Referendum
8.2. 2012, 10:01 | Peter KorčekHistória priamej demokracie
Už v antickom Ríme je možné pozorovať inštitút priamej demokracie, ktorá bola aplikovaná formou ľudových zhromaždení (forum, agora). Antickú demokraciu možno považovať za klasický príklad priamej demokracie. Každých 10 dní boli občania zvolávaní na účasť na ľudovom zhromaždení, na ktorom sa muselo zúčastniť najmenej 6000 plnoprávnych aténskych občanov. Na takomto zhromaždení, títo občania bezprostredne rozhodovali o štátnych záležitostiach. Pochybnosti o takomto spôsobe rozhodovania v základných otázkach štátu vyjadril Platón, ktorý zapochyboval o kompetentnosti a nízkej rozumovej úrovni más, ktorá bola a je dodnes ovládaná emóciami a možnosťou manipulácie.
V 17. a 18. storočí boli myšlienky priamej demokracie interpretované tak, že boli nástrojom ochrany občanov pred zásahmi štátu. Táto interpretácia bola dôsledkom nástupu liberálnych myšlienok. Priama demokracia je v čistej podobe chápaná ako organizácia štátu, v ktorej neexistujú volené zastupiteľské orgány a ľud sám rozhoduje o všetkých závažnejších verejných záležitostiach. Človek sa v týchto podmienkach dostal do dvojjedinej pozície, ktorá spočívala v tom, že bol sám vyzvaný, aby sa podieľal na bezprostrednom rozhodovaní a zároveň sám podliehal rozhodnutiam, na ktorých sa sám podieľal a bol nimi viazaný.
Liberálne myšlienky priamej demokracie sa v plnej miere aplikovali po prvý krát vo Francúzsku - počas revolučného obdobia a boli koncipované dokonca aj vo francúzskej ústave z roku 1793, ktorá však nebola uvedená do života.
Myšlienku priamej demokracie prezentoval napr. J. J. Roussea, podľa ktorej má ľud sám uskutočňovať zákonodarnú moc v štáte, na základe všeobecnej vôle, ktorá sa opiera o národný záujem a celospoločenské blaho. (1)
Ústavná listina Česko-slovenskej republiky z roku 1920 (č. 121/1920 Zb. z. a n.) zakotvuje princíp suverenity ľudu ako, citujem: „Ľud je jediný zdroj všetkej štátnej moci v republike Česko-slovenskej" (§ 1 ods. 1 ústavy). Ustanovenie § 1 ods. 2 ústavnej listiny určuje, ktorými orgánmi si zvrchovaný ľud dáva zákony, uvádza ich do praxe a nachádza právo. Princíp priamej demokracie v rámci všeobecných ustanovení ústavná listina neupravuje. Referendum ako forma uskutočňovania štátnej moci bolo upravené v § 46 ústavnej listiny. V zmysle citovaného ustanovenia, pokiaľ Národné zhromaždenie zamietlo návrh zákona, mohla sa vláda uzniesť, aby hlasovaním ľudu bolo rozhodnuté, či sa má zamietnutý vládny návrh zákona stať zákonom. Uznesenie vlády pritom muselo byť jednomyseľné (jednomyseľnosťou sa rozumel súhlas všetkých ministrov prítomných na schôdzi pri dodržaní nadpolovičného kvóra, nie všetkých ministrov vlády!). Referendum nebolo prípustné o návrhoch zákonov, ktorými mala byť menená alebo doplnená ústavná listina. K aplikácii referenda ústava vyžadovala úpravu podrobnosti zákonom, ktorý však nebol prijatý po celú dobu účinnosti ústavnej listiny z r. 1920 a bez tohto zákona bolo ustanovenie § 46 ústavy prakticky nerealizovateľné. Možno vyvodzovať, že subjektom oprávneným iniciovať a vyhlásiť hlasovanie ľudu bola len vláda, a predmetom referenda iba vládny návrh zákona. V tejto podobe ako „rekurz vlády od parlamentu k ľudu", bolo toto referendum súčasťou nástrojov vyrovnávania a deľby právomoci medzi orgánmi moci zákonodarnej a výkonnej, resp. mohlo mať vzhľadom k dvojkomorovej sústave parlamentu teoreticky aj rozhodcovskú funkciu medzi snemovňami, z ktorých hociktorá mohla návrh zákona zamietnuť. Umožňovalo prijať zákonný akt v situácii, keď sa parlament nemôže dohodnúť.
