odseku 1, v zmysle zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, sú:  ministerstvo financií SR,

finančné riaditeľstvo SR, daňové úrady a colné úrady zapojené na rozpočet finančného riaditeľstva a Kriminálny úrad finančnej správy zapojený na rozpočet finančného riaditeľstva. Situácia bude rozdielna v prípade, keď sa už exekúcia na majetok právnickej osoby vedie. Nadväzujúca zmena hmotnoprávnych a procesných predpisov bude spočívať v tom, aby sa exekúcia nezastavovala zánikom osoby povinného, ale dokončila sa na majetok, na ktorý sa má exekúcia viesť. Pokiaľ sa ešte exekučné konanie nezačalo a oprávnený nestihne získať exekučný titul, musí sa prihlásiť do konania o dodatočnú likvidáciu.

 

K § 310

Predpoklady pre umorenie listiny ako aj pozitívne a negatívne vymedzenie predmetu konania ostáva zachované ako v úprave § 185i OSP, predkladateľ nastavenie právnej úpravy v zásade nemení, keďže nevykazuje žiadne aplikačné nedostatky. Predkladateľ v odseku 3 vymenúva, čo nepodlieha umoreniu, pričom lístkami a známkami denného obehu sú napríklad vstupenky a cestovné lístky.

 

K § 311

V otázke miestnej príslušnosti súdu sa ponecháva doterajšia koncepcia OSP s formulačnou precizáciou.

 

K § 312

Predkladateľ navrhuje zaviesť nóvum do procesného predpisu vo forme rozšírenia decíznej rozhodovacej činnosti notára. Dôvodom je odbremenenie súdnej sústavy o konanie, ktoré svojou povahou umožňuje jeho vedenie notárom ako osobou už z historickej tradície dotovanou istými formami decíznych oprávnení, ktoré sa navrhovanou právnou úpravou rozširujú i o konanie o umorenie listiny, s negatívnou enumeráciou vecí, na ktoré sa poverenie notára nevzťahuje.

 

K § 313

Dispozičné oprávnenie navrhovateľa sa vzťahuje i na výber notára, avšak je obmedzené územným obvodom súdu miestne príslušného na konanie o umorenie listiny, a to z dôvodu procesnej ekonómie (komunikácia medzi notárom a súdom).

 

K § 314

Doterajšia právna úprava expressis verbis neupravovala otázku pojednávania o sporných skutočnostiach, preto navrhovaná právna úprava prezumuje možnosť vykonať dokazovanie sporných skutočností na pojednávaní.

 

K § 315 a 316

Povaha tohto typu konania predpokladá meritórne rozhodovanie uznesením.

Osobitné náležitosti uznesenia vyplývajú zo zavedenia decíznych oprávnení notára v tomto konaní.

 

K § 317

Účastníctvo v tomto type konania podlieha režimu tzv. druhej definície účastníctva, pričom obsahovo sa oproti doterajšej úprave nemení.

 

K § 318

Predkladateľ zotrváva na obligatórnej návrhovosti tohto typu konania, pretože povaha veci neumožňuje uplatnenie princípu oficiality.

 

K § 319

Ponecháva sa doterajšia právna úprava § 185l OSP, ktorá dostatočne enumeruje náležitosti návrhu na umorenie listiny a jej prílohy.

 

K § 320

Štruktúra konania o umorenie listiny sa člení do dvoch fáz. Prvá fáza trvá do upovedomenia o začatí konania a skúmajú sa v nej formálne náležitosti. Výsledkom tejto fázy je buď uznesenie o upovedomení o začatí konania alebo odmietnutie návrhu.

 

K § 321

Upovedomenie o začatí konania o umorení listiny má formu uznesenia s osobitnými obsahovými náležitosťami podľa odseku 2.

 

K § 322

Ustanovenie kopíruje doterajšiu právnu úpravu § 185m ods. 2 a § 185n OSP, identifikujúcu edikt a ediktálnu dobu .

