Utajený pôrod a právo dieťaťa poznať svoj biologický pôvod vo svetle judikatúry ESĽP

Mater semper certa est. Táto rímskoprávna zásada tradične vyjadruje elementárnu skutočnosť pre vytvorenie statusového pomeru medzi matkou a dieťaťom. Napriek tomu, že expresiss verbis bola zakotvená až prijatím zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZR”), vychádzali z neho aj staršie právne úpravy.[1] Pre určenie materstva je v zmysle predmetnej zásady relevantná len jediná skutočnosť a síce, pôrod. Matkou dieťaťa je žena, ktorá dieťa porodila. Kogentný charakter tohto ustanovenia je pritom precizovaný v § 82 ods. 2 ZR. Na to, aby tento dôležitý statusový pomer matka – dieťa vznikol v úplnosti, v zmysle medzinárodnoprávnych záväzkov Slovenskej republiky je potrebné, aby dieťa bolo po narodení ihneď registrované resp. zapísané v matrike so všetkými relevantnými údajmi o jeho osobe a rodičoch (minimálne matke). Neplatí to však absolútne, keďže slovenský právny poriadok umožňuje, aby v rodnom liste nebola uvedená matka a tým pádom ani otec dieťaťa, keďže otcovstvo je podmienené určením materstva. Medzi takéto prípady, kedy po narodení nemá dieťa v rodnom liste uvedených rodičov, patrí okrem iného aj uplatnenie inštitútu utajeného pôrodu. 

Právnym základom utajeného pôrodu je zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZZS”). Zákonodarca v § 11 ods. 11 umožňuje žene, ktorá z určitých subjektívnych alebo objektívnych dôvodov nechce byť s jej dieťaťom nijako spájaná, uplatnenie práva na osobitnú ochranu svojich osobných údajov. Preto v prípade, ak žena písomne požiada o utajenie svojej osoby v súvislosti s pôrodom, vedie sa osobitná zdravotná dokumentácia v rozsahu zdravotnej starostlivosti súvisiacej s tehotenstvom a pôrodom, a ktorej súčasťou sú osobné údaje tejto ženy a taktiež údaje ako napr.  údaje o poučení a informovanom súhlase, epidemiologicky závažné skutočnosti, identifikačné údaje príslušnej zdravotnej poisťovne atď. (§ 19 ods. 4). Podľa § 19 ods. 5 sa osobitná zdravotná dokumentácia vedie oddelene od zdravotnej dokumentácie ostatných osôb. Po pôrode dieťaťa sa samozrejme môžu zmeniť okolnosti, za ktorých žena o utajenie svojej osoby žiadala, preto podľa § 23 ods. 7 môže v lehote 6 týždňov po pôrode písomne odvolať žiadosť o utajenie svojej osoby. Ak sa tak nestane, po uplynutí tejto lehoty sa osobitná zdravotná dokumentácia odovzdáva ministerstvu zdravotníctva, ktoré ju uchováva a vedie o nej evidenciu. Vzhľadom na osobitnú ochranu osobných údajov nie je v zmysle § 19 ods. 5 možné údaje z osobitnej zdravotnej dokumentácie sprístupniť ani poskytnúť, a to ani súdu. In abstracto je zdravotnícky pracovník povinný zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom svojho povolania (§ 80 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z.) ZZS v § 49 zaviedol špeciálny režim zbavenia mlčanlivosti (na rozdiel od generálnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 578/2004 Z. z.) osôb, ktoré zabezpečujú evidenciu a uchovávanie osobitnej zdravotnej dokumentácie, a osôb, ktoré sa dozvedeli údaje z osobitnej zdravotnej dokumentácie. Povinnosti mlčanlivosti môže tieto osoby zbaviť výlučne súd. Právna úprava utajeného pôrodu je vo viacerých aspektoch problematická a práva dieťaťa (a nie len dieťaťa) môžu byť takouto úpravou neprimerane obmedzované čo vo svojich dôsledkoch môže viesť k porušeniu tak Dohovoru o právach dieťaťa ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP”), na ktoré sa uplatňuje režim prednosti pred zákonom podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy SR.