Komunistický prevrat znamenal nielen potvrdenie zásadných zmien v politickom vývoji Československa, ale tiež na dané obdobie bolo odmietané referendum ako prostriedok zapojenia občanov do rozhodovacieho procesu. V ústavnom poriadku sa s týmto pojmom naďalej neoperovalo, naopak z jej textu je zreteľne viditeľný dôraz na absolútnu dominanciu reprezentatívnej demokracie. Išlo o čisto formálnu záležitosť a z hľadiska reálneho fungovania nemožno o komunistickom Československu uvažovať ako o demokratickom systéme, keďže odmietal okrem iného participáciu občanov na moci. Vtedajšiemu režimu postačoval inštitút manipulovaných, neslobodných parlamentných volieb. Takto nastavený vývojový trend sa zachoval počas celého obdobia komunistickej diktatúry.
To, že inštitút referenda nebol v právnom poriadku Československej republiky po roku 1948 upravený, zodpovedalo spoločensko-politickým zmenám v procese rozvoja ľudovodemokratických, resp. socialistických štátov podľa sovietskeho modelu. (2)
Komunistická strana si uzurpovala všetky práva a všetku moc na základe centralizmu, a diktátu proletariátu.
Priama demokracia a jej formy
Demokracia je vláda ľudu. Bezprostredným naplnením demokracie ako vlády ľudu sú formy priamej a zastupiteľskej demokracie. Priama demokracia je bezprostredná účasť ľudu na realizácií výkonnej moci. Medzi priame formy demokracie zaraďujeme plebiscit, opciu a referendum.
Plebiscit je často stotožňovaný s referendom. Spravidla sa chápe ako hlasovanie voličov o určitých otázkach územného charakteru, resp. medzištátneho charakteru. Ide o hlasovanie v otázkach suverenity štátu navonok, ako napríklad: o otázky zmeny územia, zmeny hraníc a pod. Má konzultatívnu povahu.
Opcia je ďalšia forma priamej demokracie. Znamená hlasovanie obyvateľstva v otázke voľby štátneho občianstva pri realizovaní územných zmien.
K ďalším rozšíreným formám priamej demokracie zaraďujeme ľudovú iniciatívu, pri ktorej sa oprávnení voliči dožadujú prijatia určitého rozhodnutia. K ľudovej iniciatíve sú blízke inštitúty ako pokyny voličov, petície, či všeľudové diskusie.
Referendum v súčasnosti
Zákonodarná moc v Slovenskej republike je upravená v Ústave SR dvojakým spôsobom. Táto moc patrí Národnej rade SR, na ktorú ju delegujú občania ako svojich zástupcov v NR SR vo voľbách, a priamo občanom prostredníctvom referenda.
Ide o formu výkonu priamej demokracie prostredníctvom primárneho nositeľa moci v štáte, a to občanom v ľudovom hlasovaní. Inštitút referenda predstavuje priame ústavné rozdelenie zákonodarnej moci.
Referendum je trvalá ústavná inštitúcia, ktorá sa vyvoláva „zdola" alebo „zhora" podľa jasne stanovených pravidiel. V prípade referenda „zdola" sa tento inštitút iniciuje petíciou, aby bolo refererendum vyhlásené musí ho podpísať najmenej 350.000 občanov.
