Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a podnikanie
19.9. 2011, 19:31 | Edmund HorváthPri inštitútoch manželstva a bezpodielového spoluvlastníctva je ich právna úprava úplne v úzadí v prípade harmonických a bezproblémovo fungujúcich manželstiev. Akonáhle však medzi manželmi začínajú vznikať nezhody, viazne komunikácia, znižuje sa tolerancia a ku slovu sa dostávajú súdy, právna úprava spomínaných inštitútov sa dostáva na povrch. Častokrát vie v daných situáciách ešte viac karty zamiešať práve podnikanie jedného z manželov.
Predmetom tohto článku bude nastolenie otázok a náčrt riešení „ponúknutých" súdmi v rámci ich judikatúry ohľadom niektorých interpretačných problémov súvisiacich s podnikaním jedného z manželov. Len podotýkame, že spoločník spoločnosti s určením obmedzeným nie je len z dôvodu účasti v tejto spoločnosti podnikateľom.
V článku sú spomínané rozhodnutia českých súdov len pokiaľ majú relevanciu pre slovenskú právnu úpravu, keďže v Českej republike bol novelou č. 91/1998 Sb. Občanský zákoník novelizovaný v tom smere, že s účinnosťou od 1. 8. 1998 je majetkovým spoločenstvom manželov spoločné imanie manželov, ktoré nahradilo bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, pričom sa jedná sa o dva rozdielne inštitúty, a to pomenovaním, predmetom (ako aj možnosťami modifikácie), rozsahom, obsahom aj zánikom.
Výkon povolania = podnikanie?
Podľa ustanovenia § 143 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ") v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.
Zákon teda vylučuje z režimu bezpodielového spoluvlastníctva manželov okrem iného aj veci, ktoré slúžia výkonu povolania niektorého z manželov. V právnickej obci sa doteraz rôznia názory na to, či možno pod „výkonom povolania" niektorého z manželov rozumieť tiež podnikanie v zmysle § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej aj „Obch. zák.").
Mgr. Ivan Heger sa vo svojom mimoriadne zaujímavom článku Vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov a samostatne zárobkovo činná osoba prikláňa k názoru, že veci nadobudnuté jedným z manželov ako podnikateľom (z kontextu článku vyplýva, že autor má na mysli veci slúžiace na podnikanie) patria do bezpodielového spoluvlastníctva, pretože ak by majetok nepatril do bezpodielového spoluvlastníctva, bol by druhý manžel nepodnikateľ ukracovaný. Heger ďalej uvádza, že je logické a z hľadiska všeobecnej spravodlivosti aj správne, že pokiaľ má manžel – nepodnikateľ participovať na dlhoch manžela – podnikateľa, mal by v prípade úspešného podnikania participovať aj na takto nadobudnutom majetku. (Len podotýkame, že súčasná česká právna úprava už veci slúžiace výkonu povolania len jedného z manželov nevylučuje zo spoločného majetku).
Za súčasnej slovenskej právnej úpravy je teda podľa nášho názoru dôležité rozlišovať, či ide o veci, ktoré síce boli nadobudnuté jedným z manželov – podnikateľom, ale slúžia jeho podnikaniu, prípadne či slúžia podnikaniu obidvoch manželov, alebo ide o veci, ktoré boli jedným z manželov – podnikateľom síce nadobudnuté, avšak jeho podnikaniu neslúžia. Tiež má relevanciu, čo sa týka ďalších súvislostí, z akých prostriedkov (spoločných alebo výlučných) boli tieto veci manželom – podnikateľom nadobudnuté.
Ako sa k riešeniu tohto problému stavia súčasná judikatúra? Najvyšší súd ČR už v rozsudku sp. zn. 22 Cdo 2470/2000 zaujal názor, že predpokladom vylúčenia veci z bezpodielového spoluvlastníctva manželov z dôvodu, že podľa svojej povahy slúži výkonu povolania len jedného z manželov je tiež to, že súčasne neslúži aj druhému z manželov. Najvyšší súd ČR tiež dodal, aby vec bola z tohoto dôvodu vylúčená z bezpodielového spoluvlastníctva manželov, musí spĺňať podmienku, že ide o vec, ktorá má a môže slúžiť výlučne výkonu povolania len jedného z manželov a ktorá zároveň (po jej zadovážení na tento účel) skutočne slúži výlučne len jednému z manželov.
V ďalšom rozhodnutí sp. zn. 22 Cdo 1439/2000 Najvyšší súd ČR v daných intenciách zaujal názor, že pre úvahu o vylúčení veci z bezpodielového spoluvlastníctva manželov z dôvodu, že podľa svojej povahy slúži výkonu povolania len jedného z manželov (§ 143 OZ) nie je rozhodujúce, či bola určená pre výkon povolania len jedného z manželov, ale to, k čomu v súlade s vôľou obidvoch účastníkov skutočne slúžila a či neslúžila aj druhému z manželov.
