Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 5/2017

Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal piatu tohtoročnú Zbierku stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, a to vo veciach trestných.

Pozrite si právne vety publikovaných stanovísk a rozhodnutí. V závere prehľadu nájdete link na toto číslo zbierky v plnom znení.

Stanovisko vo veciach trestných

R 44/2017

Zjednotenie v otázke možnosti / nemožnosti priznania poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. n/ a písm. l/ Trestného zákona v prípade prijatia vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny podľa § 257 ods. 1 písm. b/ alebo písm. c/ Trestného poriadku.

Súd po podaní obžaloby rozhoduje spor medzi obžalobou a obhajobou podľa pravidiel kontradiktórneho procesu – objasňovanie (v zmysle zistenia skutkového stavu veci) je doménou orgánov činných v trestnom konaní podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku. Preto samotné priznanie obžalovaného nemôže byť poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. n/ Trestného zákona.

Poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l/ Trestného zákona predpokladá okrem priznania sa páchateľa aj úprimné oľutovanie trestného činu. Či k takému oľutovaniu došlo, je potrebné posúdiť podľa konkrétnych okolností prípadu, vrátane procesných prejavov páchateľa (procesne ako obžalovaného) po prijatí vyhlásenia o uznaní viny podľa § 257 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného poriadku (najmä pri využití práva záverečnej reči a posledného slova).

Analógia je pri aplikácii Trestného zákona neprípustná v zmysle rozširovania podmienok trestnosti činu nad rámec zákona. V iných smeroch je prípustná, ak v prospech páchateľa odstraňuje medzeru v zákone a zodpovedá zmyslu a významu riešenej otázky vo vzťahu k analogicky použitému ustanoveniu.

Ak možno páchateľovi trestného činu pri uzavretí a schválení dohody o vine a treste mimoriadne znížiť trest podľa § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Trestného zákona, teda v situácii vopred dohodnutého trestu, možno (teda nie obligatórne) naposledy označené ustanovenie per analogiam a pri použití argumentu a minori ad maior (od menšieho k väčšiemu) použiť aj v prípade uznania viny podľa § 257 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného poriadku (po prijatí takého vyhlásenia súdom), keďže páchateľ (procesne ako obžalovaný) neodvolateľne prijal všetky právne účinky uznania viny (dokonca) bez toho, aby bolo akýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie súdu o druhu a výške uloženého trestu.

Rozhodnutia vo veciach trestných

R 45/2017

Viazanosť právnym názorom dovolacieho súdu, potrebný rozsah prerokovania veci po zrušení napadnutého rozhodnutia, náležitosti dovolania podľa § 371 ods. 3 trestného poriadku.

I. Vo vzťahu k otázke vyriešenej po zrušení dovolaním napadnutého rozhodnutia právnym názorom dovolacieho súdu (§ 391 ods. 1 Trestného poriadku) nie je možné prostredníctvom dovolania, podaného proti právoplatnému rozhodnutiu vydanému v novom konaní, úspešne uplatniť odlišný právny názor; rozhodnutím v kontexte tzv. kasačnej viazanosti právnym názorom dovolacieho súdu (podľa naposledy označeného ustanovenia) totiž nemôže byť porušený zákon v zmysle § 368 ods. 1, resp. § 386 ods. 1 Trestného poriadku. Opačný záver by vo vzťahu ku konkrétnemu právoplatnému rozhodnutiu, negujúc požiadavku právnej istoty, umožňoval neurčitý počet jeho obsahovo protichodných zmien bez zistenia akejkoľvek novej skutočnosti (jej zistenie sa rieši obnovou konania pri splnení jej zákonných podmienok).

II. Viazanosť právnym názorom dovolacieho súdu v zmysle § 391 ods. 1 Trestného poriadku sa týka (len) právneho názoru vysloveného v odôvodnení rozsudku dovolacieho súdu na otázku, ktorá bola dôvodom vyslovenia porušenia zákona v zmysle § 386 ods. 1 Trestného poriadku. Riešením tejto otázky podľa pokynov dovolacieho súdu, eventuálne aj vykonaním úkonov nariadených dovolacím súdom, je vymedzený „potrebný rozsah“ opätovného prerokovania veci v novom konaní (§ 388 ods. 1 Trestného poriadku); nie je vylúčené vykonanie nového konania aj v širšom rozsahu, musí však byť rešpektovaný zákaz zmeny k horšiemu podľa § 391 ods. 2 Trestného poriadku.

III. Závery uvedené v bode II. primerane platia aj pre viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu (§ 327 ods. 1 Trestného poriadku), nadriadeného (sťažnostného) súdu (§ 194 ods. 5 Trestného poriadku) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (§ 362b ods. 1 Trestného poriadku), vrátane zákazu zmeny k horšiemu podľa konkrétnej úpravy.

