Aktívna vecná legitimácia správcu majetku obce, náhrada škody na obecnom majetku

Keďže správca majetku obce koná v mene obce pred súdmi, ako i pred inými orgánmi v tých veciach, ktoré sa týkajú majetku obce v jeho správe, na takéto konanie nie je potrebné osobitné plnomocenstvo, keďže ide o prípad zákonného zastúpenia.

Nakoľko správca majetku má zákonnú povinnosť majetok obce chrániť pred poškodením, zničením alebo stratou (§ 7 ods. 2 písm. b/ zákona o majetku obcí) a používať všetky právne prostriedky na ochranu majetku, vrátane včasného uplatňovania svojich práv alebo oprávnených záujmov pred príslušnými orgánmi (§ 7 ods. 2 písm. c/ zákona o majetku obcí), nemožno preto považovať za správny právny záver o tom, že správca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby na náhradu škody, pretože nie je vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej vznikla škoda, a preto nevznikla škoda jemu.

Z odôvodnenia:

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2018, sp. zn.  1 Cdo 86/2017)

1. Okresný súd Trebišov (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 27. mája 2015, č. k. 13 C 160/2013-198 návrh žalobcov 1/, 2/, ktorým sa domáhali, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť im spoločne a nerozdielne sumu 5.594,- Eur s príslušenstvom zamietol a uložil žalobcom 1/, 2/ povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania. Mal za preukázané, že žalobca 1/ je vlastníkom nehnuteľnosti - budovy telocvične a bazéna  pri Základnej škole na ulici X  v X, v súčasnosti X (ďalej aj „škola“) a žalobca 2/ je správcom budovy telocvične a bazéna, pričom žalovaný bol v minulosti riaditeľom školy. Žalovaný bol však z dôvodu závažného porušenia všeobecne záväzných právnych predpisov z funkcie riaditeľa školy rozhodnutím Mesta X (ďalej aj „mesto“) zo dňa 19. apríla 2013 odvolaný. Jedným z dôvodov odvolania z funkcie riaditeľa školy bolo aj to, že zanedbal povinnosti súvisiace s ochranou majetku vo vlastníctve mesta, v dôsledku čoho vznikla škoda veľkého rozsahu, za ktorú podľa žalobcov 1/, 2/ v plnom rozsahu zodpovedá žalovaný, keď ako štatutárny zástupca žalobcu 2/ nesplnil to, čo mu z titulu jeho funkcie vyplývalo. V konaní podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo sporné, že žalovaný bol v pracovnoprávnom vzťahu so žalobcom 2/, a to na základe pracovnej zmluvy zo dňa 26. augusta 2006, na ktorý sa vzťahoval Zákonník práce v plnom rozsahu. Rovnako nebolo sporné ani to, že od 1. júla 2008 žalovaný bol vymenovaný za riaditeľa žalobcu 2/. V tomto ohľade sa na neho vzťahuje zákon č. 522/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme a podľa § 1 ods. 4 citovaného zákona na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje Zákonník práce. Bolo preto podľa názoru súdu prvej inštancie nesporné, že právny vzťah z titulu pracovnej zmluvy existoval iba medzi žalobcom 2/ a žalovaným. Žalovaný so žalobcom 1/ nebol v žiadnom právnom vzťahu, na ktorej skutočnosti nemení nič ani to, že za riaditeľa školy ho vymenoval primátor mesta, t. j. žalobcu 1/ a bol štatutárnym zástupcom školy, ktorej bol zverený majetok žalobcu 1/ do správy. Žalobca 2/ bol teda správcom tohto majetku v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej aj ako „zákon o majetku obcí“). Po tomto zistení súd prvej inštancie konštatoval, že na strane žalobcu l/ chýba aktívna vecná legitimácia na podanie žaloby voči žalovanému na súd z dôvodu neexistencie pracovnoprávneho vzťahu medzi nimi, preto voči nemu návrh zamietol. Pri skúmaní, či žalobca 2/ má aktívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní súd prvej inštancie poukázal na to, že pri nároku na náhradu škody v zmysle Zákonníka práce, ktorý bolo potrebné v danom prípade aplikovať, musia byť splnené zároveň všetky podmienky zakladajúce nárok žalobcu 2/ na náhradu škody voči žalovanému, a to porušenie povinnosti, vznik (existencia škody) a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Súd prvej inštancie vyjadril názor, že škoda preukázateľne vznikla, ale nie na majetku žalobcu 2/, keď tento bol iba správcom tohto majetku a nie vlastníkom, a teda žalobcovi 2/ škoda nevznikla. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie konštatoval, že ani žalobca 2/ nebol aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby, a preto ju aj voči nemu zamietol. Keďže súd prvej inštancie mal za to, že základ nároku z vyššie uvedených dôvodov nebol daný, nezaoberal sa otázkou výšky škody a navrhovaným znaleckým dokazovaním, ktoré by ustálilo výšku uplatneného nároku a nepovažoval za právne významné ani to, či škoda vznikla zavinením žalovaného alebo jeho nedbanlivosťou.