Najprávo.sk - najlepší právny poradca

Pramene práva

25.3. 2013, 10:30 |  Pavol Jakubík

Pojem pramene práva znamená rôzne formy, v ktorých je konkrétne právo obsiahnuté. Právo je v týchto formách pevne zakotvené, vychádza z nich, a taktiež na základe týchto foriem dochádza k uplatňovaniu práva v spoločnosti.

Podľa J. Prusáka rozlišujeme v právnej teórií materiálne pramene práva, resp. pramene práva v materiálnom zmysle a formy práva, resp. pramene práva vo formálnom zmysle. Niektorí právni teoretici hovoria aj o prameňoch poznania práva, resp. prameňoch práva v gnozeologickom zmysle.

Materiálne pramene práva predstavujú ekonomické, sociálne, demografické, geografické, prírodné, politické, mravné a ekologické, technologické, politické a rôzne iné faktory, ktoré vplývajú na tvorbu práva. Z týchto faktorov tvorba práva taktiež vychádza.[1]

Vo formách práva je samotné právo obsiahnuté, pramení z neho, možno ho v týchto formách identifikovať ako právo vydané štátom. Na základe týchto skutočností sa potom môžeme dožadovať splnenia, alebo uplatnenia. Jedným z dôležitých znakov práva je jeho forma. S prihliadnutím na konkrétny právny systém rozoznávame formu práva vo všeobecnom zmysle a v osobitnom zmysle slova. Vo všeobecnom zmysle predstavuje forma práva špecifický znak práva. Z toho dôvodu dochádza k odlíšeniu práva od iných spoločenských noriem (politiky, športu, morálky), a taktiež k existencií samotného práva. V osobitnom zmysle predstavuje forma práva špecifický znak práva určitého štátu. Z dôvodu existencie rôznorodosti národných právnych systémov a právnych kultúr poznáme aj rôznorodé formy práva.[2]

Gnozeologické chápanie znamená pramene poznania práva. Na rozdiel od formálneho poňatia, predstavuje širší okruh prameňov poznania práva. Zaraďujeme sem všetky informácie týkajúce sa práva a jeho pôsobenia v spoločnosti. Pokiaľ chceme spoznať určitý právny systém, nemôžeme tak urobiť len na základe zákonov, precedensov a medzinárodných zmlúv, platných v štáte, ktorý patrí do daného právneho systému. Zdrojom poznania v tomto prípade musia byť aj individuálne právne akty, právna literatúra, úprava legislatívneho procesu, judikatúra a mnohé iné.[3]

V teórií práva rozoznávame nasledovné pramene práva:

a) normatívne právne akty,

b) normatívne zmluvy

c) precedensy

d) právne obyčaje

e) iné formy (pramene) práva

Ad a) Normatívne právne akty môžeme označiť aj pojmom všeobecne záväzné právne predpisy, alebo zjednodušene „normy". J. Prusák za normatívne právne akty označuje: „výsledky normotvornej činnosti subjektov tvorby práva, ktoré obsahujú právne normy."[4] Nakoľko normatívny právny akt je výsledkom tvorby práva, je nutné ho odlíšiť od individuálneho právneho aktu, ktorý vznikol v dôsledku aplikácie práva, resp. rozhodnutia štátneho orgánu, ktorý postupoval na základe zákona, alebo normatívneho právneho aktu. T hľadiska osobnej a vecnej pôsobnosti je pre normatívny právny akt charakteristická všeobecnosť. Naopak individuálny právny akt sa vyznačuje individualizáciou, a taktiež konkretizáciou predmetu a subjektov, na ktoré sa má uplatňovať jeho pôsobnosť. V jednotlivých štátoch môžeme pozorovať existenciu viacerých druhov normatívnych právnych aktov.[5]

Podľa stupňa právnej sily J. Prusák zoraďuje normatívne právne akty v podmienkach Slovenskej republiky nasledovne:

1) Ústava, ústavné zákony, medzinárodné zmluvy a výsledky referenda so silou ústavného zákona

2) Zákony, medzinárodné zmluvy, výsledky referenda so silou zákona a normatívne právne akty so silou zákona

3) Iné druhy normatívnych aktov, najmä exekutívy so silou zákona

4) Nariadenia vlády

5) Vyhlášky, opatrenia, výnosy a „správne nariadenia" orgánov miestnej samosprávy a miestnych orgánov štátnej správy

6) Všeobecne záväzné nariadenia miestnej samosprávy

7) Organizačné akty.[6]

Ad b) Všeobecnosť a normatívnosť sú pojmové znaky, ktorými sú vymedzené normatívne zmluvy. Normatívne zmluvy sú tvorené právnymi normami, ktorých záväznosť sa vzťahuje na určitú skupinu vzťahov, vyznačujúcich sa rovnakým druhom a neurčitým počtom.