V rozsudku z 02. apríla 2002, sp. zn. 22 Cdo 1717/2000 NS ČR uviedol, že výkonom povolania je tiež podnikanie jedného z manželov ako fyzickej osoby v zmysle § 2 ods. 1 Obch. zák., podľa ktorého sa podnikaním rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Podľa § 2 ods. 2 písm. b/ OBZ je podnikateľom osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia. Z hľadiska účelového určenia vecí v tom zmysle, či slúžia výlučne výkonu povolania niektorého z manželov, a preto nepatria do ich bezpodielového spoluvlastníctva, potom nie je rozhodujúce, či tieto veci boli zakúpené alebo vydražené z prostriedkov patriacich do ich bezpodielového spoluvlastníctva. Tieto skutočnosti majú totiž právny význam až pri vyporiadaní zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva, a to ten, že manžel, ktorého výkonu povolania vec slúži, je povinný podľa § 150 veta druhá OZ nahradiť, čo zo spoločného bolo vynaložené na túto vec. K tomuto názoru sa prihlásil Najvyšší súd v množstve svojich rozhodnutí, napríklad sp. zn. 22 Cdo 2545/2003, kde NS ČR taktiež uviedol, že „pre bezpodielového spoluvlastníctvo manželov má podnikanie manžela významný ekonomický dopad nielen ako jeho zdroj, ale ovplyvňuje tiež jeho rozsah, a to tak, že veci slúžiace výkonu povolania – resp. podnikania manžela ako fyzickej osoby sú jeho oddeleným majetkom a tiež neúspešné podnikanie môže mať vplyv na rozsah BSM."
Na tomto mieste však treba pripomenúť, že výnosy, úžitky a prírastky veci patria do bezpodielového spoluvlastníctva, či už vec sama je v bezpodielovom spoluvlastníctve, alebo vo výlučnom vlastníctve jedného z manželov (porovnaj R 42/1972, str. 115).
Súhlas na výkon podnikateľskej činnosti
Právna úprava bezpodielového spoluvlastníctva s ohľadom na podnikanie jedného z manželov chráni druhého manžela – nepodnikateľa vo viacerých smeroch. Jedným z nich je aj ustanovenie § 148a ods. 1 OZ, podľa ktorého na použitie majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov potrebuje podnikateľ pri začatí podnikania súhlas druhého manžela. Na ďalšie právne úkony súvisiace s podnikaním už súhlas druhého manžela nepotrebuje. Čo sa rozumie pod týmto súhlasom? Súhlasom v zmysle § 148a ods. 1 OZ je treba rozumieť všeobecný (generálny) vopred daný súhlas manžela podnikateľa po tom, čo tento začal podnikanie, a to pred prvým právnym úkonom, pri ktorom mal byť, v súvislosti s jeho podnikaním, použitý majetok (jeho časť) patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva. Musí ísť teda o súhlas na použitie akéhokoľvek (bližšie neurčeného) majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve (nie len napríklad spoločných úspor) za uvedeným účelom a kedykoľvek neskôr. Z toho logicky vyplýva, že súhlas na jednorazové použitie majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve na konkrétny podnikateľský účel, sám osebe nie je súhlasom v zmysle citovaného ustanovenia. Ustanovenie § 148a ods. 1 OZ ani iné ustanovenie neuvádza, že súhlas druhého manžela na použitie majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve pri začatí podnikania prvého manžela (podnikateľa) vyžaduje písomnú formu. Preto takýto súhlas môže byť urobený ústne alebo aj konkludentne (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, zo dňa 23. februára 1999, sp. zn. 2 Cdon 2072/1997).
Nad citovaným rozhodnutím polemizujú v diele Společné jmění manželů v teorii a v judikatuře, 2. rozšírené vydanie, Praha, ASPI, 2007 jeho autori prof. JUDr. Jan Dvořák, CSc. a JUDr. Jiří Spáčil, CSc., kde uvádzajú, že neexistuje presvedčivý dôvod, prečo by právna úprava nemala pripustiť, aby druhý manžel súhlasil s použitím len určenej časti spoločného majetku pre úplne konkrétny účel podnikania tak, aby v prípade podnikateľského neúspechu manžela nebolo majetkové spoločenstvo manželov ohrozené ako celok (pozri str. 137 citovaného diela). Od novely českého OZ č. 91/1998 Sb. už český OZ umožňuje udelenie súhlasu na použitie len časti spoločného majetku na podnikanie.
Zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov za trvania manželstva z dôvodu podnikateľskej činnosti jedného z manželov
Podnikateľské riziko je vždy neoddeliteľnou súčasťou podnikania, preto podnikanie môže mať negatívny dopad aj vo vzťahu k bezpodielovému spoluvlastníctvu manželov, a teda môže negatívne postihnúť aj druhého manžela – nepodnikateľa, keďže podľa § 147 ods. 1 OZ pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená aj z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Výkon rozhodnutia na majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva manželov je možný na základe právoplatného rozhodnutia vysloveného len proti jednému z manželov. Nevyžaduje sa osobitné rozhodnutie proti druhému manželovi, pretože ním by sa určovalo to, čo vyplýva z ustanovenia § 147 OZ (pozri aj stanovisko R 70/1965).