ESĽP opakovane konštatuje, že právo na osobný rozvoj chránený článkom 8 EDĽP v sebe zahŕňa okrem podrobností o totožnosti osoby aj životne dôležitý záujem pri získavaní informácií potrebných na zistenie pravdy o dôležitých aspektoch osobnej identity osoby, akými sú aj údaje o totožnosti rodičov[2]. Keďže otázka prístupu k informáciám o pôvode sa týka podstaty identity osoby, predstavuje základný prvok súkromného života chráneného článkom 8. Judikatúra ESĽP nie je v otázke utajeného pôrodu príliš bohatá. Azda najznámejším je prípad Odièvre proti Francúzsku (pozn. č. 2) Sťažovateľka Pascale Odièvre bola opustená svojou biologickou matkou pri narodení z dôvodu, že jej matka požiadala o utajenie svojej totožnosti. Následne bola sťažovateľka umiestnená do štátnej starostlivosti a neskôr na základe rozhodnutia osvojená. Sťažovateľka sa následne snažila zistiť totožnosť svojich biologických rodičov a súrodencov. Jej žiadosť bola zamietnutá, pretože sa narodila v rámci osobitného postupu, ktorý umožňoval matkám zostať v anonymite. Sťažovateľka namietala, že nebola schopná získať údaje, ktoré by identifikovali jej prirodzenú rodinu, nakoľko tieto údaje bolo podľa vtedajšej legislatívy možné získať výlučne so súhlasom biologickej matky. Namietala preto okrem iného porušenie článku 8 EDĽP. Sťažovateľka tvrdila, že skutočnosť, že jej narodenie bolo utajené s tým dôsledkom, že nemohla zistiť svoj pôvod, predstavuje porušenie jej práv zaručených článkom 8 EDĽP. Súd konštatoval, že medzi členskými štátmi neexistuje konsenzus, akými prostriedkami má byť realizované právo dieťaťa poznať svoj pôvod, teda členské štáty majú pomerne široký priestor pre voľnú úvahu. Na tomto mieste je potrebné podotknúť, že ten priestor nie je absolútny. Z hľadiska princípu proporcionality je potrebné zabezpečiť, aby navzájom konkurujúce si práva a záujmy (v predmetnom prípade oproti sebe stoji právo dieťaťa poznať svoj pôvod a právo matky na ochranu súkromia) boli spravodlivo vyvážené. Je pravdou že konsenzus absentuje, na druhej strane však nemožno prehliadnuť rôzne medzinárodnoprávne nástroje ktoré zohrávajú dôležitú úlohu pri dosahovaní konsenzu a harmonizácie právnych úprav, a ktorých cieľom je zabezpečiť rovnováhu medzi konkurenčnými právami v konkrétnom prípade. Tými nástrojmi sú predovšetkým medzinárodné ľudskoprávne dohovory.

Dohovor OSN o právach dieťaťa zakotvuje v článku 7 právo dieťaťa, pokiaľ je to možné, poznať svojích rodičov. Dohovor o ochrane detí a o spolupráci pri medzištátnych osvojeniach (Haagsky dohovor) v článku 30 hovorí, že príslušné orgány zmluvného štátu zaručia, že informácie, ktoré majú o pôvode dieťaťa, najmä informácie týkajúce sa identity jeho rodičov, sa uchovávajú. Dieťa alebo jeho zástupca má mať za primeraného usmernenia prístup k týmto informáciám v rozsahu, v akom to povoľuje právny poriadok tohto štátu. Podľa judikatúry súdu sa EDĽP musí uplatňovať v súlade so zásadami medzinárodného práva, najmä s tými, ktoré sa týkajú medzinárodnej ochrany ľudských práv.[3] Pokiaľ ide o pozitívne záväzky štátu vyplývajúce mu z článku 8  tie sa musia vykladať okrem iného aj vo svetle Dohovoru o právach dieťaťa.[4]Podľa súdu mala sťažovateľka prístup k informáciám o svojej biologickej matke a rodine bez toho, aby bola prezradená identita matky. Takto sa mohla dopracovať k niektorým svojím koreňom. Súd taktiež poukázal na novovytvorenú inštitúciu ktorá má zabezpečiť na základe žiadosti prístup k informáciám o sťažovateľkinej biologickej matke, avšak len so súhlasom tejto osoby. Podľa súdu Francúzsko neprekročilo mieru voľnej úvahy a zabezpečilo rovnováhu medzi konkurujúcimi si záujmami, k porušeniu článku 8 preto nedošlo. Toto rozhodnutie bolo disentujúcimi sudcami a odbornou verejnosťou kritizované najmä kvôli tomu, že súd uprednostnil absolútnu prednosť práva matky pred záujmami dieťaťa ktoré nijak zvlášť neposudzoval. Rozhodnutie matky predstavuje absolútnu obranu proti všetkým žiadostiam o informácie zo strany sťažovateľky bez ohľadu na dôvody alebo legitimitu tohto rozhodnutia. Rozhodnutie matky je za každých okolností pre dieťa definitívne záväzné, a nemá viac k dispozícii žiadne právne prostriedky na napadnutie tohto rozhodnutia matky. Koniec koncov v samom rozhodnutí súd uvádza, že nová právna úprava síce umožňuje získať informácie o biologickej matke, sám však považuje získanie takýchto informácii za nepravdepodobné, vzhľadom na potrebný súhlas matky. Napriek tomu však v konečnom dôsledku dospel k záveru uvedenému vyššie. Podľa disentujúcich sudcov nejde v tomto prípade o systém, ktorý by bol spôsobilý zabezpečiť spravodlivú rovnováhu medzi konkurujúcimi si právami. Menšinový kritický názor disentujúcich sudcov bol však v neskoršom období zrejme príčinou pre dôslednejšiu aplikáciu princípu proporcionality v rozhodnutiach ESĽP, ktorý o pár rokov neskôr v prípade Jäggi proti Švajčiarsku[5] konštatoval, že právo na identitu, ktoré zahŕňa právo poznať svojích (biologických) rodičov, tvorí neoddeliteľnú súčasť pojmu súkromný život, a obzvlášť v takýchto prípadoch kolízii sa vyžaduje prísna kontrola pri vyvažovaní konkurujúcich si záujmov. V Prípade Godelli proti Taliansku[6] šlo o prípad skutkovo obdobný ako vo veci Odièvre. Sťažovateľka, pani Anita Godelli, ktorá sa narodila ešte v roku 1943, bola po pôrode matkou opustená z dôvodu uplatnenia práva na utajenie svojej osoby. Do svojích šiestich rokov bola umiestnená v detskom domove odkiaľ následne putovala do novej rodiny na základe osvojenia. V desiatich rokoch požiadala svojích adoptívnych rodičov, aby jej oznámili, kto je v skutočnosti jej biologická matka, odpoveď nedostala, v dôsledku čoho mala podľa jej tvrdení veľmi ťažké detstvo. Ochrana duševnej stability je pritom nevyhnutným predpokladom účinného uplatňovania práva na rešpektovanie súkromného života.[7] Sťažovateľka podala v roku 2007 žalobu na rodinný súd, kde sa domáhala nápravy vo svojom rodnom liste. Súd jej žalobu zamietol s odôvodnením, že podľa platného práva jej nebolo možné sprístupniť informácie o jej pôvode, pretože jej matka v čase narodenia nesúhlasila s tým, aby bola jej totožnosť zverejnená. Odvolací súd rozhodnutie potvrdil a dodal, že ustanovenie umožňujúce utajenie identity matky bolo koncipované tak, aby zaručovalo rešpektovanie želaní matky. Sťažovateľka sa preto obrátila na ESĽP. Ten na úvod odkázal na svoju predošlú judikatúru, podľa ktorej na jednej strane má dieťa právo poznať svoj pôvod, pričom toto právo je odvodené z pojmu súkromný život, na strane druhej, záujem ženy zostať v anonymite, aby tým ochránila svoje záujmy, nie je možné poprieť. Súd preto musel skúmať, či je zabezpečená spravodlivá rovnováha medzi spomínanými záujmami, pričom, s poukazom na prípad Jäggi proti Švajčiarsku, v obzvlášť takomto prípade musela byť kontrola vyvažovania prísna. Napriek skutkovo obdobnej veci ESĽP poznamenal, že prejednaný prípad nie je totožný s vecou Odièvre proti Francúzsku. Sťažovateľka nemala v tomto prípade prístup k žiadnym informáciám o svojej rodine, ktoré by jej umožnili vysledovať matku resp. niekoho z biologickej rodiny. (ani vo veci Odièvre  nebolo v konečnom dôsledku možné účinne uplatniť prostriedok, na ktorý sa súd v rámci odôvodnenia odvolal, teda žiadosť na novo vytvorenú inštitúciu, informácie by však bez súhlasu matky nebolo možné sprístupniť[8]).Žiadosť sťažovateľky o informácie o jej pôvode bola úplne a s konečnou platnosťou zamietnutá bez akéhokoľvek vyváženia konkurenčných záujmov alebo možnosti nápravy. Súd poukázal tiež na fakt, že v čase rozhodovania mala sťažovateľka 69 rokov a bola schopná rozvíjať svoju osobnosť aj bez vedomosti o identite matky. Poukázal pri tom na svoju doterajšiu rozhodovaciu prax podľa ktorej záujem jednotlivca pri hľadaní odpovede na otázku kto sú v skutočnosti jeho biologický rodičia nemizne s vekom, ale práve naopak (pozri Jäggi proti Švajčiarsku (č. 58757/00)). Záverom súd dodal, že v prípade neexistencie žiadnych mechanizmov, ktoré by umožňovali sťažovateľke zistiť, či jej záujem na poznaní svojho pôvodu je v rovnováhe so záujmom matky byť v anonymite, dáva takáto úprava nevyhnutne slepú prednosť záujmom matky pred záujmom dieťaťa. Talianske orgány nedosiahli rovnováhu a primeranosť medzi dotknutými záujmami, preto došlo k porušeniu článku 8 EDĽP.

