Okresný súd Žilina sa obrátil na jar minulého roku na Ústavný súd SR s návrhom na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka s Ústavou SR, konkrétne s článkom 20 ods. 1 a 4 a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konkrétne s jeho článkom 1 ods. 1.
Znenie napadnutého ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka:
Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.
V predmetnom konaní sa navrhovatelia domáhali určenia, že právny úkon - darovacia zmluva je voči nim právne neúčinná podľa § 42a OZ, a to z dôvodu, že majú voči darujúcej pohľadávku. Táto pohľadávka je predmetom iného konania, ktoré doposiaľ nebolo meritórne skončené, a teda žalobcom nebol všeobecným súdom právoplatne priznaný žiaden nárok. Žalovaný vo svojich vyjadreniach poprel existenciu pohľadávky.
Stačí tvrdenie o existencii pohľadávky
Podľa judikátu R 44/2001 zákonnému pojmu "vymáhateľná pohľadávka" zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Z toho dôvodu súd nepovažoval za dôvodné prerušiť konanie a vyčkať, až rozhodne súd v inom konaní o spornej pohľadávke - jej existencii.
Odporkyňa poukázala na znenie ustanovenia § 1 ods. 1, § 42a ods. 1 a § 42b OZ a uviedla, že osoba, ktorá tvrdí, že disponuje pohľadávkou, pričom jej skutočnú existenciu nemusí preukázať, je oprávnená podať žalobu o právnu neúčinnosť právneho úkonu a nič mu nebráni, aby bol v konaní úspešný za skutkového stavu, kde len tvrdí existenciu pohľadávky, jej výšku a poukazuje prípadne na prebiehajúce súdne konanie.
Občianskoprávne sporové súdne konanie ohľadom vydania bezdôvodného obohatenia nie je dôkazom o skutočnej existencii pohľadávky. Keďže účastník, ktorému na úspech v konaní stačilo, že o svojej pohľadávke tvrdí, že je vymáhateľná, je v konaní o právnu neúčinnosť úspešný, súd mu prizná náhradu trov konania proti odporcovi. Žalovaný tak je povinný znášať trovy konania ako žalobcu, tak aj svojho právneho zástupcu. Tu odporkyňa poukázala na skutočnosť, že pohľadávku, ktorej zabezpečenie vymoženia bolo predmetom konania (podstata odporovacej žaloby), môže neskôr súd konajúci o pohľadávke vyhlásiť za neexistujúcu. Žalovaný tak bezdôvodne znáša trovy konania, ktoré musel vynaložiť v konaní o právnu neúčinnosť a ktoré musel zaplatiť žalobcovi, pričom súd poskytol ochranu pohľadávke, ktorá nikdy neexistovala. Ani obnova konania nemusí byť účinný prostriedok nápravy, pretože konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia sa nemusí právoplatne skončiť do jedného roku od konečného rozhodnutia vo veci určenia právnej neúčinnosti, prípadne údajný veriteľ ani nemusí podať žalobu o peňažné plnenie alebo môže hoci aj žalobu o peňažné plnenie zobrať späť. Povinnosť znášať trovy konania ako neúspešný účastník je zásahom do vlastníctva a do jeho majetkovej sféry.
Žalovaný nemá ako preukázať nedôvodnosť podanej žaloby
Okresný súd v návrhu uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že súdy vykladajú § 42a OZ a aplikujú ho tak, konkrétne pojem „vymáhateľná pohľadávka", ako je to vyššie uvedené, umožňujú byť procesne úspešnej aj tej osobe, ktorá o existencii pohľadávky nepredložila žiaden relevantný dôkaz a úspešný žalobca má navyše právo na náhradu trov konania. Keďže súd nepotrebuje (nie je povinný) skúmať skutočnú existenciu pohľadávky a ani neumožní účastníkovi preukázať, že pohľadávka neexistuje, žalovaný ani nemá inú možnosť, ako preukázať nedôvodnosť podanej žaloby.
Podanie okresného súdu bolo odmietnuté
Dnes 1. júla 2015 na neverejnom zasadnutí pléna Ústavného súdu SR vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 39/2015 bol návrh Okresného súdu Žilina na začatie konania o vyššie uvedenom súlade právnych predpisov odmietnutý ako zjavne neopodstatnený.
Zdroj: Ústavný súd SR
Ilustračné foto: najprávo.sk