 

K § 323

Predkladateľ zotrváva na osobitnom režime zmenky alebo šeku, ktoré sa najmä v minulosti používali ako prostriedok rýchlych platieb, pričom iné cenné papiere spravidla túto vlastnosť nemali. Napriek ústupu platobných vlastností zmenky a šeku frekvencia zmenkových právnych vzťahov podľa predkladateľa stále odôvodňuje potrebu osobitosti procesného režimu zmenky a šeku.

 

K § 324

Navrhovaná úprava špecifikuje okruh prípustných tvrdení v námietkach. Na iné skutočnosti uvádzané v námietkach sa neprihliada.

 

K § 325

Doručenie upovedomenia enumerovaným osobám je odôvodnené potrebou publicity uznesenia a možnosťou uplatniť špecifické prostriedky procesnej obrany.

 

K § 326

Publicita upovedomenia sa zabezpečuje i modernými prostriedkami elektronickej komunikácie.

 

K § 327

Nóvum procesného postupu spočíva v následkoch odmietnutia nedôvodného návrhu, nakoľko v tomto prípade lehoty uvedené v tomto ustanovení nespočívajú. Doterajšia právna úprava obsahovala iba možnosť zamietnutia návrhu, preto predkladateľ precizoval procesné pravidlá pre prípad spočívania lehôt.

 

K § 328

Ponechávajú sa účinky osobitného typu tzv. inhibitória z dôvodu zachovania právnej istoty.

 

K § 329

Predkladateľ koncepčne prispôsobuje povahu úschovy zo súdnej na notársku, čo je plne odôvodnené zavedením decíznych oprávnení notára. 

 

K § 330 až 332

Obsahovo sa ponecháva doterajšia právna úprava s formulačnou precizáciou a prispôsobením terminológie CMP. V režime § 332 ods. 1 sa už nevyžaduje ďalší návrh po uplynutí lehoty, čo z hľadiska procesnej ekonómie výrazne zjednodušuje procesný postup.

 

Ku konaniu vo veciach notárskych úschov

Predkladateľ navrhuje zaviesť rozšírenie decíznej právomoci notára vo forme vykonávania niektorých úkonov notárom. Dôvodom je odbremenenie súdnej sústavy o konanie, ktoré svojou povahou umožňuje jeho vedenie notárom, ako osobou už z historickej tradície dotovanou istými formami decíznych oprávnení, ktoré sa navrhovanou právnou úpravou rozširujú i o konanie vo veciach notárskych úschov.

 

K § 333

Predkladateľ špecifikuje predmet tohto typu mimosporového konania taxatívnym výpočtom troch druhov konaní. Pre všetky typy konania je spoločné, že o prípadných námietkach voči postupu notára rozhoduje súd, notár teda nevystupuje v pozícii súdneho komisára.

Konanie podľa písmena b) je úplne novým typom konania, ktoré doteraz v procesných predpisoch absentovalo. Konania podľa písm. a) a b) sa týkajú špecifického typu úschov, pričom konanie podľa písm. c) sa týka všetkých druhov úschov a je tak konaním spoločným.

 

K § 334

Z dôvodov procesnej ekonómie sa navrhuje miestna príslušnosť súdu podľa sídla notára.

 

K § 335

Predkladateľ zavádza konanie o tzv. solučných úschovách pred notárom, pričom navrhované ustanovenie rieši situácie, keď niekto rozporuje vydanie predmetu tzv. solučnej úschovy.

 

K § 336

Účastníctvo v konaní je definované výslovným zákonným označením osôb, ktoré sú účastníkmi konania.

 

K § 337

Definícia zložiteľa podľa odseku 1 vychádza z normatívneho textu Občianskeho zákonníka. Príjemcom úschovy je osoba, ktorá je zložiteľom označená za prijímateľa predmetu úschovy.

 

K § 338

Zloženie premetu úschovy pre neznámeho veriteľa predpokladá súhlas zložiteľa s vydaním predmetu úschovy. V ostatných prípadoch súhlas zložiteľa potrebný nie je, pretože je prezumovaný samotným zložením predmetu úschovy.