Z hľadiska druhu sa rozoznáva referendum ante legem a post legem. Vo veľkej väčšine demokratických štátov sa v súčasnosti referendum využíva iba na potvrdenie, či odmietnutie určitého už existujúceho legislatívneho rozhodnutia zákonodarného orgánu (tzv. referendum post legem). Právna teória však pozná a legislatívna prax niektorých štátov pripúšťa aj referendum o obsahu určitého legislatívneho návrhu, ešte pred tým, než ho zákonodarný orgán prijme, tzv. referendum ante legem, ktorému sa pripisuje iba konzultatívny charakter. (3)
Referendum môže byť obligatórne a fakultatívne. Obligatórne referendum znamená, že jeho vypísanie a vykonanie je pre určité prípady priamo ustanovené a predpísané ústavou. Medzi takéto prípady Ústava SR zaraďuje prípad vstupu do štátneho zväzku s inými štátmi. O vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku sa rozhoduje ústavným zákonom, ktorý sa potvrdí referendom (Ústava SR, čl. 7 ods. 1, čl. 93 ods. 1).
Fakultatívne referendum je referendum, pri ktorom občania majú právo rozhodovať o otázkach verejného záujmu. Pojem verejný záujem poskytuje pomerne široké možnosti výkladu.
Z hľadiska teritória poznáme referendum celoštátne, regionálne (nazývame ho referendom vyššieho územného celku) a miestne (Ústava SR, čl.67 ods. 1).
Referendová otázka musí byť jasná a zrozumiteľná. Otázky predložené na rozhodnutie v referende musia byť formulované tak, aby na ne bolo možné odpovedať „áno" alebo „nie". (2) Otázky nesmú byť vzájomne podmienené. V prípade, že predmet referenda je obsiahlejší a otázka predložená na referendum potrebuje bližšie vysvetlenie, uvedie sa toto v prílohe otázky; príloha je súčasťou oznámenia.
Na to, aby bolo referendum platné je potrebná účasť nadpolovičnej väčšiny všetkých oprávnených voličov. Výsledky platného referenda sa nemôžu v období troch rokov meniť. O tej istej otázke sa môže referendum konať najskôr po troch rokoch od jeho predošlého vykonania. Taktiež sa nemôže referendum opakovať v tých istých otázkach, ktoré boli predmetom neúspešného referenda do troch rokov od jeho uskutočnenia.
Príklad:
Jedna z dvoch otázok referenda, ktoré sa malo uskutočniť v roku 1999 na základe petície občanov a ktoré mal vyhlásiť prezident, bola aj otázka, citujem: „Súhlasíte s tým, aby štátne strategické podniky (nasledovali názvy strategických podnikov) zostali vo vlastníctve štátu a boli z privatizácie vylúčené?"
Toto referendum prezident nevyhlásil i z dôvodu neprípustnosti konania referenda vo veci otázky, ktorá už bola predmetom neúspešného referenda a od jeho konania neuplynuli tri roky. (článok 99 ods. 2, Ústava SR. (3)
Predmetom referenda nemôžu byť otázky dotýkajúce sa základných práv a slobôd, daní a odvodov a štátneho rozpočtu.
Neprípustnosť konania referenda v otázkach základných práv a slobôd je daná v garancii týchto práv a slobôd Ústavou SR, ako aj pristúpením SR k niektorým dohovorom o dodržiavaní ľudských a občianskych práv a slobôd.
Príklad:
Jedna z dvoch otázok referenda, ktoré sa malo uskutočniť v roku 1999 na základe petície občanov, a ktoré mal vyhlásiť prezident, bola aj otázka: „Ste za to, aby sa vo verejnej správe konalo iba v slovenskom jazyku, tak ako to bolo do 1.6.1999?". Toto referendum prezident nevyhlásil z dôvodu protiústavnosti tejto otázky, ktorá sa dotýkala práv národnostných menšín (článok 34 ods. 2, Ústava SR). (4)
V referende nemožno priamo zmeniť formuláciu ústavy. Otázka v referende nemôže byť formulovaná tak, že v prípade prijatia a právoplatnosti referenda táto otázka priamo mení text v ústave. Prijatie návrhu v referende má ústavnú relevanciu v tom zmysle, že ním občania zúčastnení na hlasovaní udelia parlamentu príkaz, aby v súlade s návrhom prijatým v referende zmenil časť ústavy, ktorá bola jeho predmetom
Ústava SR však neobsahuje ustanovenie umožňujúce občanom, aby hlasovali priamo o formulácií navrhnutej zmeny ústavy.