Už zákon č. 105/1990 Zb. o súkromnom podnikaní občanov v § 16 ods. 2 upravil, že súd na návrh jedného z manželov zruší bezpodielové spoluvlastníctvo manželov v prípade, že jeden z manželov získal oprávnenie na podnikateľskú činnosť. Novela Občianskeho zákonníka č. 509/1991 Zb. túto úpravu prevzala do svojho paragrafu § 148a.
Podľa ustanovenia § 148a ods. 2 OZ súd na návrh zruší bezpodielové spoluvlastníctvo manželov v prípade, že jeden z manželov získal oprávnenie na podnikateľskú činnosť. Návrh môže podať ten z manželov, ktorý nezískal oprávnenie na podnikateľskú činnosť. Pokiaľ toto oprávnenie majú obaja manželia, môže návrh podať ktorýkoľvek z nich.
V aplikačnej praxi sa vyskytol tiež prípad, keď okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov za trvania manželstva, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil použitím ustanovenia § 148a ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že odporkyňa aj keď formálne vlastní živnostenský list, živnosť sústavne nevykonáva tak, ako to má na mysli živnostenský zákon, pretože žiaden zisk nedosahuje, neprevádzkuje činnosť samostatne, vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Odvolací súd však konštatoval, že so získaním oprávnenia na podnikateľskú činnosť zákon spája vznik oprávnenia na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov súdom. Ide o špeciálnu úpravu v pomere k ustanoveniu § 148 ods. 2, pretože v tomto ustanovení je dôvod na jeho zrušenie daný priamo zákonom. Podmienkou je, aby jeden z manželov získal oprávnenie na podnikateľskú činnosť. Aby sa toto ustanovenie v praxi nezneužívalo, aktívnu legitimáciu na podanie návrhu zákon priznáva tomu z manželov, ktorý nie je podnikateľom. Podanie návrhu nie je obmedzené žiadnou premlčacou alebo prekluzívnou lehotou a v konaní začatom na návrh súd zisťuje len to, či v prejednávanej veci jeden z manželov (alebo obidvaja) získal oprávnenie vykonávať podnikateľskú činnosť a či návrh podala na to oprávnená osoba. V prípade, keď sú tieto formálne predpoklady splnené, súd musí bezpodielové spoluvlastníctvo zrušiť. Rozhodnutie súdu teda nezávisí od jeho voľnej úvahy, ako je to v prípade podľa § 148 ods. 2 OZ. V danom prípade, teda z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že odporkyňa získala oprávnenie na podnikateľskú činnosť, v súčasnosti má právnu i faktickú možnosť podnikať, pričom návrh na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov za trvania manželstva podala na to oprávnená osoba, teda manžel, ktorý nezískal oprávnenie na podnikateľskú činnosť. Vzhľadom na splnenie uvedených formálnych predpokladov bolo potrebné návrhu navrhovateľa vyhovieť (rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa 27. februára 2007, sp. zn. 10 Co 289/2006).
Pozastavenie prevádzkovania živnosti
Podnikateľskou činnosťou je aj činnosť vykonávaná na základe živnostenského oprávnenia – pozri § 2 Obch. zák. Predpoklad zrušenia bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov podľa § 148a ods. 2 OZ – získané oprávnenie jedného z manželov (žalovaného) na podnikateľskú činnosť, zanikne až vtedy, ak dôjde k zániku živnostenského oprávnenia, nie však samotným pozastavením prevádzkovania živnosti podľa § 58 živnostenského zákona.
Zmyslom § 148a ods. 2 OZ je ochrana toho z manželov, ktorý nepodnikal. V prípade, že podnikajú obidvaja manželia, je jeho zmyslom ochrana jedného manžela (žalobcu) voči prípadným negatívnym dôsledkom podnikania druhého manžela (žalovaného), ktorému sa dostáva rovnakej ochrany vo vzťahu k žalobcovi. Z toho vyplýva, že žalobca svojou žalobou podľa § 148a OZ skôr sleduje, aby preventívne zabránil eventuálnym neblahým dôsledkom podnikania žalovaného manžela. Nehospodárne nakladanie so spoločným majetkom, ktoré už nastalo zo strany jedného z manželov, by napokon bolo dôvodom na zrušenie BSM z iného právneho dôvodu, a to podľa § 148 ods. 2 OZ – zrušenie BSM zo závažných dôvodov.
Je teda prirodzené, že súd návrhu podľa § 148a OZ vyhovie, ak jeden z manželov (žalovaný) získal oprávnenie na podnikateľskú činnosť, s ktorou ešte nezačal. Druhého manžela (žalobcu) potom možno v zmysle vyššie uvedeného chrániť aj pred dôsledkami obnovenia podnikateľskej činnosti, ktorú môže žalovaný tak povediac obnoviť zo dňa na deň, ak má prevádzkovanie živnosti len pozastavené.
