Najprávo.sk - právny informačný systém pre odborníkov a širokú verejnosť

Stále živý fenomén: Vyber si svoj súd

24.1. 2021, 16:46 |  najpravo.sk

Portál www.najpravo.sk v článku Nový fenomén: Vyber si svoj súd zo dňa 9.5.2012 poukázal na triky, ktoré v tom čase používali podnikatelia a advokáti na obchádzanie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku týkajúcich sa miestnej príslušnosti súdov.

V roku 2020 som sa vo svojej praxi stretol s týmto konaním a na moje prekvapenie, platná právna úprava (Civilný sporový poriadok) podľa môjho názoru stále umožňuje zneužitie zákonnej úpravy týkajúcej sa miestnej príslušnosti, pričom takýto postup bude síce po formálnej stránke v súlade s Civilným sporovým poriadkom, avšak v skutočnosti bude mať za následok popretie ústavného práva žalovaného subjektu na zákonného sudcu.

Zásada trvania miestnej príslušnosti

Ustanovenie § 36 Civilného sporového poriadku („CSP“) upravuje jednu zo základných procesnoprávnych zásad – perpetuatio fori, t. j. že súdne konanie sa uskutočňuje na súde, ktorý je na prejednanie príslušný. Príslušnosť sa určuje podľa okolností v čase začatia konania a trvá do skončenia konania, pričom na skutočnosti, ktoré vznikli až po začatí súdneho konania a ktoré by inak mali za následok iné určenie príslušnosti súdu, sa už v priebehu súdneho konania neprihliada.

Modelový príklad:

Spoločnosť A so sídlom v obvode Okresného súdu Bratislava I chce zažalovať spoločnosť B, ktorá má sídlo v obvode Okresného súdu Košice I, a teda príslušným by bol na konanie a rozhodnutie Okresný súd Košice I (miestna príslušnosť určená v zmysle § 13 resp. 15 CSP podľa sídla žalovaného). Záujmom spoločnosti A je však, aby súdne konanie prebehlo na Okresnom súde Banská Bystrica. Spoločnosť A preto podá žalobu voči spoločnosti B a taktiež voči spoločnosti C, ktorá má sídlo v obvode Okresného súdu Banská Bystrica. Pre úplnosť uvádzam, že spoločnosť C s vecou nemá nič spoločné, teda nie je vôbec pasívne vecne legitimovaným subjektom, avšak má sídlo v obvode Okresného súdu Banská Bystrica. Spoločnosť A si tak v súlade s § 37 CSP na základe vlastného výberu založí miestnu príslušnosť Okresného súdu Banská Bystrica.

Spoločnosť A v závislosti od procesnej obrany (viď nižšie) spoločnosti B môže zvoliť viaceré formy ďalšieho vedenia súdneho sporu. Následný procesný vývoj v modelovom príklade môže spočívať napr. v späťvzatí žaloby voči spoločnosti C, t. j. jediným žalovaným subjektom by bola spoločnosť B (avšak nie na Okresnom súde Košice I, ale v súlade s pôvodne sledovaným cieľom spoločnosti A na Okresnom súde Banská Bystrica).

Konanie in fraudem legis

Som toho názoru, že vyššie popísaný postup žalobcu (v modelovom príklade spoločnosti A) je možné považovať za obchádzanie zákona, predovšetkým § 13 resp. 15 ods. (1) CSP, ako aj článku 48 ods. (1) Ústavy SR, pretože použil prostriedky, ktoré sami osebe neodporujú výslovnému zákazu zákona, ale svojimi dôsledkami odporujú zákonu resp., že žalobca (v modelom príklade spoločnosť A) sa správa síce podľa práva, avšak tak, aby zámerne dosiahol výsledok, ktorý právna norma nepredvída a ktorý je nežiaduci.