Referendom možno zmeniť alebo iniciovať zmenu aj v otázkach, ktoré majú ústavný charakter, resp. dotýkajú sa aj zmien, ktoré by bolo možné zmeniť len novelizáciou ústavného zákona, čo v praxi znamená, že na takúto zmenu by bolo potrebných vyše 90 hlasov poslancov, takzvaná ústavná väčšina. Pričom pri zmenách podobnej otázky formou referenda, na takúto zmenu by bola potrebná „len" nadpolovičná väčšina hlasov občanov zúčastnených na referende. Tento stav priamo zvýhodňuje priamy inštitút referenda.
Príklad:
Ak by chcela neformálna skupina občanov zahájiť podpisovú akciu na základe petície, s cieľom vyhlásiť referendum v otázke, obmedzenia funkčného obdobia poslancov NR SR. Otázka v petícií znela: „Ste za doplnenie Ústavy SR, Čl. 74 o ods. 4, ktorý bude znieť: Osoba môže byť zvolená za poslanca NR SR najviac v dvoch po sebe nasledujúcich obdobiach?" ÁNO - NIE
Táto ich iniciatíva by bola pravdepodobne vyhlásené za protiústavnú a to z dôvodu, že takto formulovaná otázka priamo mení text Ústavy SR, čo je podľa nálezu ÚS SR č. 31/97 neprípustné.
Ak by otázka znela: „Ste za to aby osoba mohla byť zvolená za poslanca NR SR najviac v dvoch po sebe nasledujúcich obdobiach?" ÁNO – NIE
Takto formulovaná otázka by bola ústavne prijatelná, pretože hoci má ústavnú relevanciu a v prípade úspešnosti by znamenala zmenu Ústavy SR, otázka priamo nemení text Ústavy SR.
Prezident má právo na posúdenie ústavnosti referenda, podľa ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava SR, v čl. 95 ods. 2, ktorý umožňuje prezidentovi SR ešte pred vyhlásením referenda požiadať Ústavný súd SR o posúdenie, či predmet referenda je v súlade s Ústavou SR, alebo s ústavným zákonom. Týmto ustanovením sa zaviedla do ústavného systému predbežná kontrola ústavnosti a vstup súdnej moci do priamej demokracie.(5)
Ak prezident zistí, že nebola splnená niektorá z predpísaných ústavných a zákonných podmienok na vyhlásenie referenda, nie je oprávnený petíciou iniciované referendum vyhlásiť (Nález ÚS SR 35/00).
V súvislosti s nevyhlásením referenda prezidentom SR pre jeho protiústavnosť expert teórie práva prof. Prusák poukazuje na to, že z hľadiska ďalšieho ústavného vývoja Slovenskej republiky sú dôležité aj tie rozhodnutia prezidenta republiky, ktorými odmietol vyhlásiť referendum na základe petície občanov prípadne uznesenia národnej rady, ak takýto návrh nie je v súlade s čl. 93 ústavy, so zákonom o petičnom práve alebo nemá predpísané náležitosti. (6)
Referendum vyhlasuje prezident SR ak o to požiada najmenej 350.000 občanov petíciou alebo ak sa na tom uznesie Národná rada Slovenskej republiky a to do 30 dní od prijatia petície alebo prijatia uznesenia NR SR. Ak sa má referendum vyhlásiť na základe petície, postupuje sa pri výkone petičného práva podľa zákona č.564/1995 a podľa zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve. Petícia musí byť písomná a musí byť na nej uvedené meno, priezvisko a bydlisko toho, kto ju podpisuje. Ak petíciu podáva petičný výbor, musia v nej byť uvedené údaje o členoch petičného výboru. (7)
Rozhodnutie prezidenta o vyhlásení referenda je platné a nemeniteľné. Po preskúmaní ústavnosti a zákonnosti návrhov na vyhlásenie referenda prezident má právo a povinnosť vyhlásiť referendum (Nález ÚS SR, sp. zn. PL ÚS 42/95) a preto vydáva rozhodnutie o vyhlásení referenda, ktoré je následne uverejnené v Zbierke zákonov podľa § 1 ods. 2 písm. b) zákona o Zbierke zákonov. V rozhodnutí prezidenta sa uvádza, na návrh koho sa referendum vyhlasuje, taktiež deň prijatia petície občanmi alebo uznesením Národnej rady Slovenskej republiky, aká otázka alebo aké otázky sa občanom predkladajú na rozhodnutie, deň, prípadne dni konania referenda, lehota na vytvorenie orgánov na referendum a na ich prvé zasadnutie a deň vyhlásenia referenda. Žiaden štátny orgán nemôže meniť formuláciu, počet alebo poradie otázok vyhlásených pre referendum týmto rozhodnutím. (8)
V Zbierke zákonov sú následne po vykonaní referenda vyhlásené výsledky len vtedy, ak je referendum platné. Nie však vo forme ústavného zákona, ani vo forme zákona, ale vo forme oznámenia o vyhlásení výsledkov referenda.