Ani názov štvrtej časti živnostenského zákona, v ktorej je upravená možnosť pozastavenia prevádzkovania živnosti (jej tretia hlava), „Zánik živnostenského oprávnenia" nie je dobrým argumentom pre rozhodnutie o zamietnutí návrhu na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Pozastavenie prevádzkovania živnosti nie je zrušením živnostenského oprávnenia v tom zmysle, ako je toto zrušenie v ustanovení § 57 ods. 1 písm. d/ živnostenského zákona, vymedzené, a teda ani formou zániku živnostenského oprávnenia (citované závery vyplývajú z rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 21. 12. 1999, sp. zn. 22 Cdo 174/1998).
Zrušenie oprávnenia na podnikateľskú činnosť
Z doslovného znenia ust. § 148a ods. 2 Občianskeho zákonníka, sa môže na prvý pohľad zdať, akoby úmyslom zákonodarcu bolo podmieniť súdne zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov na návrh jedného z nich len tým, že druhý manžel získal oprávnenie na podnikateľskú činnosť a akoby už otázka ďalšej existencie tohto oprávnenia bola bez právneho významu. Je to však mylný dojem. Napriek tomu, že doslovné znenie k tomuto výkladu zvádza, je potrebné prihliadnuť na účel predmetného ustanovenia a uvedomiť si jeho podstatu, ktorou je ochrana jedného z manželov (ktorý nepodniká). Zákon v tomto prípade vychádza z predpokladu, že podnikateľská činnosť je vždy spojená s možnosťou negatívneho dopadu na majetkové pomery druhého manžela v rámci inštitútu bezpodielového spoluvlastníctva manželov a že teda uvedená ochrana je vždy potrebná vtedy, ak jeden z nich na základe získaného oprávnenia na podnikateľskú činnosť má právnu možnosť do uvedenej majetkovej sféry takto zasahovať (aj v tejto súvislosti pozri § 147 ods. 1 OZ). V ust. § 148a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka použitý pojem "získanie oprávnenia na podnikateľskú činnosť" treba preto so zreteľom na jeho účel vykladať tak, že sa ním rozumie získanie právnej možnosti vykonávať podnikateľskú činnosť (a tým aj zasahovať jej negatívnymi dopadmi do majetkovej sféry vymedzenej inštitútom bezpodielového spoluvlastníctva manželov) a že na podnikanie oprávnený manžel túto možnosť v čase rozhodovania súdu aj má. Tomu výkladu jednoznačne zodpovedá aj iné slovné spojenie "... oprávnenie majú obaja manželia...", ktoré sa v tom istom paragrafe uvádza v tretej vete.
Pokiaľ by sa ust. § 148a ods. 2 Občianskeho zákonníka malo interpretovať tak, že zákon priznáva právne účinky už samotnému získaniu uvedeného oprávnenia a je z hľadiska daného ustanovenia bez právneho významu otázka neskoršieho zrušenia tohto oprávnenia ako aj otázka, či ten z manželov, ktorý oprávnenie získal podniká alebo nepodniká, bolo by v rozpore s účelom zákona povinnosťou súdu zrušiť bezpodielové spoluvlastníctvo manželov aj napr. v prípade, že (už) nehrozí žiadna (ďalšia) možnosť negatívneho dopadu v zákone vymedzenej činnosti na žalobcu, pretože žalovaný získané oprávnenie na podnikateľskú činnosť neskôr stratil. Pri takomto výklade by získanie uvedeného oprávnenia mohlo byť nezvratnou, neodstrániteľnou, neprekonateľnou, neraz samoúčelnou a v podstate aj zneužiteľnou skutočnosťou, so zreteľom na ktorú by musel súd kedykoľvek neskôr zrušiť toto spoluvlastníctvo aj v okolnosťami neodôvodnených prípadoch.
Uplatnenie práva toho z manželov, ktorý nezískal oprávnenie na podnikateľskú činnosť, domáhať sa podľa § 148a ods. 2 Občianskeho zákonníka zrušenia bezpodielového spoluvlastníctva za trvania manželstva je teda ohraničené časovým úsekom, po ktorý má druhý manžel na základe získaného oprávnenia faktickú a právnu možnosť podnikať. Tento časový úsek môže byť vymedzený na jednej strane dňom, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie oprávňujúce jedného z manželov na podnikanie a na druhej strane napríklad dňom, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o zrušení tohto oprávnenia.
