Platnosť právnych úkonov

Presné a zákonu zodpovedajúce označenie zmluvných strán zmluvy o nájme nebytových priestorov, uzatváranej v režime zákona č. 116/1990 Zb., ako zmluvy s obligatórnou (povinnou, teda zákonom predpísanou) písomnou formou, je jednou zo zákonných náležitostí nevyhnutných pre posudzovanie takejto zmluvy za platný právny úkon. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov v rozhodnom znení výslovne sankcionoval neplatnosťou zmluvy len absenciu a/ súhlasu obce s uzavretím zmluvy a/alebo b/ náležitostí zmluvy podľa § 3 ods. 3, pretože prípadný rozpor iných častí zmluvy so zákonom zakladá (a aj v čase uzavierania nájomnej zmluvy i dodatku k nej, o ktoré ide v prejednávanej veci zakladal) neplatnosť pre rozpor so zákonom (§ 39 alinea prvá O. z.). Ak je jednou zo zmluvných strán fyzická osoba - podnikateľ, je možné učiniť spomínanej povinnosti zadosť uvedením do zmluvy jej obchodného mena, to však má tiež zákonom predpísanú podobu, ktorej súčasťou je meno a priezvisko (obligatórne) a prípadný dodatok odlišujúci osobu podnikateľa alebo druh podnikania (fakultatívne). Len v prípade takéhoto označenia, rovnako ako u označenia právnickej osoby jej obchodným menom (názvom) a sídlom v súlade s príslušným zápisom v obchodnom alebo inom zákonom určenom registri či obdobnej evidencii, možno usudzovať na naplnenie úmyslu zmluvných strán založiť zmluvou predpokladané práva a povinnosti osobám so spôsobilosťou mať práva a povinnosti (buď osobám fyzickým, právnickým alebo aj prípadnej kombinácii oboch takýchto typov osôb, o ktorú by v prípade dostatočnej obozretnosti v procese uzatvárania zmluvy išlo aj v tejto veci). Ak táto podmienka nie je splnená (nerozhodno z akého dôvodu a bez ohľadu na osobu pôvodcu jej nesplnenia), nejde ju zhojiť inak, než uzavretím novej platnej zmluvy.

Vôľa je základnou pojmovou kategóriou právneho systému. Právo stanovením normatívov (príkazov, zákazov, dovolení) pôsobí na jej utváranie. Do procesu jej tvorby vstupujú aj mimoprávne (sociologické, psychologické) momenty. Poznanie je spôsobilým subjektom práva pretvárané v konanie (v zmysle správania). Právny systém uvažuje o konaní ako o právnej skutočnosti závislej od vôle. Konanie preto hodnotí s ohľadom na vôľu subjektu práva. Niektoré konania považuje za súladné s právom (inak povedané, za právne) iné za nesúladné s právom (inak povedané, za protiprávne). Pri úvahách ako správne súdiť právnu relevanciu konania berie právny systém na zreteľ jednak proces utvorenia obsahu vôle (napr. hodnotenie danosti a zamerania obsahu vôle či dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený v civilných veciach; alebo rozsiahly inštitút zodpovednosti za zavinené konanie vo veciach trestných) a tiež prejav vôle (napr. stanovenie obsahových náležitostí prejavu vôle). Právny úkon je z pohľadu konania subjektu práva právom dovoleným a vôľou podmieneným správaním (na ktoré sú viazané právne následky). Nejde iba o prázdny prejav vôle. Jeho obsah je daný. Bez ohľadu na to, aký je, dôležité je, že existuje (samozrejme ak nejde o mimovoľný, mysľou neovplyvňovaný úkon). Poznanie obsahu vôle je preto základom pre vyhodnotenie relevancie právneho úkonu. Bez prihliadnutia na obsah vôle nie je možné hovoriť o posúdení vôle. V takom prípade je možné hovoriť iba o posúdení prejavu.

Právomoc všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie zákona fakticky „novelizovať“. Išlo by totiž o porušenie ústavného princípu trojdelenia štátnej moci, z ktorého vyplýva, že právomoc meniť zákony patrí Národnej rade Slovenskej republiky ako orgánu zákonodarnej moci, nie teda súdom. Neplatnosť právneho úkonu uvedená v ustanovení § 39 Občianskeho zákonníka má povahu absolútnej neplatnosti. Vo všeobecnej rovine možno povedať, že neplatný je právny úkon, ktorý nemá niektorú z náležitostí, ktoré zákon pod sankciou neplatnosti právneho úkonu vyžaduje. Pritom Občiansky zákonník pojem „absolútna neplatnosť“ nepoužíva. Používa len termín „neplatnosť“, preto platí, že pokiaľ je nejaká vada právneho úkonu sankcionovaná neplatnosťou (a nejde pritom o niektorý z prípadov relatívnej neplatnosti), ide o absolútne neplatný právny úkon.

Otázka posudzovania (ne)platnosti alebo (ne)existencie právneho úkonu je kategóriou objektívnou a súvisí s tým, ako relevantná právna úprava normatívne reguluje určitú časť ľudského konania, a preto jej autoritatívne právne posúdenie nezávisí od subjektívnych predstáv účastníkov tohto právneho úkonu, ktoré súvisia s jeho právnym hodnotením, t. j. vnútorné presvedčenie účastníka právneho úkonu nijakým spôsobom neovplyvňuje otázku platnosti alebo existencie tohto právneho úkonu.

Len zo skutočnosti, že dodatok ku zmluve nebol očíslovaný, hoci si strany číslovanie dodatkov dohodli, nemožno vyvodzovať neplatnosť takéhoto dodatku.

Prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.