Právo zvoliť si obhajcu v prípadoch povinnej obhajoby

Otázka využitia či nevyužitia práva zvoliť si obhajcu v prípadoch povinnej obhajoby nemôže byť riešená na úkor obhajobných práv obvineného, a to dokonca do tej miery, že dôjde k úplnému eliminovaniu tohto práva.

(nález Ústavného súdu SR z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 266/2013-37)

Z odôvodnenia:

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") č. k. II. ÚS 266/2013-13 zo 16. mája 2013 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Ľ. B., I. (ďalej len „sťažovateľ"), pre namietané porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") a čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor") v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd") pod sp. zn. 4 Tpo 9/2013.

Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde") prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podanej sťažnosti z 26. marca 2013 a tiež krajský súd vo vyjadrení z 2. júla 2013 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.