So zreteľom na obdobný účel sledovaný ust. § 148 ods. 2 a § 148a ods. 2 Občianskeho zákonníka, možno predchádzajúci výklad zavŕšiť konštatovaním, že rovnako tak, ako nie sú podmienky pre súdne zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 148 ods. 2 Občianskeho zákonníka v prípade, že už zanikli v ňom uvádzané závažné dôvody (napr. preto, lebo manžel, ktorého správanie bolo pôvodne v rozpore s dobrými mravmi, sa už správa v súlade s nimi), niet zákonného dôvodu na zrušenie spoluvlastníctva podľa § 148a ods. 2 Občianskeho zákonníka vtedy, ak v dôsledku zrušenia oprávnenia na podnikateľskú činnosť už žalovaný nemá (stratil pôvodnú) možnosť podnikať a svojou činnosťou (naďalej) negatívne postihovať majetkovú sféru druhého manžela v rámci inštitútu bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania.
Na správnosti tohto záveru nemení nič istá rozdielnosť oboch spomenutých ustanovení spočívajúca v tom, že zatiaľ čo pri aplikácii § 148 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa pri splnení zákonných podmienok môže, ale nemusí vždy zrušiť bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, pretože jeho rozhodnutie závisí od úvahy súdu (pozri slová "môže ... zrušiť"), pri aplikácii § 148a ods. 2 Občianskeho zákonníka v prípade splnenia tam uvedených zákonných podmienok musí vždy toto spoluvlastníctvo zrušiť (pozri slovo "zruší"). Táto odlišnosť je sprievodným javom zakotvenia už spomenutého vzťahu všeobecnej a osobitnej právnej úpravy a zároveň tiež vyjadrením významu pripisovaného zákonným rizikám podnikateľskej činnosti jedného z manželov na inštitút bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Zákon túto možnosť negatívnych dopadov považuje v každom prípade za tak významnú, že pri splnení ostatných podmienok uvedených v § 148a ods. 2 Občianskeho zákonníka neponecháva rozhodnutie na úvahe súdu, ale mu priamo ukladá, aby bezpodielové spoluvlastníctvo manželov zrušil (citované z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. augusta 1997, sp. zn. 4 Cdo 97/97, R 54/1999).
Vyporiadanie podniku a leasingu
Podnikom sa rozumie súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania. K podniku patria veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria podnikateľovi a slúžia na prevádzkovanie podniku alebo vzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúžiť. Podnik je teda hromadnou vecou, ktorá je možným predmetom prevodu, a teda aj bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Predmetom bezpodielového spoluvlastníctva je však podnik len vtedy, ak ide o podnik patriaci obidvom manželom ako podnikateľom. Ak by bol podnikateľom len jeden z manželov a išlo by o vec slúžiacu výkonu len jeho povolania, patrí podnik do oddeleného vlastníctva podnikajúceho manžela a nemôže sa stať predmetom bezpodielového spoluvlastníctva (porovnaj aj rozhodnutie NS ČR zo dňa 27. 9. 2004, sp. zn. 22 Cdo 684/2004).
Najvyšší súd ČR v rozhodnutiach 22 Cdo 2545/2003 a 22 Cdo 2281/2006 zaujal názor, že cenu podniku (pokiaľ nebol vytvorený aj vynaložením oddelených prostriedkov podnikajúceho manžela) predstavuje kladný rozdiel medzi aktívami a pasívami podnikania manžela ku dňu zániku bezpodielového spoluvlastníctva, nakoľko nemožno opomenúť ani výdavky a záväzky podnikajúceho manžela, vzniknuté v súvislosti s jeho podnikaním, ktoré nemožno oddeľovať od podnikania, z ktorého má prospech aj druhý manžel. Ak sú výnosy z podnikania, ktoré patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vložené späť do podnikania, ide o použitie prostriedkov bezpodielového spoluvlastníctva manželov na oddelený majetok jedného z manželov, avšak nemožno opomenúť, že vec, ktorá slúži len na podnikanie jedného z manželov, slúži aj na vytváranie ďalších výnosov, ktorými je bezpodielové spoluvlastníctvo manželov obohacované, ak sú tieto výnosy použité na spoločné účely. Podnikanie je teda treba chápať ako činnosť, z ktorej výnosy patria obidvom manželom a ktorá obvykle slúži aj na získavanie hodnôt patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Potom však nemožno opomenúť ani výdavky a záväzky podnikajúceho manžela, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho podnikaním.