 

K § 339

Ak sa predmet úschovy zloží pre neznámeho veriteľa, je zložiteľ oprávnený vziať predmet úschovy kedykoľvek späť, ak sa však predmet úschovy zloží pre konkrétneho veriteľa, môže zložiteľ predmet úschovy zobrať späť len so súhlasom daného veriteľa.

 

K § 340

Doterajšia právna úprava sa obsahovo dopĺňa zavedením fikcie podľa odseku 2 z dôvodu procesnej ekonómie a urýchlenia konania.

 

K § 341

Konštrukcia procesných úkonov notára, ktorý nevystupuje vo funkcii súdneho komisára predpokladá rozhodnutie o špecifickom prostriedku procesnej obrany súdom. Na neskôr podané námietky sa neprihliada.

 

K § 342 a 343

Rozpory v skutkových tvrdeniach účastníkov, ktoré súd zisťuje prostredníctvom vyjadrení podľa § 342 sa odstraňujú procesom dokazovania na pojednávaní. Fakultatívna možnosť súdu nariadiť pojednávanie aj v iných prípadoch je prostriedkom, ktorý súdu umožňuje vyčerpať princíp materiálnej pravdy.

 

K § 344

Uznesenie súdu o námietkach je rozhodnutím vo veci samej a pre vyvrátenie prípadných aplikačných pochybností sa výslovne proti nemu pripúšťa odvolanie. Právoplatnosť uznesenia súdu vyvoláva účinky podľa odsekov 3 a 4.

 

Konanie o námietkach proti vydaniu výťažku z predaja zálohu zloženého do notárskej úschovy

Predkladateľ novým typom konania reaguje na praktické problémy, keď bol výťažok z predaja zálohu zložený notárovi a skutočnosti rozhodujúce pre vydanie výťažku sú pre veriteľov sporné. Nová právna úprava zavádza možnosť podania námietky, o ktorej rozhodne súd.

 

K § 345 a 346

Navrhovaná právna úprava vychádza z predpokladu, že ešte pred vydaním výťažku úschovy (zloženej podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov) je nevyhnutné pre zachovanie práv účastníkov právnych vzťahov upovedomiť ich o subjektoch a právnych dôvodoch vydania výťažku. Proti upovedomeniu je prípustný špecifický prostriedok procesnej obrany – námietky, o ktorých rozhoduje súd, keďže v tomto prípade nevystupuje notár v pozícii súdneho komisára.

 

K § 347

Osobitne je ustanovené účastníctvo v incidenčnom konaní o námietkach, pričom účastníctvo v tomto incidenčnom konaní sleduje ustanovenia hmotného práva.

 

K § 348 a 349

Rozpory v skutkových tvrdeniach účastníkov, ktoré súd zisťuje prostredníctvom vyjadrení podľa § 348 sa odstraňujú procesom dokazovania na pojednávaní. Fakultatívna možnosť súdu nariadiť pojednávanie aj v iných prípadoch je prostriedkom, ktorý súdu umožňuje vyčerpať princíp materiálnej pravdy.

 

K § 350

V konaní o námietkach sa nerozhoduje o sporných skutočnostiach medzi účastníkmi konania, v takom prípade sa konanie preruší a pokračuje sa v ňom v závislosti od výsledku rozhodnutia sporu.

Účastníkov konania vymedzí súd v uznesení podľa odseku 2. Bude to väčšinou ten, kto podal námietky a ten, kto má výťažok dostať.

Fikcia podľa odseku 3 je nástrojom zabezpečenia procesnej ekonómie.

Účinky právoplatnosti rozsudku podľa odseku 4 sa vzťahujú na všetkých účastníkov konania o námietkach, aj keby v predmetnom konaní podľa odseku 1 ako účastníci nevystupovali.

 

K § 351

Uznesenie súdu o námietkach je meritórnym rozhodnutím, proti ktorému sa pripúšťa odvolanie. Účinky právoplatnosti meritórneho uznesenia ustanovujú odseky 2 a 3.

 

K § 352

Tento osobitný typ konania sa bude týkať všetkých typov úschov a v zásade pôjde o kadučné konanie o tzv. starých úschovách.