Možnosti procesnej obrany spoločnosti B v rámci prvostupňového konania

a) námietka miestnej nepríslušnosti súdu

V zmysle  § 41 CSP má spoločnosť B pri prvom procesnom úkone k dispozícii námietku miestnej príslušnosti súdu. V prípade, ak ju spoločnosť B včas nevyužije, toto oprávnenie stráca, navyše dochádza ku konvalidácii nedostatku miestnej príslušnosti súdu. Na druhej strane aj včasné využitie tohto oprávnenia nedáva spoločnosti B s poukazom na znenie § 37 CSP nádej na dosiahnutie zmeny miestnej príslušnosti súdu. Túto skutočnosť potvrdzuje aj komentár k  § 37 CSP, v ktorom sa konštatuje, že: „To znamená, že v prípade, ak máme niekoľkých žalovaných, ktorí majú viacero miestne príslušných súdov, a žalobca vyberie konkrétny miestne príslušný súd a počas konania dôjde k zmene účastníka, poprípade žalobca zoberie voči tomu žalovanému, na podklade ktorého bola určená miestna príslušnosť, návrh na začatie konania späť, nemá to vplyv na miestnu príslušnosť, táto už bola daná a súd bude rozhodovať vo veci samej v zmysle zásady perpetuatio fori.“

b) prikázanie sporu inému súdu

Využitie § 39 ods. (2) CSP, t. j. podanie návrhu na prikázanie sporu inému súdu tej istej inštancie (v modelovom prípade Okresný súd Košice I) z dôvodu vhodnosti predstavuje v poradí druhú možnosť.

Tento inštitút predstavuje výnimku z ústavne zaručenej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, ktorý je daný na základe vopred stanovených zákonných pravidiel vecnej a miestnej príslušnosti súdov. Vo vyššie uvedenom modelovom príklade predstavuje tento inštitút naopak nástroj na „vrátenie“ súdneho sporu zákonnému sudcovi.

Ustanovenie § 39 ods. (2) CSP predpokladá aktivitu jednej zo sporových strán (písomný návrh) a existenciu tzv. dôvodu vhodnosti. Dôvody delegácie môžu súvisieť s predmetom konania, postavením účastníkov, ako aj s dovtedy vykonaným dokazovaním. Dôvody na strane účastníkov konania môžu mať najmä osobnú, zdravotnú, finančnú, prípadne sociálnu povahu, pričom vzhľadom na charakter delegácie veci ako výnimky zo zásady perpetuatio fori musí mať dôvod vhodnosti výnimočnú povahu.

Judikatúra pracuje s viacerými dôvodmi vhodnosti, ako sú napr. zmena sídla, dlhodobé zdržiavanie sa v obvode iného súdu, súhlas všetkých dedičov, náklady spojené s cestovaním žalobcu a s tým spojená dlhodobá pasivita žalovaného (nenašiel som žiadne rozhodnutie, ktoré by riešilo ako dôvod vhodnosti žalobcovo konanie in fraudem legis).

Napriek tejto skutočnosti a faktu, že vyššie uvedený popis dôvodov vhodnosti je síce nastavený pomerne reštriktívne, sa domnievam, že v prípade kvalifikovane podaného a odôvodneného návrhu zo strany spoločnosti B (t. j. ak by spoločnosť B podrobne popísala a preukázala, že postup spoločnosti A je konaním in fraudem legis) mohla by s návrhom na prikázanie sporu inému súdu uspieť.

Existuje však aj v poradí tretia podmienka, ktorá explicitne nevyplýva zo zákonného znenia § 39 ods. (2) CSP, ale iba z judikatúry súdov. Tou podmienkou je súhlas druhého účastníka konania, t. j. žalobcu. Predpoklad, že by žalobca (spoločnosť A) udelil súhlas s takýmto návrhom a poprel tak sledovaný cieľ, je prakticky nulový.

V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky („NS SR“) sp. zn. 1 Ndob 64/2010: „Jednou z podmienok prikázania veci inému súdu z dôvodu vhodnosti je súhlas druhého účastníka konania.“. Existencia tejto podmienky je od roku 2010 dosiaľ opakovane potvrdzovaná judikatúrou súdov, ktoré jej nesplnenie posudzujú a využívajú ako jeden z dôvodov zamietnutia návrhov v odôvodnení svojich rozhodnutí. Z obsahu súdnych rozhodnutí vyplýva, že podmienka súhlasu ostatných sporových strán s návrhom na prikázanie sporu inému súdu de facto platila jednak počas platnosti Občianskeho súdnyeho poriadku („OSP“) – § 12 ods. (2), ako aj pri aktuálne platnej právnej úprave - § 39 ods. (4) CSP.

