Náhrada nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania

Vedenie trestného stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí bez ohľadu na to, či bolo vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. alebo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. odôvodňuje s ohľadom najmä na čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny právo na náhradu nemajetkovej ujmy takto stíhanej osoby, pokiaľ jej táto v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania vznikla.

(rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 9. 2020, sp. zn. 6Cdo/152/2018, zdroj: nsud.sk; tvorba právnej vety: najprávo.sk)

Z odôvodnenia:

1. Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 23. apríla 2014 sp. zn. 7C/41/2012 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody v sume 12.519,14 eur (škoda pozostávala z trov obhajoby v trestnom konaní v sume 2.519,14 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 10.000 eur) spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.519,14 eur od 22.7.2011 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti (prísudku nad sumu 2.519,14 eur do sumy 3.847,05 eur a nad sumu 10.000 eur do sumy 667.725,37 eur) žalobu zamietol s tým, že o náhrade trov konania rozhodne po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že boli splnené zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia §§ 1 až 5 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) pre ustálenie zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia voči žalobcovi ako aj rozhodnutia o väzbe, lebo žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Poprad z 20. apríla 2007 sp. zn. 2T/186/2001 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 5. decembra 2007 sp. zn. 1To/36/2007 spod obžaloby oslobodený (nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný). Pokiaľ ide o nárok žalobcu predstavujúci trovy obhajoby a náhradu nemajetkovej ujmy dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti žalovanou vznesenej námietky premlčania vo vzťahu k trovám obhajoby za väzbu a k nemajetkovej ujme spôsobenej rozhodnutím o väzbe. Vychádzal z právneho názoru, že nároky z

nezákonného rozhodnutia o väzbe sa v zmysle § 23 zákona č. 58/1969 Zb. premlčia za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené. Keďže oslobodzujúci rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 5.12.2007 a jednoročná objektívna premlčacia lehota uplynula dňa 5.12.2008, je nárok žalobcu, ktorý podal žalobu na súd až 14.6.2011, na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe (trovy obhajoby za väzbu a nemajetková ujma spôsobená rozhodnutím o väzbe) premlčaný. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody (trovy obhajoby a nemajetková ujma) spôsobenej nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia dospel k záveru, že tento nárok premlčaný nie je. Vychádzal pritom z ustanovenia § 22 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode (ods. 1), pričom ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie (ods. 3). Mal za to, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúca preukázateľne získaná vedomosť poškodeného o jej vzniku. Žalobca na verejnom zasadnutí, na ktorom bol vyhlásený rozsudok krajského súdu, prítomný nebol. Osobnú vedomosť o tom, že mu škoda vznikla, získal preto až doručením rozsudku krajského súdu, t. j. dňom 30.1.2008. Trojročná subjektívna premlčacia lehota mohla preto začať plynúť najskôr od tohto dňa a s pripočítaním šiestich mesiacov, kedy lehota neplynie (predbežné prerokovanie žiadosti trvalo viac ako 6 mesiacov), uplynula 30.7.2011. Keďže žalobca podal žalobu na súd prvej inštancie 14.6.2011, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia uplatnil v zákonom stanovenej premlčacej lehote. K námietke žalovanej, že podľa zákona č. 58/1969 Zb. nie je možné uplatniť si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to ani podľa článku 5 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej len „Dohovor“) uviedol, že Dohovor, keďže je súčasťou slovenského právneho poriadku, má prednosť pred zákonom. Článok 5 ods. 5 Dohovoru zaručuje odškodnenie za pozbavenie osobnej slobody v prípadoch obdobných prípadom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Dohovor umožňuje v uvedenom článku odškodnenie aj nemateriálnej ujmy; jeho aplikácia má pokiaľ ide o obsah pojmu škoda, prednosť pred vnútroštátnou úpravou. V tejto súvislosti odkázal aj na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 177/2005 a aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Poukázal na to, že zákon č. 58/1969 Zb. neupravoval kritériá priznania nemajetkovej ujmy, čo urobil zákonodarca až v zákone č. 514/2003 Z. z., ktorý zrušil pôvodný zákon. Dával do pozornosti, že uvedený zákon upravuje nemajetkovú ujmu všeobecne, a teda je možné potom odškodniť nielen nemajetkovú ujmu súvisiacu s väzbou, ale aj nemajetkovú ujmu súvisiacu s celým trestným stíhaním. Pokiaľ ide o výšku priznanej nemajetkovej ujmy, považoval ju za primeranú skutkovým okolnostiam prípadu a za zodpovedajúcu utrpenej ujme na strane žalobcu. Pri jej určení vzal do úvahy osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, povahu trestnej veci, celkovú dĺžku trestného konania. Rozsah nemajetkovej ujmy určil aj za využitia komparačnej metódy vo vzťahu k iným obdobným prípadom. Žalobcovi preto priznal nemajetkovú ujmu v peniazoch v sume 10.000 eur a v prevyšujúcej časti (nad rozsah sumy 10.000 eur do sumy 663.878,37 eur) žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 151 ods. 3 O. s. p.