Plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 16. marca 2016 nevyhovelo návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu viacerých ustanovení zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 29 ods. 1 a čl. 29 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Sudcom spravodajcom v tejto veci bol sudca JUDr. Rudolf Tkáčik. Vec sa viedla pod sp. zn. PL. ÚS 19/2014.
Navrhovatelia navrhli vysloviť nesúlad ustanovenia zákona o poľovníctve, ktoré zakotvuje zánik zmluvy o užívaní poľovného revíru v dôsledku zániku členstva užívateľa v Slovenskej poľovníckej komore, taktiež ustanovenia upravujúceho členstvo v Slovenskej poľovníckej komore fyzických osôb a právnických osôb podieľajúcich sa na chove zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie vrátane jej lovu, ako aj ustanovenia zákona o poľovníctve zakotvujúceho členstvo v Slovenskej poľovníckej komore ako zákonnú podmienku na vydanie poľovného lístka.
Navrhovatelia predovšetkým namietali, že napadnutými zákonnými ustanoveniami došlo k protiústavnému obmedzeniu práva slobodne sa združovať zakotveného v čl. 29 ústavy, a to tým, že poľovníci sa síce môžu slobodne združovať v rôznych poľovníckych organizáciách, avšak ak chcú uplatniť aj „imanentné právo poľovať“, musia byť členmi Slovenskej poľovníckej komory.
Keďže navrhovatelia namietali rozpor napadnutých ustanovení zákona o poľovníctve so základným právom slobodne sa združovať garantovaným čl. 29 ústavy, bolo najprv - ako nevyhnutný predpoklad meritórneho ústavného prieskumu napadnutých ustanovení - potrebné zistiť, či napadnuté ustanovenia zákona o poľovníctve vôbec spadajú do vecného rámca ústavnej regulácie združovacieho práva zaručeného čl. 29 ústavy, pričom ústavný súd po posúdení návrhu skupiny poslancov na začatie konania o súlade právnych predpisov dospel k záveru, že čl. 29 ústavy nie je aplikovateľný na členstvo v Slovenskej poľovníckej komore, a preto návrhu skupiny poslancov nevyhovel.
Vzhľadom na to, že základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ústavný súd v rámci posudzovania otázky aplikovateľnosti čl. 29 ústavy na členstvo v Slovenskej poľovníckej komore vychádzal zo štyroch kritérií, ktoré sformuloval Európsky súd pre ľudské práva v súvislosti s otázkou aplikovateľnosti čl. 11 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaručujúceho slobodu zhromažďovania a združovania.
V rámci prvého kritéria ústavný súd skúmal, či bola Slovenská poľovnícka komora založená jednotlivcami alebo bola zriadená zákonom; v rámci druhého kritéria ústavný súd skúmal otázku integrácie Slovenskej poľovníckej komory v štátnych štruktúrach; v rámci tretieho kritéria ústavný súd skúmal, či Slovenskej poľovníckej komore bola zverená administratívna, normotvorná alebo disciplinárna právomoc; a napokon v rámci štvrtého kritéria ústavný súd skúmal, či cieľ sledovaný Slovenskou poľovníckou komorou možno považovať za verejný záujem.
Po podrobnom posúdení všetkých štyroch kritérií dospel ústavný súd k záveru, že Slovenská poľovnícka komora je verejnoprávnou korporáciou zriadenou ex lege, ktorá je subjektom záujmovej samosprávy a za svoju existenciu nevďačí slobodnému rozhodnutiu subjektov požívajúcich ochranu čl. 29 ústavy. Ako právnická osoba verejného práva je síce organizačne a inštitucionálne oddelená od sústavy orgánov štátnej správy, avšak disponuje administratívnymi, normotvornými i disciplinárnymi právomocami, pri realizácii ktorých sú „v hre“ verejné subjektívne práva, teda sa podieľa na výkone verejnej moci. Obsahové zameranie úloh, ktoré má podľa zákona o poľovníctve Slovenská poľovnícka komora plniť, pritom v sebe spája jednak orientáciu na trvalo udržateľné, racionálne, cieľavedomé obhospodarovanie a využívanie voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva a súčasti prírodných ekosystémov, ale aj orientáciu na reguláciu záujmovej činnosti uskutočňovanej vo významnej miere pomocou strelných zbraní spôsobilých ohroziť zdravie a život človeka.
Ústavný súd sa stotožnil s názorom, v zmysle ktorého zver nie je prostriedkom na realizáciu poľovníctva, ale naopak, poľovníctvo je prostriedkom dosiahnutia optimalizácie chovu zveri, čo dokresľuje charakter Slovenskej poľovníckej komory ako právnickej osoby verejného práva autoritatívne a mocensky zriadenej zákonodarcom na účel zabezpečenia efektívnej a dostatočne kvalifikovanej ochrany konkretizovaného verejného záujmu.
Ústavný súd taktiež konštatoval, že existencia Slovenskej poľovníckej komory a nútené členstvo v nej nebráni subjektom zdieľajúcim záujmy vo sfére poľovníctva slobodne sa združovať v dobrovoľných organizáciách s nepovinným členstvom, keďže zákon o poľovníctve umožňuje zakladať na báze dobrovoľnosti združenia (poľovnícke organizácie) ako súkromnoprávne subjekty, ktoré nie sú založené na účel dosiahnutia zisku, združujú občanov Slovenskej republiky, ktorí sú držiteľmi poľovných lístkov, ako aj iné fyzické osoby na účel ochrany a presadzovania oprávnených záujmov svojich členov na úseku poľovníctva.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd uzavrel, že návrh navrhovateľov na vyslovenie rozporu ustanovení zákona o poľovníctve vyjadrujúcich prvok núteného členstva v Slovenskej poľovníckej komore je ratione materiae nekompatibilný s čl. 29 ods. 1 a 3 ústavy, a preto bolo bez právneho významu meritórne skúmať namietané ustanovenia zákona o poľovníctve, keďže nevyhnutnou podmienkou na ich meritórny prieskum je aplikovateľnosť čl. 29 ústavy, ktorú ústavný súd po prieskume postavenia Slovenskej poľovníckej komory vylúčil. Ústavný súd preto návrhu skupiny poslancov na začatie konania o súlade zákona o poľovníctve s ústavou nevyhovel.
Autor: JUDr. Ivetta Macejková, PhD. predsedníčka Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ilustračné foto: najprávo.sk
K téme si prečítajte tiež: