Zánik vyživovacej povinnosti; ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu

V individualizovanom rámci určovania zániku vyživovacej povinnosti neprichádza do úvahy akékoľvek zovšeobecňovanie, ale práve naopak, súdy sú povinné pri posudzovaní a hodnotení zákonom ustanovených východísk postupovať v každom špecifickom prípade vždy diferencovane a bez striktného zotrvávania v určitých hraniciach.

Posúdenie otázky, či v konkrétnom prejednávanom prípade dieťa nadobudlo schopnosť samo sa živiť a či v tom dôsledku zanikla vyživovacia povinnosť voči nej, je natoľko individuálne, že vo vzťahu k nemu sa nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, a preto táto otázka nemôže byť relevantná pre založenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ alebo b/ C.s.p.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. októbra 2020, sp. zn. 4Cdo/20/2020, zdroj: nsud.sk; tvorba právnej vety: najprávo.sk)

Z odôvodnenia:

1. Okresný súd Topoľčany rozsudkom z 30. apríla 2019 č. k. 6 Pc 3/2019-137 zamietol návrh na zrušenie výživného navrhovateľa na jeho plnoletú dcéru a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Na základe vykonaného dokazovania zistil, že dcéra navrhovateľa je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá je odkázaná na sprievodcu, nepoberá žiadne sociálne dávky ani invalidný dôchodok a jej zdravotný stav ju aj po dosiahnutí plnoletosti natoľko obmedzuje, že nie je schopná riadne sa zamestnať a samostatne dosahovať pravidelný mesačný príjem. Z tohto dôvodu dospel k záveru, že za daných okolností nemožno skonštatovať, že by došlo k zániku vyživovacej povinnosti zo strany otca, a preto jeho návrh na začatie konania ako nedôvodný zamietol.