Späť na Slovensko. Pokiaľ zákonodarca vylučuje poskytnutie a sprístupnenie údajov z osobitnej zdravotnej dokumentácie, potom rozhodnutie matky je pre samotné dieťa konečné, bez akejkoľvek možnosti napadnutia tohto jednostranného úkonu. De lege lata je teda právo matky utajiť svoju identitu absolutizované a jej rozhodnutie pre dieťa neznamená nič iné ako odsúdenie na doživotnú neistotu a nevedomosť o svojom pôvode. Právo matky, ktoré spadá pod pojem súkromný život chránený článkom 8 EDĽP, je absolutizované aj napriek tomu, že právo na ochranu súkromného života je právom relatívnym, je ho možné obmedziť a obmedziť by sa v takomto prípade rozhodne malo. Nemožno opomenúť ani to, že judikatúra ESĽP chráni primárne biologickú rodinu. Právo a sloboda matky končí tam, kde začína právo dieťaťa. V demokratickom a právnom štáte nesmie dochádzať k absolutizácii niektorého z práv chránených či už ústavou alebo ľudskoprávnymi dohovormi na úkor úplného vylúčenia iného práva, ktoré je s ním v konflikte. Ústavný súd SR v tejto súvislosti konštantne tvrdí, že všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (PL. ÚS 7/96, III. ÚS 254/06, IV. ÚS 362/09, III. ÚS 104/2017). Každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách treba riešiť prostredníctvom ich spravodlivej rovnováhy (PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Orgán aplikácie práva je však viazaný princípom legality. Koná len spôsobom a v rozsahu, aký mu predpíše zákonodarný orgán. Pokiaľ ten nevytvorí podmienky pre aplikáciu princípu proporcionality v konkrétnom prípade, nemôže byť zabezpečená spravodlivá rovnováha konkurujúcich si záujmov. Tak je tomu aj v prípade utajeného pôrodu v SR. Zákonodarca vytvoril stav, kedy právo matky utajiť svoju identitu popiera právo dieťaťa poznať svoj biologický pôvod. Samotná skutočnosť, že súd môže zbaviť povinnosti mlčanlivosti osoby ktoré zabezpečujú evidenciu a uchovávanie osobitnej zdravotnej dokumentácie, a ktoré sa dozvedeli údaje z nej, tento problém nerieši. Zbavenie povinnosti mlčanlivosti nie je to isté ako sprístupnenie či poskytnutie údajov zo zdravotnej dokumentácie.

Na margo uvedeného sa domnievame, že pokiaľ by sa dieťa narodené v režime utajeného pôrodu obrátilo na ESĽP s tvrdením porušenia článku 8 EDĽP, mohlo by byť jej sťažnosti vyhovené. Nehovoriac navyše o tom, že právo matky je absolútne preferované aj pred právom otca dieťaťa. Otec aj matka majú vo vzťahu k svojím deťom rovnaké práva a povinnosti. Pri utajenom pôrode je rozhodnutie ponechávané výlučne na žene. Samozrejme, otcovstvo sa odvodzuje od určenia materstva a pre to, ako už bolo uvedené, je relevantné výlučne skutočnosť pôrodu. De iure teda vzťah matka – dieťa vzniká, inštitút utajeného pôrodu na tom nemôže nič zmeniť. Preto ak o utajenie pôrodu požiada vydatá žena, v súlade s prvou domnienkou otcovstva, narodením ex lege vzniká status otec – dieťa. Otcovi však právny poriadok neposkytuje žiaden prostriedok ochrany jeho práv. Zároveň ešte možno dodať, že článok 7 Dohovoru o právach dieťaťa zakotvuje právo dieťaťa poznať oboch rodičov, teda aj otca.

V Českej republike je utajený pôrod umožnený iba žene, ktorej manželovi nesvedčí domnienka otcovstva. Tam však problém spočíva v tom, že kým manželským deťom je umožnené realizovať právo poznať svoj pôvod, nemanželským deťom to v zásade umožnené nie je. Podrobnejší rozbor všetkých problematických aspektov by však presiahol účel tohto článku. Na základe uvedeného možno konštatovať, že právna úprava nedostatočne upravuje túto problematiku a z pohľadu de lege ferenda by rozhodne malo dôjsť ku komplexnej zmene, ktorá by primeraným spôsobom umožnila vyvážiť spomínanú disproporciu medzi dotknutými právami.

Autor:
Rastislav Bublák,
študent 1. ročníka Mgr. stupňa vš. štúdia,
Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta