Filmy ako extrémistický materiál?

Od 1.1.2017 je v účinnosti zákon č. 316/2016 Z.z. o uznávaní a výkone majetkového rozhodnutia vydaného v trestnom konaní v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o uznávaní a výkone majetkového rozhodnutia vydaného v trestnom konaní v EÚ“), ktorý podstatným spôsobom mení (nielen) Trestný zákon. K jedným z najpodstatnejších zmien je zmena výkladu pojmu extrémistický materiál. V kontexte tejto zmeny sa tento príspevok bude venovať problematike filmov a divadelných hier dejovo zasadených do obdobia 2. svetovej vojny a nacistického Nemecka, v ktorom sú zobrazené práve zástavy či symboly, ktoré možno podľa Trestného zákona chápať ako extrémistický materiál.

Okrem úpravy § 130 ods. 7 – výpočtu aké písomné, grafické, obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové vyhotovenie[1] sa rozumie extrémistickým materiálom, došlo k podstatnej zmene v ods. 8 tohto paragrafu. Pôvodný ods. 8, podľa ktorého za extrémistický materiál sa považoval materiál podľa odseku 7, ak sa vyrába, rozširuje, uvádza do obehu, robí verejne prístupným alebo prechováva v úmysle podnecovať nenávisť, násilie alebo neodôvodnene odlišné zaobchádzanie voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine, pôvodu rodu alebo pre ich náboženské vyznanie, ak je zámienkou pre predchádzajúce dôvody a replika extrémistického materiálu alebo jeho napodobenina, ktorá je zameniteľná s originálom, bol nahradený novým znením. V novom znení odseku 7 § 130 zákonodarca zakotvil negatívnu definíciu extrémistického materiálu. Od 1.1.2017 sa teda za extrémistický materiál nepovažuje materiál podľa odseku 7, ak sa preukázateľne vyrába, rozširuje, uvádza do obehu, robí verejne prístupným alebo prechováva za účelom realizácie vzdelávacích, zberateľských alebo výskumných aktivít. Toto ustanovenie poskytuje výnimku spod extrémistického materiálu v záujme vzdelávacích, zberateľských či výskumných aktivít. Podľa dôvodovej správy k zákonu o uznávaní a výkone majetkového rozhodnutia vydaného v trestnom konaní v EÚ nové znenie aplikačnej definície extrémistického materiálu podľa odseku 8 má ambíciu diferencovať zákonom povolenú manipuláciu s extrémistickým materiálom od jej pôvodného vymedzenia za striktnej podmienky dodržania legitímneho účelu: realizácie vzdelávacích, zberateľských alebo výskumných aktivít [2]. V súvislosti s touto novelizáciou spomínaného ustanovenia možno naraziť na niekoľko aplikačných problémov a nezrovnalostí. Mimo problémov týkajúcich sa procesnej stránky (obrátené dôkazné bremeno[3]), však poukazujeme predovšetkým na problematiku filmu či divadelných hier, ktorých dej sa odohráva v období druhej svetovej vojny.

Podľa gramatického výkladu ustanovenia § 130 ods. 8 Trestného zákona nie je možné zaradiť film alebo divadelnú hru, v ktorej sa čo najautentickejšie stvárňuje druhá svetová vojna, fašizmus a nacizmus za použitia hesiel, znakov, gest či dobových uniforiem, pod žiadnu z výnimiek taxatívne vymenovaných v tomto ustanovení. Striktne gramatickým výkladom preto môžeme dospieť k záveru, že výroba či dokonca vysielanie filmov z čias druhej svetovej vojny a nacistického Nemecka je v zmysle Trestného zákona a výkladu pojmu extrémistického materiálu podľa § 130 ods. 7 a 8 výrobou, prechovávaním a rozširovaním extrémistického materiálu podľa § 422a – 422c Trestného zákona.

Jednou z možností (mimo ďalšej prípadnej novelizácie ustanovenia § 130 ods. 8 Trestného zákona) by bol extenzívny výklad vzdelávacích aktivít ako jednej z výnimiek v § 130 ods. 8 Trestného zákona. Ak by sme predmetné filmy a divadelné hry považovali za špecifický druh osvety, ktorý dopĺňa teoretické vedomosti nadobudnuté v školských zariadeniach a „dotvára“ reálny pohľad spoločnosti na obdobie druhej svetovej vojny a nacizmu, mohli by tak spadať pod výnimku práve ako vzdelávacia aktivita podľa § 130 ods. 8 a tieto filmy a divadelné hry, čo najautentickejšie zobrazujúce danú dobu a problematiku nacizmu, by neboli považované za extrémistický materiál.

Uvedomujeme si však, že toto riešenie by tiež prinášalo ďalšie problémy, ktoré by sa museli vyriešiť, ako napr. by museli byť čo najpresnejšie stanovené pravidlá aké filmy a divadelné hry (predovšetkým čo do obsahu) by spadali pod túto výnimku. Z terajšieho právneho stavu však považujeme za vhodné (ba až potrebné), aby sa judikatúrou, prípadne zákonnou úpravou vyriešila problematika predmetných filmov a divadelných hier. Vhodnejšie by sa mohlo javiť zakotviť danú výnimku v zákone, pričom bližšie upravené pravidlá tejto výnimky by definovala dôvodová správa k prípadnej novele daného ustanovenia, no uvedomujeme si, že prílišná novelizácia Trestného zákona môže spôsobovať zmätočnosť, pričom zastávame názor, že nie je vhodné často novelizovať tak dôležitý zákon, akým je Trestný zákon. Máme za to, že práve takáto sporná otázka by mohla byť prekonaná práve judikatúrou.  

Z praktického hľadiska si vieme predstaviť práve prípad, kedy judikatúra upraví túto otázku v súlade s cieľom ustanovenia § 130 ods. 7 a 8 Trestného zákona. Prípadné posudzovanie historických filmov či divadelných hier z čias druhej svetovej vojny ako extrémistického materiálu považujeme za neprimerané a nevhodné práve na zvyšovanie povedomia predovšetkým medzi mladými ľuďmi o druhej svetovej vojne, fašizme a nacizme, hlavne za účelom efektívnejšieho predchádzania extrémistickým prejavom a hlásením sa k neonacizmu a to akousi „ukážkou“ doby druhej svetovej vojny.