Návrhom na prikázanie súdneho sporu inému súdu je, s výnimkou niekoľkých špecifických prípadov, vyhovené takmer výhradne len v prípadoch ak je udelený súhlas ostatných sporových strán.

Jeden rozdiel oproti pôvodne platnej úprave v OSP

V čase zverejnenia pôvodného článku na portáli www.najpravo.sk, OSP obsahoval takmer identickú právnu úpravu týkajúcu sa prikázania sporu inému súdu (§ 12), avšak s jednou dôležitou výnimkou. Umožňoval podávanie opakovaných návrhov na prikázanie veci inému súdu, ak sa zmenila procesná situácia alebo nastali nové závažné okolnosti odôvodňujúce takýto postup. V zmysle dôvodovej správy k CSP sa z dôvodu odstránenia potenciálne šikanóznych návrhov na prikázanie sporu v  § 39 ods. (4) CSP zaviedlo osobitné pravidlo, že na opakované návrhy súd neprihliada. Žalovaný subjekt tak v zmysle aktuálne platnej právnej úpravy má len jeden pokus na prípadné podanie takéhoto návrhu.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto žalovaný subjekt, v prípade ak sa napriek vyššie uvedeným podmienkam rozhodne vyskúšať podanie návrhu na prikázanie súdneho sporu inému súdu, musí precízne načasovať podanie takéhoto návrhu.

Ak podá spoločnosť B návrh na prikázanie súdneho sporu inému súdu na začiatku súdneho konania, keď je spoločnosť C ešte taktiež žalovaným subjektom (t. j. spoločnosť A ešte účelovo vyčkáva a nepodala zatiaľ späťvzatie žaloby voči spoločnosti C aj za cenu vzniku neskoršieho znášania trov konania) zrejme s podaným návrhom neuspeje s ohľadom na § 37 CSP.

Ak však spoločnosť B podá návrh na prikázanie súdneho sporu inému súdu v neskorších štádiách súdneho sporu, s ohľadom na existujúcu judikatúru jej hrozí, že návrh bude zamietnutý z dôvodov: dovtedy rozsiahlo vykonaného dokazovania, hospodárnosti konania, dĺžky jeho trvania, potreby nanovo sa oboznámiť s vecou na „novo“ miestne príslušnom súde, negatívneho dopadu na ostatných účastníkov konania a podobne.

Má vôbec zmysel pokúšať sa o dosiahnutie zmeny na základe inštitútu prikázania súdneho sporu inému súdu? Som presvedčený, že to má zmysel, predovšetkým s ohľadom na jednu zo základných právnych zásad, a síce „vigilantibus iura scripta sunt“, t .j. „práva patria bdelým“.

Ďalšie možnosti procesnej obrany spoločnosti B (opravné prostriedky)

c)  riadne opravné prostriedky - odvolanie

Ak účastník konania pri prvom úkone vzniesol námietku nedostatku miestnej príslušnosti a sudca ju považoval za nedôvodnú a vysporiadal sa s ňou v rozhodnutí, ktorou vec končí, nič nebráni účastníkovi konania, ktorý vzniesol námietku, aby túto skutočnosť opätovne uviedol v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa a namietal, že súd nemal dostatok miestnej príslušnosti vo veci konať, pretože účastník riadne vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti.

Spoločnosť B ako žalovaný subjekt má procesnú možnosť brániť sa voči zjavne účelovému postupu spoločnosti A, avšak až prostredníctvom podania opravného prostriedku – odvolania, ktoré bude následne predmetom posudzovania na druhom stupni konania.

d) mimoriadne opravné prostriedky – dovolanie, resp. ústavná sťažnosť

V prípade odmietnutia podaného odvolania má účastník súdneho konania možnosť brániť svoje práva aj prostredníctvom podania mimoriadneho opravného prostriedku - dovolania (§ 420 písm. e) resp. f) CSP) resp. prostredníctvom podania sťažnosti na Ústavný súd SR v zmysle článku 127 ods. (1) Ústavy SR.