Pri vyporiadaní BSM je každý z manželov oprávnený požadovať, aby mu bolo uhradené, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok a je povinný nahradiť, čo zo spoločného majetku bolo vynaložené na jeho ostatný majetok (§ 150 OZ). Majetok je súhrn majetkových hodnôt (vecí, pohľadávok, iných práv a hodnôt oceniteľných peniazmi) patriacich určitému subjektu. Za majetok manžela je treba považovať aj jeho podnik a preto je podnikajúci manžel povinný nahradiť prostriedky vynaložené zo spoločného majetku na jeho podnik, aj keď tieto prostriedky v rámci podnikania investoval do cudzej veci (napr. do zriadenia prevádzkarne v objekte, ktorého je nájomcom). Pravdaže aj tu je potrebné prihliadnuť na to, že táto investícia slúžila na zárobkovú činnosť, rozmnožujúcu spoločný majetok manželov a preto nemožno od podnikajúceho manžela požadovať, aby vrátil do BSM celú jej výšku bez ohľadu na stav aktív a pasív jeho podnikania. Pokiaľ sa teda predmetom vyporiadania BSM stane podnik, investície vynaložené na zriadenie prevádzkarne (§ 7 ods. 3 OBZ), sa pri vyporiadaní BSM samostatne nezohľadňujú. Pre vyporiadanie BSM majú tieto investície význam v tom, že prípadná pohľadávka, ktorá vznikla na základe takejto investície voči tretej osobe je súčasťou nehmotnej zložky podnikania podnikajúceho manžela a musí sa na ňu prihliadnuť pri stanovení ceny jeho podniku ku dňu zániku BSM. Ak ide o pohľadávku vynaloženú na zriadenie prevádzkarne v budove, ktorá patrí tretej osobe, je potrebné prihliadnuť na to, či nájomca je oprávnený požadovať od prenajímateľa náhradu vynaložených nákladov (§ 667 ods. 1 OZ) (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 18.4.2005, sp. zn. 22 Cdo 2296/2004). Na tomto mieste podotýkame, že podľa súčasnej českej právnej úpravy už podnik, v ktorom podniká len 1 z manželov, nie je vylúčený zo spoločného imania manželov, a teda je aj predmetom vyporiadania (pozri Dvořák, J. Spáčil, J.: Společné jmění manželů v teorii a v judikatuře, 2. rozšírené vydanie, Praha: ASPI, a. s., 2007, str. 149).
K uvedenej problematike si dovolíme odcitovať časť odôvodnenia z prelomového rozhodnutia NS ČR zo dňa 28. júla 2005, sp. zn. 22 Cdo 1052/2004. NS ČR v ňom uvádza, že v porovnaní so zamestnaneckým pomerom je podnikanie rizikovejším zárobkovým spôsobom, a to už len preto, že podnikateľ musí okrem svojej práce vynaložiť aj materiálne a iné náklady. Pre BSM má podnikanie manžela významný ekonomický dopad nielen ako jeho zdroj, ale ovplyvňuje tiež jeho rozsah: veci slúžiace výkonu povolania – resp. podnikania manžela sú jeho oddeleným majetkom a tiež neúspešné podnikanie môže mať vplyv na rozsah BSM. Podľa § 147 OZ pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Preto tiež § 148a ods. 1 OZ vyžaduje súhlas druhého manžela k prvému použitiu spoločného majetku podnikateľom k podnikaniu.
Výnos z podnikania rovnako ako mzda z pracovného pomeru patriaca jednému z manželov je najčastejším zdrojom BSM, z ktorého je potom získavaný spoločný majetok manželov. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho zákonníka nevyplýva, že spoločným majetkom by mal byť len zisk, chápaný ako rozdiel medzi výnosom z podnikania a nákladmi na podnikanie v súvislosti s ním vynaložené. Nie je teda žiadny zákonný dôvod, aby akýkoľvek výnos z podnikania manžela bol vylučovaný z režimu bezpodielového spoluvlastníctva. Napokon, podľa štandardnej judikatúry (R 42/1972) aj výnosy z oddeleného majetku jedného z manželov patria do BSM. Pokiaľ sú však z výnosu podnikania získané veci slúžiace podnikaniu, stávajú sa výlučným vlastníctvom podnikajúceho manžela, nakoľko tak stanovuje zákon v § 143 OZ. Ak sú potom výnosy vložené späť do podnikania (napríklad na nákup materiálu, mzdy zamestnancov, platenie darí a pod.), ide o použitie prostriedkov BSM na oddelený majetok jedného z manželov, ktorý by mal na žiadosť druhého z manželov do BSM nahradiť. Ku dňu zániku manželstva by tak podnikajúci manžel mal podľa § 150 OZ vrátiť, čo zo spoločného bolo na tieto jeho veci (prípadne jeho podnikanie) vynaložené. Pritom však nemožno opomenúť, že vec, ktorá slúži len podnikaniu jedného z manželov, slúži aj na vytváranie ďalších výnosov, ktorými je BSM účastníkov obohacované, ak sú tieto výnosy použité ku spoločným účelom (napríklad príspevok na spoločnú domácnosť, získanie vecí slúžiacich obidvom manželom, zaplatenie dovolenky a pod.). Rovnako tak by sa nemalo prehliadať, že cena vecí slúžiacich na podnikanie sa ich používaním (a vytváraním výnosov, ktoré patria do BSM) znižuje. Podnikanie je teda treba chápať ako činnosť, z ktorej výnosy patria obidvom manželov a ktorá obvykle slúži aj na získavanie hodnôt patriacich do BSM. Potom však nemožno opomenúť ani výdavky a záväzky podnikajúceho manžela, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho podnikaním, nakoľko ich nemožno oddeľovať od podnikania, z ktorého má prospech aj druhý manžel.