Referendum sa vykoná do 90 dní od jeho vyhlásenia prezidentom republiky. Referendum sa môže konať súčasne s voľbami do NR SR, ale nemôže sa konať v období kratšom ako 90 dní pred voľbami do NR SR.
Postupy pri organizácií samotného referenda upravuje zákon č. 564/1992 Zb., pri niektorých otázkach sa primerane používajú ustanovenia zákona o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky. Materiálno-organizačnú stránku samotného referenda zabezpečujú ústredné štátne orgány. Prvým krokom na organizačné zabezpečenie referenda je uznesenie vlády SR, ktoré spravidla určuje ústredné štátne orgány, ktorým ukladá úlohy a povinnosti na zabezpečenie samotnej realizácie. Ako napríklad Ministerstvo vnútra SR, ktoré spravidla na základe uznesenia Vlády SR vyčlení finančné prostriedky potrebné na vykonanie referenda, zabezpečí vytlačenie hlasovacích lístkov, ktorých obsah musí byť v súlade z vyhlásením referenda prezidentom SR a ich distribúciu obciam, ktoré následne zabezpečia ich distribúciu do jednotlivých okrskov.
MV SR taktiež zabezpečuje zvolanie ústrednej komisie pre referendum SR, ak by sa stalo, že v prípade nezáujmu účasti politických strán v ústrednej volebnej komisií hrozí nefunkčnosť, MV SR zabezpečí účasť osôb v tejto komisii z radov štátnych zamestnancov ministerstva. MV SR taktiež zabezpečuje vydanie metodických a organizačných pokynov na samotnú realizáciu referenda a pod. Zároveň Obvodné úrady zabezpečia zasadnutia obvodných komisií pre referendum. Obce zabezpečia prostredníctvom svojich miestnych a mestských úradov okrskové komisie pre referendum.
Ďalším činným orgánom je napríklad Štatistický úrad SR, ktorý zabezpečuje referendum vo vzťahu k spracovaniu výsledkov referenda z jednotlivých okrskov, počtu účasti oprávnených voličov, sčítaniu hlasov oprávnených voličov a definitívnemu spracovaniu výsledkov predmetného referenda.
Pri realizácií referenda patrí nezastupiteľná úloha obvodným úradom a obciam. Zoznamy občanov oprávnených hlasovať v referende zabezpečujú analogicky ako pri voľbách do NR SR obce. Zoznamy občanov oprávnených hlasovať musia byť v primeranej lehote vyvesené na úradnej tabuli, aby sa občania mohli s nimi oboznámiť a uplatniť v prípade chýb a nedostatkov námietky. Ak sa občan nebude nachádzať v čase konania referenda vo svojom bydlisku a nebude môcť hlasovať v okrsku, v ktorom je zapísaný do zoznamu oprávnených osôb, obec takejto osobe vydá, na jeho žiadosť hlasovací preukaz, na základe ktorého môže svoje právo hlasovať uplatniť v ktoromkoľvek inom okrsku.
V referende hlasuje občan vždy osobne a zastúpenie nie je prípustné. Hlasovanie sa vykoná tajne. Tajné hlasovanie je obligatórne a je neprípustné hlasovať verejne.