IV. Ak minister spravodlivosti využije svoje oprávnenie podať dovolanie podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku pre nesprávne zistenie skutkového stavu v podstatných bodoch na základe vykonaných dôkazov, musí v dovolaní konkretizovať nesprávnosť úvah, ktorými sa súd spravoval pri hodnotení dotknutých dôkazov (§ 168 ods. 1 Trestného poriadku), nakoľko len taká chyba môže byť v uvedenej situácii podkladom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia dovolacím súdom. Ak sa dovolateľ obmedzí na výpočet vykonaných dôkazov alebo uvedie len ich vlastné hodnotenie, dovolanie je zrejme nedôvodné (§ 382 písm. c/ Trestného poriadku).

R 46/2017

Možnosti mimoriadneho zníženia trestu.

Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktorému zodpovedajú ustanovenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), neupravuje parciálne právo spočívajúce v možnosti zmiernenia trestu pre prípad, keď sa súd domnieva, že by použitie trestnej sankcie podľa hmotného práva príslušného štátu sa javilo ako neprimerane prísne. Týka sa procesných atribútov konania pred nezávislým a nestranným súdom, ako aj konania osobou zákonného sudcu v primeranej lehote.

Problematikou neprimerane prísnych sankcií sa zaoberá čl. 3 Dohovoru (ktorému zodpovedá čl. 16 ods. 2 Ústavy), avšak v kontexte zákazu mučenia a neľudského alebo ponižujúcemu zaobchádzania alebo trestu.

Z hľadiska vnútroštátneho práva prichádza do úvahy zníženie v osobitnej časti Trestného zákona ustanoveného minima trestnej sadzby podľa ustanovení § 39 a § 118 Trestného zákona. Medzi „okolnosti prípadu“ podľa osobitného zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona však patrí aj neprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak nie sú prieťahy zavinené obvineným, v čom je styčný bod tejto zákonnej úpravy s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 48 ods. 2 Ústavy, a zároveň premietnutie čl. 13 Dohovoru do právneho poriadku Slovenskej republiky vo vzťahu k dotknutému porušeniu práv obvineného.

R 47/2017

Zabezpečenie údajov z vydaného alebo odňatého mobilného telefónu.

Procesné inštitúty Trestného poriadku, zamerané na získavanie dôkazov na účel ich následného vykonania, sa vo vzťahu ku konkrétnemu dôkazu nekumulujú, ak to nie je vzhľadom na povahu veci procesne nevyhnutné.

Na zabezpečenie informácií z mobilného telefónu, ktorý bol vydaný alebo odňatý ako vec dôležitá pre trestné konanie podľa § 89 a § 91 Trestného poriadku, a to aj pri domovej prehliadke alebo prehliadke iných priestorov alebo pozemku v zmysle § 105 ods. 4 Trestného poriadku, alebo ak je mobilný telefón zaistený ako vecná stopa pri obhliadke podľa § 154 Trestného poriadku, nie je potrebné (duplicitné) vydanie príkazu na zistenie a oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke podľa § 116 (ods. 2) Trestného poriadku.

Príkaz uvedený na konci predchádzajúcej vety sa, z hľadiska jeho vykonania, vydáva pre podnik poskytujúci verejné siete alebo služby - veta posledná § 116 ods. 2 Trestného poriadku (rovnako ako príkaz podľa § 115 ods. 2, 3 Trestného poriadku sa vydáva pre príslušný útvar Policajného zboru) - ide teda o použitie osobitného inštitútu a jemu zodpovedajúceho ustanovenia (lex specialis), ktoré má v konkrétnej situácii prednosť. Je tomu tak aj preto, že v oboch naposledy označených prípadoch ide o vykonávacie subjekty príkazu, ktoré nemajú mobilný telefón, ktorého sa zabezpečovanie informácií týka, v držbe predchádzajúcej dotknutému procesnému postupu (zároveň sa takým postupom dosiahne aj utajenie zabezpečovania informácií v určitej fáze predsúdneho konania).

Napriek určitým spoločným technickým parametrom počítača a mobilného telefónu údaje uložené v mobilnom telefóne nie sú počítačovými údajmi v zmysle úpravy § 90 Trestného poriadku.

R 48/2017

Výsluch svedka pred vznesením obvinenia, právomoc verejného činiteľa.

I. Keďže po začatí trestného stíhania je policajt oprávnený vykonávať všetky úkony podľa Trestného poriadku (ako výslovne ustanovuje § 199 ods. 5 tohto zákona), je oprávnený aj vypočúvať svedkov. Taký postup nemôže sám osebe (bez zistenia a dokázania odlišne vyznievajúcich okolností) vyvolávať záver, že svedkovia boli vo vzťahu k ich následným výpovediam po vznesení obvinenia nezákonne ovplyvňovaní.

II. Pojem „právomoc“ verejného činiteľa použitý v legálnej definícii § 128 ods. 1 Trestného zákona interpretačne vyžaduje prvok moci a rozhodovania, čo znamená mocenské rozhodovanie na právnom podklade uplatňované voči fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré môžu byť takým rozhodnutím obmedzené na svojich (inak právnym poriadkom garantovaných) právach. Nemusí nevyhnutne ísť o formalizované rozhodovanie (vydávanie rozhodnutí s určitými procesne predpísanými náležitosťami a formou), vždy je však spojené so zodpovednosťou za uplatnenie právomoci (§ 128 ods. 1 veta druhá Trestného zákona).

R 49/2017

Nepriama korupcia.

I. Pri dodržaní zásady nerozširovania podmienok trestnosti činu nad rámec zákona (vyplývajúcej z ustanovenia čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a § 8 Trestného zákona) nie je možné ani vecnú medzeru v zákone (v zmysle nedostatku trestnosti určitého konania) riešiť extenzívnym výkladom zákona alebo použitím analógie, ale len pro futuro prostredníctvom zákonodarcu (zmenou alebo doplnením zákona). II. Formuláciu „svojím vplyvom pôsobiť na výkon právomoci osoby“, uvedenú v § 336 ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona, je potrebné vyložiť tak, že ide o uplatňovanie vplyvu páchateľa, zásadne smerujúce k zneužívaniu právomoci osoby, ktorá je predmetom pôsobenia. Nejde teda o pôsobenie síce neformálne (nezodpovedajúce výslovnému popisu v norme upravujúcej postup v príslušnom konaní), avšak nevybočujúce z podstatného smerovania k legálnemu účelu právomoci osoby uvedenej v ustanoveniach §§ 328 až 330, resp. §§ 332 až 334 Trestného zákona. Musí ísť pritom o priame pôsobenie podplácanej osoby na osobu, ktorá disponuje právomocou, nie o pôsobenie prostredníctvom vplyvu inej intervenujúcej osoby, inak o trestný čin podľa § 336 Trestného zákona nepôjde, aj keď úplatok za dotknuté priame pôsobenie možno prijať alebo poskytnúť buď priamo, alebo cez sprostredkovateľa (taká alternatíva platí aj v prípadoch uvedených v §§ 328 až 334 v odsekoch 1 Trestného zákona). III. „Právomoc“ je kvalifikačným momentom, ktorý je legálnou definíciou spojený s výkonom tomu (právomoci) zodpovedajúcich oprávnení a povinností verejného činiteľa (§ 128 ods. 1 Trestného zákona). Osoba, ktorá pripravuje podklady pre rozhodovanie verejného činiteľa, sama verejným činiteľom nie je, prijatie alebo poskytnutie plnenia uvedeného v § 131 ods. 3 Trestného zákona za pôsobenie (relevantné v zmysle bodu II.) na takú osobu teda nie je trestným činom podľa § 336 ods. 1 alebo podľa § 336 ods. 2 Trestného zákona, a to pre absenciu zákonom požadovaného atribútu - právomoci osoby, ktorá je (má byť) predmetom pôsobenia. Na závere uvedenom v predchádzajúcej vete nič nemení okolnosť, že osoba, ktorá pripravuje podklady pre rozhodovanie verejného činiteľa, môže byť účastníkom na úmyselnom trestnom čine verejného činiteľa v zmysle § 21 ods. 1 k §§ 326 a 327 Trestného zákona (resp. v príslušných formách aj páchateľom prípravy, ak ide o zločin, v zmysle § 13 ods. 1 Trestného zákona) - nemôže však byť páchateľom takého trestného činu (verejného činiteľa) v zmysle § 128 ods. 1, ods. 8 Trestného zákona. Rovnako platí, že pri prijatí úplatku osobou pripravujúcou podklady pre rozhodovanie verejného činiteľa bude táto osoba páchateľom trestného činu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, eventuálne podľa rozsahu činu aj podľa ods. 3 Trestného zákona (ide o súvislosť s obstarávaním vecí všeobecného záujmu), nemôže však byť v takom prípade použitá okolnosť podľa § 329 ods. 2 Trestného zákona (nejde o prijatie, žiadanie alebo prijatie prísľubu úplatku verejným činiteľom).

R 50/2017

Zmena v zložení senátu po povolení obnovy konania.

Senát, ktorý rozhodoval o vine, nemusí byť vždy senátom, ktorý v konečnom dôsledku rozhoduje o treste za dotknutý skutok ako trestný čin – napr. pri ukladaní súhrnného trestu podľa § 42 Trestného zákona.

Nie je porušením pravidla nezmeniteľnosti zloženia senátu na hlavnom pojednávaní (§ 277 ods. 5 veta posledná Trestného poriadku), ak po povolení obnovy konania len vo výroku o treste (výrok o vine ostal nedotknutý, a teda je aj naďalej právoplatný a vykonateľný) nahradil pôvodného sudcu alebo prísediaceho, ktorý už nevykonáva túto funkciu na súde činnom v obnovenom konaní, iný sudca alebo prísediaci podľa aktuálneho rozvrhu práce tohto súdu. Senát v novom zložení rozhodne v celom rozsahu predmetu obnoveného konania a do právoplatného výroku o vine zasiahnuť nemôže (to platí v prípade zmeneného aj nezmeneného senátu) – práva obvineného teda nemajú byť ako porušené.

Zbierku stanovísk a rozhodnutí NS SR 5/2017 nájdete TU.

Zdroj: NS SR
Ilustračné foto: najprávo.sk