Z povahy veci vyplýva, že na začatie konania sa v plnej miere uplatňuje princíp oficiality.

 

K § 353

Účastníctvo v konaní je ustanovené tzv. druhou definíciou účastníctva, teda účastníkmi sú tí, ktorých zákon v tomto ustanovení za účastníkov označuje.

 

K § 354

Publicita uznesenia má význam pre uplatnenie práv neznámych osôb, preto je zabezpečená aj prostriedkami elektronickej komunikácie.

 

K § 355

V prípade, ak sa prihlási na základe uznesenia podľa § 354 ods. l záložný veriteľ, túto žiadosť postúpi súd notárovi, ktorý procesne postupuje podľa predchádzajúcich ustanovení.

Ak sa prihlási niekto, kto nemal právo na vydanie predmetu úschovy, súd jeho žiadosť uznesením zamietne.

Uznesenie podľa odseku 2 predstavuje meritórne rozhodnutie kvôli odstráneniu prípadných aplikačných problémov. Predkladateľ výslovne pripustil voči tomuto uzneseniu odvolanie. Po právoplatnosti tohto uznesenia sa postupuje podľa odseku 3.

 

K § 356

Navrhovaná osnova vychádza z predpokladu, že pred kadučným konaním má prednosť vydanie predmetu úschovy oprávnenému subjektu, iba ak k vydaniu predmetu úschovy nedôjde, môže prepadnúť štátu. Ak k vydaniu dôjde, kadučné konanie sa zastavuje.

 

K § 357 a 358

Osnova vychádza zo súčasnej právnej úpravy, tzv. kadučného konania. Právoplatným prepadnutím predmetu úschovy štátu zanikajú všetky práva k predmetu úschovy účastníkov a iných osôb.

 

K § 359

Iný prípad úschovy nastane napríklad podľa § 340 CSP, podľa ktorého uloží súd navrhovateľovi dôkazného prostriedku, aby zložil primeraný preddavok na trovy zabezpečenia, ak si zabezpečenie dôkazného prostriedku vyžiada trovy.

 

K § 360

Osobitný procesný režim neodkladných opatrení je prispôsobený charakteru mimosporového konania. V mimosporových konaniach, ktoré môže súd podľa predchádzajúcej časti CMP začať aj bez návrhu, môže súd rovnako bez návrhu nariadiť neodkladné opatrenie.

Procesné následky vo forme začatia konania vo veci samej sú riešené postupom podľa odseku 2.

 

K § 361

Uvedeným ustanovením sleduje predkladateľ zvýšenú protektívnu funkciu mimosporových konaní a umožňuje súdu nariadiť neodkladné opatrenie aj v prípadoch verejného záujmu, ako najširšej kategórie pokrývajúcej záujem štátu, ak si to vyžaduje neodkladná ochrana práv a právom chránených záujmov.

 

K § 362

Pokiaľ v sporovom konaní na návrh na nariadenie neodkladného opatrenia je vždy vecne príslušný súd prvej inštancie, v mimosporovom konaní je plne odôvodnené, aby neodkladné opatrenie mohol nariadiť i súd odvolací. Vyplýva to nielen z verejného záujmu (napr. ochrana maloletého dieťaťa) ale i z princípu úplnej apelácie, ktorá sa uplatňuje v mimosporovom konaní. Postup odvolacieho súdu pri nariadení neodkladného opatrenia je rovnako ovládaný princípom oficiality v konaniach, v ktorých sa pri začatí uplatní tento princíp.

 

K § 363

Navrhovaná právna úprava plne zodpovedá charakteru mimosporového konania a je protipólom konania sporového a reflektuje možnú zmenu pomerov, ktorá vo veciach mimosporového charakteru je dôvodná. Na rozdiel od uvedeného v sporových konaniach totiž môže súd zrušiť neodkladné opatrenie iba na návrh.

 

K § 364

Charakter mimosporových konaní a tomu prispôsobená procesná úprava vylučujú uplatnenie zodpovednosti za škodu spôsobenú neodkladným opatrením podľa CSP, napriek subsidiarite predpisov.

 

K § 365

Rozdelenie súdnej ochrany na veci sporové a mimosporové sporové, vrátane samostatných kódexov, vyvolalo potrebu ochrany maloletých podriadiť režimu CMP vrátane neodkladných opatrení (bývalých predbežných opatrení). V zásade sa vychádza z doterajšej právnej úpravy predbežných opatrení v tejto oblasti, ktorej účelom je okamžitá ochrana života, zdravia alebo vývoja dieťaťa, ak je tu dôvodná hrozba, čo reflektuje nie len povinnosť rozhodnúť vo veľmi krátkom časovom rozmedzí 24 hodín od doručenia návrhu, ale rovnako sa ukladá súdu aj povinnosť v tejto lehote vyhotoviť rozhodnutie.

Vykonateľnosť nariadeného neodkladného opatrenia podľa odseku 3 v sebe implicitne predpokladá povinnosť plniť, pretože len rozhodnutia ukladajúce povinnosť plniť disponujú vlastnosťou vykonateľnosti.

Zvýšená ochranná funkcia tohto inštitútu je zdôraznená úpravou v odseku 4, kedy súd nemusí ustanovovať maloletému zástupcu, pretože ide o urgentnú potrebu zabezpečenia ochrany maloletého.

Zvýšená protektívna funkcia sa prejavuje i osobitným režimom doručovania podľa odseku 5.

 

K § 366

Podriadenie procesného režimu konania o výživnom v CMP indikuje potrebu upraviť i neodkladné opatrenia v týchto typoch konaní.

 

K § 367

Komplexná úprava starostlivosti súdu o maloletých v CMP indikuje potrebu normatívne upraviť aj inštitút neodkladného opatrenia vo veciach osobnej starostlivosti, ako aj vo veciach výkonu oprávnenia vo veci starostlivosti súdu o maloletých. Pri neodkladnom opatrení vo veciach osobnej starostlivosti o maloletého predkladateľ zachováva lehotu 7 dní od doručenia návrhu na rozhodnutie vrátane jeho vyhotovenia, pričom zohľadňuje osobitnú vykonateľnosť tak ako je to uvedené v ods. 3.

 

K § 368

Úprava zavádza nový druh neodkladného opatrenia, ktorého účelom je zabezpečenie decíznej právomoci orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, spočívajúcej v povolení vstupu do obydlia. Procesný režim reflektuje čo najmenej komplikované nastavenie, za účelom dosiahnutia efektívneho rozhodnutia a realizácie oprávnení legitimovaného subjektu.

 

K § 369

Princíp oficiality charakteristický pre mimosporové konanie sa nevyhnutne premieta i do otázky zabezpečenia dôkazu podľa tohto ustanovenia.

 

K výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých

Predkladateľ sa snaží o zachovanie komplexného poňatia systematiky úpravy vecí mimosporového charakteru a preto upravuje aj vykonávacie konanie vo veciach maloletých. Jeho zaradenie do štvrtej časti zákona identifikuje tento postup ako následný a možný, ak dôjde k neplneniu či porušeniu judikovaných povinností inej ako peňažnej povahy. Novo koncipované ustanovenia štvrtej časti CMP dôsledne sledujú klasické dve fázy exekučného konania, ktoré sa uplatňujú i v otázkach tzv. personálnej exekúcie, a to nariadenie výkonu rozhodnutia uznesením ako prvú fázu a uskutočnenie výkonu rozhodnutia ako fázu druhú. Medzi týmito dvoma fázami prebieha fáza mediačná (zmierovacia), ktorá doteraz prebiehala ešte pred nariadením výkonu rozhodnutia.

 

K § 370

Navrhované ustanovenie formuluje osobitosti exekučného titulu ako materiálneho predpokladu začatia personálnej exekúcie. Podľa tejto časti sa postupuje napríklad aj vtedy, ak ide o vykonateľnú dohoda podľa zákona o rodine. Hoci explicitne nie je formulované uloženie povinnosti, implicitne je zrejmé, že ten rodič, ktorý nemá u seba dieťa, je oprávneným a ten, ktorý má dieťa u seba, je povinným.