Z vyššie urobených záverov potom vyplýva značná obtiažnosť vyčíslenia toho, čo by mal podnikajúci manžel nahradiť v prospech BSM v zmysle § 150 vety druhej OZ. Zo sporu o vyporiadanie BSM nemožno však urobiť vyúčtovací spor, v ktorom by sa dohľadávali jednotlivé výnosy a výdavky s ich účelovým určením spravidla bez možnosti dospieť ku spoľahlivým záverom. Preto sa dovolací súd prikláňa z riešeniu, kedy by podnikajúci manžel bol povinný nahradiť do BSM takú čiastku, ktorá by sa rovnala pozitívnemu (kladnému) rozdielu medzi aktívami a pasívami jeho podnikania ku dňu zániku BSM, čo spravidla bude predstavovať cenu podniku (pokiaľ nebol vytvorený aj vynaložením oddelených prostriedkov podnikajúceho manžela). V prípade, že by výsledná hodnota bola záporná (napríklad v dôsledku zadlženia), nie je čo do BSM nahrádzať a tiež nie je žiadne opodstatnenie k takejto strate v rámci konania o vyporiadanie BSM prihliadať inak, než v rámci eventuálnych úvah o disparite podielov (s ohľadom napríklad na to, ako sa podnikajúci manžel zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí - § 150 tretia veta OZ). Zistenie takejto čiastky, ktorá by mala byť vrátená (nahradená) do BSM, sa iste nezaobíde bez odborného znaleckého posudku znalca pôsobiaceho v odbore ekonomiky, odvetvie ceny a odhady, oceňovanie podnikov.
Možno teda zdôrazniť, že ak na použitie majetku z BSM poskytol nepodnikajúci manžel súhlas a podnikanie bolo zdrojom príjmov plynúcich do BSM, tak za týchto okolností nemožno akceptovať, aby v rámci vyporiadania mal nepodnikajúci manžel prospech len z aktív podnikania.
Vyššie uvedené závery dopadajú aj na vyporiadanie leasingových splátok zaplatených podnikajúcim manželom na vec, ktorá slúžila jeho podnikaniu (a ktorú nadobudol po zániku manželstva do vlastníctva.
Leasing nie je upravený konkrétnym ustanovením právneho predpisu (či už občianskeho alebo obchodného zákonníka). Najvyšší súd v rozsudku z 27. 11. 2003, sp. zn. 30 Cdo 2033/2003 uviedol, že „leasingová zmluva má povahu inominátnej zmluvy v zmysle § 51 a § 491 OZ, ktorej cieľom je konečný prevod vlastníctva k predmetu na leasingového nájomcu. Prvky nájmu predmetu leasingu nemôžu samy o sebe obstáť ako „čistá" nájomná zmluva. Dojednania tejto inominátnej zmluvy preto nemožno v tomto zmysle napríklad rozštepiť v zmysle ustanovenia § 41 OZ na časť týkajúcu sa záväzkov spojených s „nájmom" predmetu leasingu a časť vzťahujúcu sa na záväzok prevodu predmetu leasingu do vlastníctva leasingového nájomcu, a to práve s ohľadom na špecifický účel tejto inominátnej zmluvy."
V odbornej literatúre je finančný leasing chápaný ako záväzkový vzťah, ktorého obsahom je najmä povinnosť poskytovateľa leasingu odovzdať príjemcovi leasingu na určitú dobu do užívania vec či inú majetkovú hodnotu, a na druhej strane povinnosť príjemcu leasingu úplne uhradiť poskytovateľovi leasingu prostredníctvom leasingových splátok náklady spojené s jej nadobudnutím. Príjemca leasingu má obvykle právo na kúpu predmetu leasingu do svojho vlastníctva za tzv. zostatkovú cenu. V tejto súvislosti sa hovorí o nadobúdacej funkcii finančného leasingu, ktorá ho kvalitatívne odlišuje od nájmu, pri ktorom je primárnou funkciou užívacia. Príjemca leasingu nesie už od počiatku vzťahu riziká spojené s predmetom leasingu aj náklady spojené s jeho užívaním. Ekonomickým účelom finančného leasingu je nadobudnutie veci či inej majetkovej hodnoty s využitím cudzích zdrojov. Finančný leasing je alternatívou k úveru, ktorého ekonomický účel je obdobný; ide o finančnú službu, ktorá sa od úveru líši tým, že tu nedochádza k poskytnutiu peňažných prostriedkov dlžníkovi (Farská, P., Kofroň, M., Novotný, M. a kol.: Finanční leasing v právní praxi. C. H. Beck Praha 2003, s. 5 a nasl.).
Súd, ktorý v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva rieši otázku, či a nakoľko prihliadne k platbám z leasingovej zmluvy, uzavretej za trvania manželstva účastníkov jedným z nich, a splácaným len ním aj po zániku manželstva, sa nezaobíde bez zistenia obsahu uvedenej zmluvy (rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 2. 10. 2002, sp. zn. 22 Cdo 261/2001, publikovaný pod č. C 1450 vo zväzku 20 Súboru rozhodnutí Najvyššieho súdu, vydávanom nakladateľstvom C. H. Beck).