Príčinou vzniku normatívnych zmlúv je konsenzus viacerých subjektov, ktorý prejavia svoj súhlas s danou normatívnou zmluvou.[7]

Ad c) Precedensy, alebo aj rozhodnutia súdov, nie sú prameňom práva v kontinentálnom systéme práva. Tento systém práva sa uplatňuje aj v Slovenskej republike. Naopak precedensy tvoria základný prameň práva v angloamerickom právnom systéme. Sudca v prípade, že rozhoduje kauzu, ku ktorej neexistuje obdobná kauza, s konkrétnym rozhodnutím, ktorej rozhodnutie by sa na daný prípad mohlo vzťahovať, vytvorí nový precedens.

Ottová označuje precedens nasledovne: „precedens je teda individuálny právny akt, ktorý nadobúda normatívny význam, stáva sa prameňom práva. Je to rozhodnutie, ktorým sa rieši prípad dosiaľ právne neregulovaný, a stáva sa záväzným vzorom pre budúce rozhodovanie prípadov rovnakého druhu predovšetkým na súdoch inštančne nižšieho stupňa. Teda nie každé súdne rozhodnutie má povahu precedensu."[8]

Ad d) Slovenské právo v súčasnosti neobsahuje ako prameň práva právnu obyčaj. Do roku 1950 však obyčaj bola prameňom práva. Za náležitosti, ktoré musí spĺňať Prusák označuje :

- dlhodobé a skutočné zachovávanie určitou pospolitosťou

- určitosť obsahu práv a povinností, ktoré stanovuje

- všeobecné presvedčenie pospolitosti o jej záväznosti

Právne obyčaje boli typické tak pre angloamerický, ako aj kontinentálny právny systém. V angloamerickom systéme boli nahradené prevažne precedensmi. Pendantom právnej obyčaje je zákonné právo, prijímané zákonodarnou činnosťou štátu.[9]

Ad e) Pod iné formy (pramene) práva zaraďujeme právnu náuku. V európskom právnom prostredí právna náuka nemá záväznosť. Jej sila spočíva v sile konkrétnej autority, ktorá tu vyjadruje svoj právny názor, podložený argumentami. V rímskom práve, rovnako ako v období stredoveku bola záväzným prameňom práva. Prostredníctvom výkladu vedúcich náboženských predstaviteľov je prameňom práva v islamských štátoch.[10]

Pavol Jakubík

Pavol Jakubík
študent Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave

Citácie:

[1] Prusák, J. Teória práva. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľské oddelenie PF UK, 2001. 188 s. ISBN 80 – 7160 – 146 – 2.

[2] tamtiež

[3] Gerloch, A. Teorie práva. 4. upr. Vyd. Plzeň : Aleš Čenek, 2007. 74 s. ISBN 978 -80 – 7380 – 023 – 9.

[4] Prusák, J. Teória práva. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľské oddelenie PF UK, 2001. 189 s. ISBN 80 – 7160 – 146 – 2.

[5] Tamtiež

[6] Prusák, J. Teória práva. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľské oddelenie PF UK, 2001, 189-195 s. ISBN 80 – 7160 – 146 – 2.

[7] Ottová, E. Teória práva. 2. dopl. Vyd. Bratislava : Heuréka, 2006, 189 s. ISBN 80 – 89122 – 37 – X.

[8] tamtiež

[9] Prusák, J. Teória práva. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľské oddelenie PF UK, 2001, 198 s. ISBN 80 – 7160 – 146 – 2.

[10] Ottová, E. Teória práva. 2. dopl. Vyd. Bratislava : Heuréka, 2006, 194 s. ISBN 80 – 89122 – 37 – X. 


Najprávo.sk - najlepší právny poradca