 

K § 371

Ustanovenie kritérií miestnej príslušnosti súdu je podriadené výlučne záujmom maloletého dieťaťa. Preferuje sa všeobecný súd maloletého podľa kritéria odseku 1, no v záujme maloletého môže byť príslušný i tzv. zakročovací súd podľa odseku 3, prípadne je možné príslušnosť z dôvodov vhodnosti preniesť podľa odseku 2.

Na výkon neodkladného opatrenia je vždy príslušný súd prvej inštancie, a to aj v prípade, ak neodkladné opatrenia nariadil odvolací súd, čo predkladateľ odôvodňuje princípom procesnej ekonómie.

Režim osobitného konania o návrat maloletého do cudziny odôvodňuje ustanovenie príslušnosti na výkon tohto rozhodnutia podľa odseku 5.

 

K § 372

Predkladateľ vychádza z tzv. druhej definície účastníctva, teda že účastníkom konania o personálnej exekúcii sú oprávnený, povinný a maloleté dieťa (teda osoby výslovne označené zákonom).

 

K § 373

Navrhované ustanovenie vychádza z koncepcie generality a špeciality právnych noriem v rámci právneho predpisu, podľa ktorej sa ustanovenia štvrtej časti považujú za špeciálne ustanovenia voči prvej časti CMP (všeobecná časť) a voči ustanoveniam piateho dielu prvej hlavy druhej časti CMP (konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých).

 

K § 374

V režime personálnej exekúcie predkladateľ vychádza z fakultatívnosti pojednávania, ktorého nariadenie bude zrejme prichádzať do úvahy iba výnimočne, čo vyplýva z povahy konania o výkone rozhodnutia.

 

K § 375

Povaha personálnej exekúcie predpokladá meritórne rozhodovanie súdu uznesením.

 

K § 376

Doterajšia právna úprava nebola jednoznačná a bezrozporná v otázke začatia tohto typu vykonávacieho konania, preto predkladateľ precizuje spôsob začatia personálnej exekúcie, v ktorom sa prejavuje princíp oficiality typický pre mimosporové konania.

 

K § 377

Nóvum predloženej právnej úpravy spočíva v zavedení odvolania bez suspenzívneho účinku.

Bude na uvážení súdu prvej inštancie, či zakročí až po rozhodnutí odvolacieho súdu, alebo už pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia, najmä v prípadoch, kedy je dieťa ohrozené.

Navrhovaná právna úprava umožňuje okamžité nariadenie výkonu rozhodnutia, pričom uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia sa doručí až pri jeho uskutočnení, kedy sa môže dieťa hneď i odobrať.

 

K § 378

Medzi fázou nariadenia výkonu rozhodnutia a uskutočnením výkonu rozhodnutia môže súd uskutočniť úkony a opatrenia mediačného a zmierovacieho charakteru, v čom sa napĺňa výchovná funkcia mimosporových konaní.

 

K § 379

Predkladateľ ponecháva súčasnú úpravu § 272 ods. 3 a 4 OSP prakticky nezmenenú.

 

K § 380

Ustanovenie napĺňa princíp materiálnej pravdy ovládajúci všetky typy mimosporových konaní, teda i konanie o personálnej exekúcii.

 

K § 381

Prejavom mediačnej funkcie súdu v mimosporových konaniach je i využitie inštitútu mediácie, ktorú je súd oprávnený fakultatívne nariadiť.

 

K § 382

Pod opakovaným porušením podľa odseku 2 sa rozumie situácia, kedy sa uložením pokuty dosiahol jej účel a povinný sa podrobil výkonu rozhodnutia a po určitý časový úsek rozhodnutie rešpektuje a následne opätovne povinnosť poruší.

 

K § 383

Predkladateľ vychádza z inštitútu uplatňovaného i v doterajšej právnej úprave § 273 ods. 2 OSP, ktorá však neriešila obnovu výplaty dávok (zákon č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a zákon č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov) v prípade, ak povinný začal plniť rozhodnutie dobrovoľne.

