Dvojitý test nezaujatosti sudcu

Nezaujatosť a nezávislosť sudcu patria k hlavným predpokladom spravodlivého rozhodovania. Nezaujatosť sudcu je kategória, ktorá vyjadruje vnútorný psychický vzťah sudcu k prejednávanej veci. V širšom zmysle zahŕňa vzťah sudcu k predmetu konania, jeho účastníkom, ich zástupcom, o podstate a povahe ktorého je schopný podať (subjektívnu) informáciu iba sám sudca. Inštitút nezaujatosti je preto potrebné chápať širšie, tiež v rovine objektívnej. Nie je preto rozhodujúce, ako sa nezaujatosť sudcu iba subjektívne javí účastníkovi konania; určujúcim je, či reálne existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým, vzťahom k veci skutočne disponuje. Rovnako judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (viď napríklad rozhodnutia vo veciach Saraiva de Carvalho vs. Portugalsko, 1994, Gautrin vs. Francúzsko, 1998 a ďalšie) vychádza z dvojitého testu nezaujatosti sudcu: subjektívny test je založený na osobnom presvedčení sudcu (personal conviction of a particular judge) v danej veci, objektívny test sleduje existenciu dostatočných záruk, že je možné v tomto ohľade vylúčiť akúkoľvek legitímnu pochybnosť (quarantees sufficient to exclude any legitimate doubt in this respekt). 

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. júna 2011, sp. zn. 4 Cdo 16/2011)

Z odôvodnenia:

Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom z 29. septembra 2009 č.k. 7 C 5/2009-130 žalobu, ktorou sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia sumy 66 387,84 Eur (2 000 000,-- Sk) z titulu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka a zverejnenia ospravedlňujúceho oznamu prostredníctvom obecného rozhlasu obce D. S. v troch po sebe nasledujúcich dňoch, zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 1 678,92 Eur do troch dní. Na odôvodnenie odmietnutia žaloby uviedol, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu v zmysle ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka nedošlo. Žalobca tvrdil, že neoprávneným zásahom do práv na ochranu jeho osobnosti bolo konanie žalovaného, ktoré malo spočívať vo fotení objektu trestného činu (návesu) a ktoré malo následne vyvolať incident medzi žalovaným a žalobcom. Súd mal preukázanú tú skutočnosť, že v danom prípade žalovaný ako znalec ustanovený orgánmi činnými v trestnom konaní vykonával svoju činnosť na ktorú bol ustanovený a to za účasti vyšetrovateľa a riadil sa pokynmi vyšetrovateľa, keďže bol poverený na vypracovanie znaleckého posudku na základe uznesenia z 18. mája 1999, kde mu bolo uložené vypracovať znalecký posudok vo veci určenia hodnoty návesu. Takéto konanie žalovaného v žiadnom prípade nemohlo byť objektívne spôsobilé ohroziť práva chránené podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V konaní nebolo nijakým spôsobom preukázané ani to, že by bola znížená dôstojnosť žalobcu v obci. Skutkové tvrdenia obsiahnuté v samotnej žalobe ako aj skutočnosti zistené dokazovaním v predmetnej veci nevypovedajú nič konkrétne ani o nemajetkovej ujme žalobcu a z tvrdení žalobcu nie je zrejmé akým spôsobom malo dôjsť k zásahu do jeho cti a dobrého mena a tým k zníženiu jeho dôstojnosti alebo vážnosti v obci. Žalobca neuviedol čo malo byť obsahom „ostrej slovnej výmeny názorov'' medzi účastníkmi konania. Tiež nebolo preukázané, že by prípadné osočovanie žalobcu v obci, či označovanie ho za zlodeja bolo v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p. a vznikom trov žalovaného na právnom zastúpení.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 17. februára 2010 sp. zn. 17 Co 326/2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Potvrdzujúci výrok odôvodnil tým, že okresný súd správne posúdil návrh žalobcu v intenciách občianskoprávnej zodpovednosti podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Stotožnil sa s názorom okresného súdu, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je to, že došlo k neoprávnenému zásahu a tiež, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, čo v danom prípade preukázané nebolo, pretože neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je len také konanie, ktoré je v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými právnym poriadkom. V danom prípade žalovaný ako znalec ustanovený orgánmi činnými v trestnom konaní vykonával svoju činnosť, na ktorú bol ustanovený, za účasti vyšetrovateľa a riadil sa pokynmi vyšetrovateľa, keďže bol poverený na vypracovanie znaleckého posudku, ktorým mu bolo uložené vypracovať znalecký posudok vo veci určenia hodnoty návesu. Takéto konanie žalovaného v žiadnom prípade nemohlo byť objektívne spôsobilé ohroziť práva žalobcu chránené podľa ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože to nebolo konanie vykonané v rozpore správami a povinnosťami stanovenými právnym poriadkom. Námietku zaujatosti voči vec prejednávajúcej sudkyni Mgr. A. Ž. vznesenej žalobcom až v odvolaní vyhodnotil ako odvolací dôvod bez právnej relevancie, pretože skutočnosť, že táto sudkyňa bola vylúčená v konaní Okresného súdu Rimavská Sobota vedenom pod sp. zn. 6 C 96/2009, kde žalobca vystupoval ako účastník konania, nie je dôvodom na jej vylúčenie aj v tomto konaní. Za účelom správneho posúdenia, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 221 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) si odvolací súd vyžiadal od Okresného súdu Žiar nad Hronom kópiu vyjadrenia tejto sudkyne vo veci sp. zn. 6 C 96/2009 a zistil, že dôvodom jej vylúčenia nebol jej vzťah k žalobcovi J. J., ale k žalovanej kolegyni JUDr. V. K. a žalovanému Okresnému súdu Rimavská Sobota, preto žalobca nedôvodne namietal, že v konaní pred okresným súdom rozhodoval vylúčený sudca. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p., keď v odvolaní úspešný žalovaný trovy odvolacieho konania v stanovenej lehote nevyčíslil.