Referendum je platné, ak sa na ňom zúčastní nadpolovičná väčšina voličov a ak bolo rozhodnutie prijaté nadpolovičnou väčšinou účastníkov referenda. Právo hlasovať v referende majú občania Slovenskej republiky, ktorí majú právo voliť do Národnej rady SR. Ak je referendum platné, výsledok referenda vyhlasuje Národná rada SR ako zákon (Čl. 99 ods.2 Ústavy SR).
Záver
Referendum ako nástroj priamej demokracie bolo využité 7- krát, taktiež prebehlo i niekoľko neúspešných iniciatív o jeho vyvolanie. Slovenská legislatívna úprava referenda značne predurčuje jeho možnosti a aplikáciu. Taktiež v prípade úvah o možnom vyhlásení referenda, je pomerne veľmi ľahko z informácií zistiť, či by prípadné referendum, resp. otázky boli v súlade z ústavou a zákonmi, ako aj, či je formálne správne vypracovaná podoba petičnej listiny.
Doteraz uskutočnené referendá boli fakultatívne, okrem jedného, ktoré sa dotýkalo otázky vstupu SR do EÚ.
To, že boli ostatné referendá fakultatívne, vyplýva predovšetkým z faktu, že pre obligatórny typ je vymedzený iba veľmi úzky priestor v podobe prepojenia s inými krajinami do štátneho zväzku, čo sa v perspektíve bližšej i vzdialenejšej budúcnosti javí ako vysoko nepravdepodobné (Čl.7, ods.1 Ústavy SR).
Hlavnou príčinou neúspechu doterajších referend bola slabá účasť občanov, ktorá nedosiahla potrebnú nadpolovičnú väčšinu účasti oprávnených voličov.
Objavujú sa hlasy a návrhy riešenia tejto podmienky platnosti s tým, že treba túto hranicu znížiť. Podľa niektorých názorov laickej verejnosti existuje spôsob, ako vrátiť referendu vážnosť a miesto, ktoré mu v demokratickej spoločnosti patrí, a to zrušením 50-percentnej klauzuly účasti všetkých oprávnených voličov a znížením počtu podpisov na petícií, ktoré sú potrebné na vyhlásenie referenda. Tento krok by vraj skoncoval, so všetkými politickými hrami s účasťou voličov. (9)
Doc. JUDr. Radoslav Procházka na tieto úvahy reaguje konštatovaním, že práve výška potrebnej väčšiny a procesné aspekty súvisiace s jej dosiahnutím sú v systéme ústavného práva primárnym ukazovateľom právnej sily príslušného právneho aktu. Ak má mať referendum vážnosť, nesmie byť len drobným pieskom v súkolí legislatívnej mašinérie, prekážkou, ktorú momentálna "tekutá väčšina" bez námahy prekročí, či obíde. Ničím iným by však výsledok referenda byť nemohol a nesmel, ak by sa opieral o mobilizáciu väčšiny z menšiny tých, ktorých by jeho výsledok nevyhnutne viazal. Úvahy o znížení počtu podpisov potrebných pod petíciu za jeho vyhlásenie sú v skutočnosti najkratšou cestou k degradácií referenda ako nástroja na zviditeľnenie politických kastrátov za spoločné peniaze všetkých. Niet vhodnejšieho spôsobu, ako obrať referendum o posledné zvyšky vážnosti, než urobiť z neho prieskum verejnej nálady. Presne tým by sa musel stať v prípade, že by prišiel o to, čo tvorí pilier jeho procedurálnej legitimity. (10)
Ďalšou príčinou neúspechu referenda môže byť nedostatok podpisov na petícií. Veľmi často sa totiž stáva, že podpisovanie hárkov má formálne nedostatky.