V oboch prípadoch je namieste otázka či sú tieto možnosti procesnej obrany sú s ohľadom na základné princípy civilného sporového poriadku dostupné žalovanému včas (predovšetkým princíp právnej istoty (čl. 2 CSP), zákaz zneužitia práva (čl. 5 CSP) a princíp hospodárnosti konania (čl. 17 CSP).

Záverečné zhrnutie

Možnosti procesnej obrany žalovaného v prvom stupni súdneho konania teda existujú, avšak ich využitie je podľa môjho názoru výlučne formálnym využitím inštitútov procesného práva (námietka miestnej nepríslušnosti súdu, resp. návrh na prikázanie súdneho sporu inému súdu) z dôvodu procesnej opatrnosti žalovaného predovšetkým s ohľadom na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ a jeho prípadnú neskoršiu procesnú obranu v ďalších stupňoch konania (odvolanie, dovolanie resp. ústavná sťažnosť).

S ohľadom na judikatúrou formulovanú požiadavku na vyjadrenie súhlasu všetkých sporových strán s prikázaním súdneho sporu inému súdu je zrejmé, že tento inštitút nedokáže ochrániť žalovaného pred žalobcovým účelovým konaním in fraudem legis, ktoré má za následok porušenie ústavného práva žalovaného na zákonného sudcu.

Aktuálne dostupné prostriedky procesnej obrany (odvolanie, dovolanie, resp. ústavná sťažnosť) má žalovaný z hľadiska procesného vývoja sporu k dispozícii príliš neskoro (vzhľadom na dovtedy vykonané dokazovanie), čo je v rozpore so základnými princípmi civilného sporového poriadku, predovšetkým princípom právnej istoty (čl. 2 CSP), zákazom zneužitia práva (čl. 5 CSP) a princípom hospodárnosti konania (čl. 17 CSP).

Som toho názoru, že pre vyššie uvedený postup časti žalobcov prioritne nie je nevyhnutné meniť zákonné znenie § 39 ods. (2) CSP, avšak judikatúra súdov by mala reflektovať takéto prípady, ktoré špekulatívne zakladajú miestnu príslušnosť iných súdov a v prípade podaného návrhu zo strany žalovaného subjektu prikázať spor inému súdu (miestne príslušnému súdu žalovaného – v modelovom príklade spoločnosti B) aj bez súhlasu žalobcu (v modelovom príklade spoločnosti A).

V prípade, ak by došlo k zmene judikatúry by v budúcnosti predmetom ďalšieho posudzovania mohla byť prípadná zmena § 39 ods. (2) CSP, ktorá by opätovne umožňovala opakované podávanie návrhov na prikázanie súdneho sporu inému súdu. Avšak na zjavne neodôvodnené podania, resp. návrhy, ktoré by neboli odôvodnené zmenou skutkového stavu oproti predchádzajúcemu návrhu by súd neprihliadal, resp. by ich mohol sankcionovať, ako tomu je napr. pri pokute za podanie šikanóznej alebo zjavne bezdôvodnej námietky zaujatosti sudcu (§ 58 CSP) alebo pokute ukladanej advokátovi za podanie neprípustného alebo nedôvodného dovolania (§ 452 ods. (2) CSP).


Článok v jeho úplnom znení (vrátane odkazov na príslušnú judikatúru, komentáre, dôvodovú správu a ďalšie zdroje) nájdete v Bulletine slovenskej advokácie č. 12/2020 na stranách 25 až 30 alebo na nasledujúcom odkaze: https://www.marekkundrat.sk/vyber-si-svoj-sud/.

 

JUDr. Marek Kundrát, LL.M.

pôsobí ako samostatný advokát. Poskytuje právne služby predovšetkým v oblasti obchodného (zmluvné právo) a občianskeho práva (právo nehnuteľností). V rámci výkonu advokátskej praxe taktiež zastupuje klientov pri mimosúdnom a súdnom riešení sporov. Niekoľko rokov pôsobil ako interný právnik pre švajčiarsku investičnú spoločnosť, ako aj pre medzinárodný stavebný koncern.

JUDr. Marek Kundrát, advokát
Mostová 2
811 02 Bratislava

mobil: +421 911 435 910
email: info@marekkundrat.sk


Najprávo.sk - právny informačný systém pre odborníkov a širokú verejnosť