Z uvedeného je zrejmé, že hlavným účelom finančného leasingu z hľadiska príjemcu leasingu je získanie veci do vlastníctva.
Ak podnikajúci manžel uzavrie za trvania manželstva leasingovú zmluvu, ktorej predmetom je vec, ktorú používa na podnikanie a ku ktorej nadobudne vlastníctvo až po zániku manželstva, je zrejmé, že ku dňu zániku BSM nejde o vec v jeho vlastníctve. Preto táto vec nemôže byť v rámci konania o vyporiadanie BSM prikázaná niektorému z manželov. Možno len uvažovať o tom, nakoľko je podnikajúci manžel (pokiaľ predmet leasingu slúži len na jeho podnikanie) povinný vrátiť do BSM, čo bolo zo spoločného vynaložené na splátky leasingovej spoločnosti, ktoré možno považovať aj za splátky kúpnej ceny. Z leasingovej zmluvy však podnikajúcemu manželovi vzniká majetkové právo vo vzťahu k leasingovej spoločnosti a je významné, aká je jeho hodnota. Z vyššie uvedených výkladov ohľadom povinnosti podnikajúceho manžela vrátiť do BSM, čo bolo vynaložené na jeho podnikanie, potom logicky vyplýva, že táto hodnota by mala byť zahrnutá do aktív jeho podnikania, ktoré sú určujúce pre stanovenie výslednej čiastky, ktorú by do BSM mal vrátiť (nahradiť). Pritom nemožno uvažovať o tom, že by táto hodnota mala byť daná výškou doposiaľ zaplatených leasingových splátok. Predmetom leasingu je totiž vec, ktorá slúži na podnikanie a (ako už bolo vyššie uvedené), výnosy z nej sú majetkom spoločným, pričom pri tomto podnikaní dochádza tiež k opotrebeniu tejto veci. Aj pre stanovenie hodnoty tohto majetkového práva je namieste jeho ocenenie znalcom z odboru ekonomiky, oceňovanie podnikov, ku dňu zániku BSM a takto zistená cena potom predstavuje výšku prostriedkov vynaložených zo spoločného na oddelený majetok podnikajúceho manžela. O povinnosti podnikajúceho manžela zaplatiť druhému manželovi finančnú čiastku na vyrovnanie podielov podľa § 150 OZ, možno však uvažovať len za predpokladu už vyššie uvedeného, a to keď aktíva podniku manžela prevažujú nad pasívami.
Vyššie uvedené závery sú použiteľné aj pre prípad, že by vec, ktorá bola predmetom leasingu, slúžila na podnikanie manžela, po zániku manželstva do vlastníctva tohoto manžela neprešla, a platí aj pre prípad, že podnikateľom je aj druhý manžel. Ak patria práva a povinnosti majetkového práva spätého s leasingom jednému z manželov, možno k hodnote tohto majetkového práva prihliadnuť v rámci zistenia ceny podniku, uzatvára NS ČR v odôvodnení svojho rozhodnutia.
Podnikanie prostredníctvom združenia
Najvyšší súd ČR sa problematike predmetu vyporiadania v prípade ak podniká jeden z manželov v združení s treťou osobou, zaoberal v rozsudku zo dňa 20. júna 2005, sp. zn. 22 Cdo 1119/2005). Zaujal názor, že predmetom vyporiadania BSM môže byť len taký majetok, ktorý bol súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva a ku ktorému vzniklo aspoň jednému z manželov majetkové právo za podmienok, zakladajúcich toto spoluvlastníctvo. Ak podniká jeden z manželov v združení s treťou osobou, môže byť predmetom vyporiadania len to, čo by tomuto manželovi patrilo v prípade, že by jeho účasť v združení bola ukončená k okamihu zániku BSM. Nemožno vychádzať z hodnoty podniku ako súboru hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania združenia, nakoľko takéto ocenenie nevyčísľuje výšku majetkových nárokov podnikajúceho manžela voči združeniu (napríklad za situácie, kedy združenie podniká len s majetkom jedného z účastníkov). Situácia je tu iná než v prípade podnikania prostredníctvom obchodnej spoločnosti. Preto v prípade, že jeden z manželov podnikal prostredníctvom združenia (§ 829 OZ), môže byť predmetom vyporiadania BSM len čiastka, na ktorej vyplatenie by mal nárok, ak by zanikla jeho účasť v združení ku dňu zániku BSM (§ 839 OZ), samozrejme po odpočítaní prípadného vkladu vlastných oddelených prostriedkov účastníka.
(článok vyšiel aj v časopise Obchodné právo 8-9/2008, str. 12-18)
JUDr. Edmund Horváth
Okresný súd Rimavská Sobota