Najprávo.sk - najlepší právny poradca

Hodnotenie dôkazov v trestnom konaní (znalecký posudok)

16.8. 2016, 17:45 |  najpravo.sk

Znalecký posudok je dôkazný prostriedok, ktorý je objektom hodnotenia zo strany konajúceho orgánu tak, ako aj iné dôkazné prostriedky. Podáva síce odpoveď na odbornú otázku, ktorú si konajúci orgán verejnej moci objektívne nie je schopný zodpovedať, no hodnotenie informácie z neho plynúcej je už úlohou konajúceho orgánu verejnej moci. Fakt, že zo znaleckého posudku vyplýva aj poznatok, ktorého nadobudnutie nebolo práve hlavným cieľom znaleckého dokazovania, ešte sám osebe neznamená, že tento poznatok je druhoradý či menejcenný. Orgány činné v trestnom konaní sú pri hodnotení dôkazov povinné starostlivo zvážiť všetky okolnosti prípadu, teda aj tie, ktoré vyšli najavo náhodne.

(nález Ústavného súdu SR z 19. apríla 2016, sp. zn. III. ÚS 267/2014)

Z odôvodnenia:

Sťažovatelia ako poškodení podali trestné oznámenie, na základe ktorého bolo príslušným vyšetrovateľom Policajného zboru začaté trestné stíhanie pre trestný čin podvodu. Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru bolo trestné stíhanie zastavené s odôvodnením, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. O sťažnosti podanej proti uvedenému uzneseniu rozhodla krajská prokuratúra uznesením z 18. januára 2011, ktorým sťažnosť sťažovateľov ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla. Sťažovatelia predmetné uznesenie napadli „podnetom na zrušenie rozhodnutia z prípravného konania“, na základe ktorého generálna prokuratúra po preskúmaní veci uložila podriadenej prokuratúre pokyn podľa § 6 ods. 1 písm. d) zákona o prokuratúre na zabezpečenie opätovného začatia trestného stíhania. K zastaveniu vedeného trestného stíhania došlo opätovne na základe uznesenia vyšetrovateľa Policajného zboru z 15. decembra 2011 s odôvodnením, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. O sťažnosti podanej proti tomuto uzneseniu rozhodla okresná prokuratúra uznesením z 19. januára 2012, ktorým sťažnosť sťažovateľov podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietla. „Podnet na zrušenie rozhodnutia z prípravného konania“ z 30. januára 2012, ktorým sťažovatelia uznesenie okresnej prokuratúry napadli, krajská prokuratúra listom zo 4. apríla 2012 ako nedôvodný odložila. Ďalší podnet sťažovateľov zo 7. mája 2012 generálna prokuratúra posúdila ako opakovaný podnet a svojím listom z 10. júla 2012 ho bez prijatia prokurátorských opatrení odložila.

K namietanému uzneseniu okresnej prokuratúry z 19. januára 2012

Nie je úlohou ústavného súdu hľadať optimálny postup orgánov činných v trestnom konaní, pretože sám nie je orgánom činným v trestnom konaní, nie je ani týmto orgánom nadriadený a nemôže ich nahrádzať v činnosti a určovať, aký postup v konaní trestná vec sťažovateľov vyžadovala, ale jeho úlohou je zhodnotiť stav ochrany ľudských práv v konkrétnom prípade a aj posúdiť, či konanie zabezpečuje ochranu základných práv.

Nielen zákonná, ale aj ústavná kvalita trestného konania sa podstatným spôsobom prejavuje v hodnotení dôkazov konajúcimi orgánmi činnými v trestnom konaní i všeobecnými súdmi, ktoré musí zodpovedať § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Uvedené ustanovenie upravuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu nevytvára konajúcim orgánom verejnej moci priestor pre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Práve prípadná svojvôľa v procese hodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom v trestnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor postupu a naň nadväzujúceho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným právom na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, lebo svojvôľa konajúceho orgánu verejnej moci je hrubým narušením spravodlivostnej kvality a objektivity rozhodovania v trestnom konaní. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa totiž musí prejaviť aj vo využití všetkých dostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.

Obsah prvého znaleckého posudku bez akýchkoľvek pochybností vyvracia záver vyšetrovateľky, podľa ktorého z neho vyplýva „pravdepodobnosť“ pozmeňovania obsahu výdavkového pokladničného dokladu. Znalec, ktorý vypracoval prvý znalecký posudok na podklade dôkladnej a podrobne graficky dokumentovanej odbornej analýzy (strany 9, 10, 49 – 51 znaleckého posudku), výslovne konštatoval, že „textový zápis je z pravopisného hľadiska nesprávny“, „niektoré zápisy vykazujú znaky nespontánneho rukopisu“, «vo vrchnej časti písmena „S“ a v písmene „m“ je prerušený písací pohyb», «v číselnom zápise sumy Sk 7. 900 000,- vo vrchnej časti číslici „7“ je písací pohyb prerušený na dvoch miestach». Citované výroky nie sú vyjadrením pravdepodobnosti, ako to vyhodnotila vyšetrovateľka, ale zreteľným konštatovaním faktu. Prokurátor okresnej prokuratúry pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov uvedené závery úplne dôkladne nevyhodnotil.