 

K § 384

Predkladateľ nepripúšťa v osnove suspenzívny účinok odvolania voči uzneseniu o nariadení o výkone rozhodnutia, ktoré tak môže byť vykonané okamžite. Výkon rozhodnutia možno uskutočniť, len čo bolo uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia vydané, nevyžaduje sa ani jeho doručenie povinnému.

 

K § 385 až 388

Predkladateľ v zásade ponecháva súčasnú právnu úpravu nezmenenú, keďže sa v praxi osvedčila.

 

K § 389

Predkladateľ vychádza z možnosti odkladu výkonu rozhodnutia iba v osobitných prípadoch, a to aj bez návrhu. Osobitným predpisom sa rozumejú predovšetkým nariadenie Rady č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti súvisiace s personálnou exekúciou.

 

K § 390

Predkladateľ pri zastavení výkonu rozhodnutia vychádza z tradičných dôvodov, pričom z dôvodu právnej istoty sa uznesením výkon rozhodnutia zastavuje aj v prípadoch podľa písmen e) a f).

 

K § 391

Uznesením, ktorým sa výkon rozhodnutia končí (zastavuje), rozhoduje súd aj o povinnosti náhrady trov konania.

 

K § 392

V navrhovanom ustanovení sa upravuje splnomocňovacie ustanovenie na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, v ktorom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky uvedie podrobnosti  o výkone rozhodnutia vo veciach maloletých.

 

K § 393

Z dôvodu vyjasnenia aplikácie osobitných procesných režimov navrhovateľ prikročil ku koncipovaniu súhrnného ustanovenia, ktoré výslovne deklaruje prioritu osobitných procesných režimov v súvislosti s klasifikovanými údajmi, či s osobitným procesným statusom definovaných osôb. Tieto procesné režimy budú mať aplikačnú prednosť pred všeobecnými ustanoveniami civilného procesu v súvislosti s inštitútmi ako je identifikácia svedka, zaznamenávanie priebehu pojednávania, verejnosť pojednávania, nahliadanie do spisu a pod. Napríklad účelom zákona č. 215/2004 Z. z. je verejný záujem na ochrane utajovaných skutočností. Podstata ochrany utajovaných skutočností spočíva v prijatí preventívnych opatrení v oblasti personálnej bezpečnosti, administratívnej bezpečnosti, šifrovej ochrany informácii, fyzickej bezpečnosti, objektovej bezpečnosti, bezpečnosti technických prostriedkov a priemyselnej bezpečnosti, ktoré budú predchádzať ohrozeniu alebo poškodeniu záujmov Slovenskej republiky neoprávnenou manipuláciou s utajovanou skutočnosťou (jej vyzradeniu nepovolanej osobe alebo cudzej moci, neoprávnenému rozmnoženiu, zničeniu, strate alebo odcudzeniu). Pri uplatňovaní jednotlivých inštitútov tohto zákona a uplatňovaní práv a povinnosti z neho vyplývajúcich sú súd, účastníci konania a ďalšie zúčastnené osoby povinné dôsledne rešpektovať povinnosti ustanovené zákonom č. 215/2004 Z. z. a všeobecne záväznými právnymi predpismi.

K § 394

Súdna moc je výkonom štátno-mocenských oprávnení a preto všetky pokuty uložené súdmi SR patria štátnej pokladnici.

 

K § 395 a 396

Nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikability procesno – právnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to i na konania začaté pred dňom účinnosti nového zákona. V odôvodnených prípadoch sú ustanovené výnimky z tohto základného pravidla.

 

K § 397

Účinnosť CM P sa navrhuje po dostatočne dlhej legisvakačnej lehote, tak aby právno – aplikačné orgány mali dostatok času sa s novou úpravou oboznámiť, prípadne absolvovať vzdelávacie a školiace aktivity organizované Justičnou akadémiou, prípadne inými subjektmi.

 

 V Bratislave, 17. decembra 2014

 

Robert Fico, v.r.

predseda vlády Slovenskej republiky

 

Tomáš Borec, v.r.

Minister spravodlivosti Slovenskej republiky

 

 

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 1302

Nový príspevok

PoUtStŠtPiSoNe
: