Premlčateľnosť práva veriteľa požiadať súd o určenie splatnosti dlhu

Ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, je veriteľ povinný prijať plnenie, len čo mu bude dlžníkom ponúknuté; nemôže však sám čas splnenia určiť, a to ani tým, že by dlžníka požiadal o splnenie dlhu (ako je tomu v prípadoch uvedených v ustanovení § 563 OZ); môže iba navrhnúť, aby splatnosť dlhu určil súd. Ak sa tak nestane, nie je dlžník povinný plniť a žalobný návrh požadujúci uloženie povinnosti plniť, bez toho, aby mu prechádzalo právoplatné rozhodnutie určujúci čas, kedy má dlžník splniť, nemôže byť pre predčasnosť úspešný. Z toho vyplýva, že v týchto prípadoch nemôže začať bežať ani premlčacia doba na vymáhanie dlhu, pretože veriteľ môže svoje právo vykonať v zmysle ustanovenia § 101 OZ (a teda pohľadávku vymáhať) až po uplynutí lehoty splatnosti určenej rozhodnutím súdu.

 Oprávnenie veriteľa požiadať súd o určenie splatnosti dlhu ustanovené v § 564 OZ prestavuje právny prostriedok, ktorým sa veriteľ môže (ak už nechce ďalej čakať až čas splatnosti určí sám dlžník) dosiahnuť, aby sa jeho pohľadávka stala v súdom určenom čase splatnou a aby ju potom mohol prípadne i nútene v občianskom súdnom konaní vymáhať. 

Uvedené právo veriteľa nemožno považovať za samostatné majetkové právo podliehajúce premlčaniu v zmysle ustanovenia § 100 ods. 2 OZ. Prijatie názoru o premlčateľnosti tohto práva veriteľa by totiž znamenalo, že veriteľ by bol nútený v každom prípade podať na súde žalobu v trojročnej premlčacej dobe začínajúcej už dňom nasledujúcim po poskytnutí pôžičky, aby zabránil nepriaznivému dôsledku spočívajúcemu v tom, že dlh nebude môcť vymáhať, pretože sa mu premlčalo právo na určenie jeho splatnosti súdom. Taký záver by ale bol v rozpore so zmyslom a účelom ustanovenia § 564 OZ umožňujúceho, aby dohodou účastníkov zmluvy bolo určenie splatnosti dlhu ponechané jednoznačne na vôli dlžníka; viedol by k nedôslednej ochrane veriteľa a možnosti obohatenia sa dlžníka na jeho úkor (k tomu podrobnejšie R 11/1988).

 (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 9. 2010, sp. zn. 5 Cdo 254/2009)