Posledné referendum konané v roku 2010 okrem iného, opätovne otvorilo diskusiu o spôsobe vyhlásenia úspešného referenda a zákazu imperatívneho mandátu poslancov, ktorí nie su viazaní žiadnymi príkazmi. Diskusia poukázala aj na problém v tom či je referendum záväzné pre poslancov Národnej rady SR. Niektorí právnici upozorňujú, že ak by sa záväznosť zadefinovala, vznikne rozpor v ďalšom článku ústavy, ktorý zakazuje tzv. imperatívny mandát. Dovolím si nesúhlasiť, pokiaľ vychádzame zo základného tvrdenia Ústavy SR, že občan je primárnym nositeľom moci v štáte, tak úvahy o záväznosti výsledku referenda vo vzťahu k zástupcom občanov , v tomto prípade poslancov NR SR sú čisto formálneho, ba až špekulatívneho charakteru. Poslanci sú zástupcovia občanov. Ak občan voľbami delegoval svoju moc na poslancov NR SR, to neznamená, že sa jej v prospech poslancov nadobro vzdáva! Taktiež nesúhlasím s tvrdením niektorých právnikov, že v prípade zákonodarnej iniciatívy ide o rovnocenné formy. Pokiaľ z procesného hľadiska je inštitút referenda ošetrený tak, že jeho výsledok prirodzene kopíruje vôľu občanov, a jeho legitimita nie je narušená ani z pozície počtu hlasov, tak je s pohľadu prirodzenej spravodlivosti a prirodzeného práva vôbec jasné, že povinnosť rešpektovať tento výsledok zo strany poslancov má materiálny podklad, ktorý je nenapadnuteľný. Akékoľvek diskusie o zákaze imperatívneho mandátu a podobné postoje, skôr ukazujú na alarmujúci stav právneho vedomia a právneho systému súčasnosti, z dôvodu neprirodzeného prevyšovania formálneho práva nad právom materiálnym. Materiálnym prameňom práva, ktoré bolo, je a aj bude podkladom na tvorbu práva formálneho. Stále v nás pretrváva hlboko zakorenené myslenie, deformované totalitou a rozvratom základných hodnôt človeka, ktoré sú na škodu spoločnosti. Možno sa však stotožniť s tvrdením, že základom výkladu každého zákona ako aj Ústavy Slovenskej republiky, má byť zdravý rozum, a ako toto tvrdenie doplňuje prof. Svák aj, vzdelaný a hlavne spravodlivo cítiaci človek. (11)
Peter Korček
študent Právnickej fakulty TU v Trnave
korcekp@gmail.com
Príspevok autorskej súťaže Právnické eso
Citácie
(1) prof. JUDr. Svák: Ústavné právo SR, 3. vydanie, Bratislava, EUROKODEX, 2009, s. 606,
(2) JUDr. Martin Skaloš PhD: Historickoprávny vývoj inštitútu referenda, online, 2011, Právna revue, Bratislava, http://admin.pravnarevue.sk
(3) prof. JUDr. Kresák a kol.: Občan a demokracia, Bratislava, vyd. MRG-S, 1997, s. 67,
(4) prof. JUDr. Svák: Ústavné právo SR, 3. vydanie, Bratislava, EUROKODEX, 2009, s. 614,
(5) prof. JUDr. Svák: Ústavné právo SR, 3. vydanie, Bratislava, EUROKODEX, 2009, s. 611,
(6) prof. JUDr. Prusák: Spôsob vykonania referenda a jeho výsledky v Slovenskej republike. Sborník příspěvku a státí z konference Transformace ústavních systému zemí střední a východní Evropy. Praha, 2000, s. 236,
(7) prof. JUDr. Posluch a prof. JUDr. Cibulka: Štátne právo SR, 2. vydanie, Bratislava, HEURÉKA, 2006, s. 244,
(8) prof. JUDr. Brostl a kol.: Ústavné právo SR, 2. vyd., Plzeň, vyd. Česnek, 2010, s. 249,
(9) Dr. Chmelár: Skúsme vrátiť inštitútu referenda vážnosť, SME, Bratislava, 31.08.2004, http://komentare.sme.sk
(10) doc. JUDr. Procházka: Štekajúca karavána, 1. vydanie, Bratislava, Kalligram, 2010, s. 218, poznámka: autor v čase prezentácie tohto názoru v roku 2004 v denníku SME nebol poslancom NR SR.
(11) prof. JUDr. Svák: Ústavné právo Slovenskej republiky, 3. vydanie Bratislava, EUROKODEX, 2009, 429s.,