Ústavný súd považuje za potrebné sa na tomto mieste znovu obrátiť k svojej stabilnej judikatúre, podľa ktorej nenahrádza hodnotenie dôkazov a z neho plynúce skutkové závery orgánov verejnej moci, ktorých rozhodnutia a postupy preskúmava. Súčasne by však rezignoval na úlohu zverenú mu ústavodarcom v čl. 127 ods. 1 ústavy (ochrana základných práv sťažovateľov), ak by ignoroval skutočnosť, že citované závery znaleckého posudku sa dotýkajú práve tých častí rukou písaných údajov na výdavkovom pokladničnom doklade, na ktorých bolo založené sťažovateľmi tvrdené poškodenie trestným činom.

Za problémové z ústavného hľadiska považuje ústavný súd aj hodnotenie oboch znaleckých posudkov v ich vzájomnej súvislosti. Je potrebné pripomenúť, že druhý znalecký posudok zadanú znaleckú úlohu nezodpovedal. Jeho záverom síce bolo, že „Preskúmaním výdavkového pokladničného dokladu z hľadiska neoprávneného zásahu do zápisu v kolónkach neboli zistené stopy po ich odstraňovaní a následnom prepisovaní“, vzápätí však znalec vysvetľuje, že takéto stopy zistené neboli, lebo „Metódami a prostriedkami grafickej diagnostiky však nie je možné potvrdiť ani vylúčiť, že došlo k neoprávnenému zásahu spočívajúcemu v dopisovaní zápisov resp. ich segmentov do kolónok pokladničného dokladu.“.

Hodnotenie vzájomnej súvislosti oboch znaleckých posudkov zo strany orgánov činných v trestnom konaní je poznačené silným formalizmom. Ústavný súd zdôrazňuje, že znalecký posudok je dôkazný prostriedok, ktorý je objektom hodnotenia zo strany konajúceho orgánu tak, ako aj iné dôkazné prostriedky. Podáva síce odpoveď na odbornú otázku, ktorú si konajúci orgán verejnej moci objektívne nie je schopný zodpovedať, no hodnotenie informácie z neho plynúcej už nepredstavuje riešenie odborné, ale rýdzo právne.

Odpoveď znalca na zadanú znaleckú úlohu je potrebné vyhodnotiť ako celok. Len tak možno dospieť k poznatku, ktorý chce znalec orgánu verejnej moci odovzdať. Orgány činné v trestnom konaní o oznámení sťažovateľov si však z druhého znaleckého posudku zjavne vybrali iba jednu výpoveď znalca, a to, že „neboli zistené stopy“ po pozmeňovaní. Úplne ignorovali vysvetlenie, ktoré znalec v posudku vzápätí uviedol („nie je možné potvrdiť ani vylúčiť, že došlo k neoprávnenému zásahu“) a ktoré nad všetky pochybnosti dokazuje, že v tomto prípade znalec nedokázal znaleckú úlohu splniť.

Popísané nedostatky v hodnotení dôkazov dokazujú podľa názoru ústavného súdu formalizmus pri jednotlivom hodnotení oboch znaleckých posudkov spätý s nedovoleným selektívnym prístupom pri hodnotení predmetných znaleckých posudkov v ich vzájomnej súvislosti.

Trestné konanie o oznámení sťažovateľov sa takto dostáva do polohy spochybňujúcej jeho objektivitu. Práve prípadná svojvôľa v procese hodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom v konaní, ktorý zakladá nielen rozpor postupu a naň nadväzujúceho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, lebo svojvôľa konajúceho orgánu verejnej moci je hrubým narušením spravodlivej objektivity a kvality jeho rozhodovania.

K namietanému postupu generálnej prokuratúry

Pre generálnu prokuratúru, ale ani pre sťažovateľov námietka spočívajúca v kritike záverov v poradí druhého znaleckého posudku v relácii k úrovni zistenia skutkového stavu veci, a tým aj k miere dodržania vyšetrovacej zásady v predmetnom trestnom konaní nebola 20. augusta 2013 (podanie doteraz posledného podnetu sťažovateľov) nová tak, ako to má na mysli § 36 ods. 2 zákona o prokuratúre. V citovaných okolnostiach podľa názoru ústavného súdu nemožno vyhodnotenie posledného podnetu sťažovateľov, a tým ani spôsob jeho vybavenia generálnou prokuratúrou hodnotiť ako porušujúce základné právo sťažovateľov zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd rozhodol tak, že základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ich právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresnej prokuratúry Košice I porušené boli.

Uznesenie Okresnej prokuratúry Košice I zrušil a vec vrátil Okresnej prokuratúre Košice I na ďalšie konanie. Sťažovateľom priznal náhradu trov konania. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľov nevyhovel.

Spracovalo Analytické oddelenie Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky
Zdroj: ustavnysud.sk
Ilustračné foto: najprávo.sk


Najprávo.sk - najlepší právny poradca