Najprávo.sk - najlepší právny poradca

Dnes nadobudla účinnosť novela Občianskeho zákonníka

5.12. 2018, 17:01 |  najpravo.sk

Dnes vyšiel v Zbierke zákonov pod č. 343/2018 Z. z. Zákon z 27. novembra 2018, ktorým sa dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Pod zákonom sú podpísaní len Andrej Danko a Peter Pellegrini, nakoľko prezident Andrej Kiska tento zákon odmietol podpísať.

Znenie novely

1. Za § 54 sa vkladá § 54a, ktorý znie:

㤠54a

Premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel.“.

2. V deviatej časti sa za dvadsiatu tretiu hlavu vkladá dvadsiata štvrtá hlava, ktorá vrátane nadpisu znie:

„DVADSIATA ŠTVRTÁ HLAVA

Prechodné ustanovenie

§ 879v

Konanie, predmetom ktorého je pohľadávka vzniknutá zo spotrebiteľskej zmluvy, začaté pred účinnosťou tohto zákona, sa dokončí podľa doterajších predpisov.“.

Čl. II

Tento zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia

 

Dôvodová správa

K bodu 1

Zavedenie osobitnej úpravy uplatňovania premlčaných nárokov zo spotrebiteľských zmlúv a ich zabezpečenia je reakciou na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.  PL. ÚS 11/2016-60, zo dňa 7. februára 2018, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Inštitúty premlčania a preklúzie sú v zásade inštitútmi „jednoduchého práva“, je však namieste používať ich po zohľadnení a vyvážení všetkých hodnôt, ktoré sú dotknuté. Je nesporné, že je prípustné, aby zákonodarca robil „sektorové výnimky“ pri normovaní obsahu inštitútov súkromného práva s ohľadom na premlčanie či preklúziu, a pre určité typy právnych vzťahov nastavoval jednak rozdielne premlčacie doby (rozlišovanie medzi všeobecnou premlčacou dobou a osobitnými)  alebo aj rozdielne právne následky pre nevykonanie práva v určitej dobe (preklúzia podľa § 504 Občianskeho zákonníka).

 

Pri subjektívnych majetkových právach zo spotrebiteľskej zmluvy je opodstatnené, aby sa po uplynutí premlčacej doby tieto práva dostali „ex lege“ do polohy naturálnych záväzkov. Predkladateľ je presvedčený, že po uplynutí premlčacej doby, najmä s ohľadom na súčasný stav trhovej ekonomiky, niet v zásade z pohľadu štátnej moci záujmu hodného ochrany na podpore vynucovania plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy, ak sa právo niektorej zo strán premlčalo. Významom inštitútu premlčania nie je automatické oslobodenie dlžníka od plnenia záväzku. Základným cieľom navrhovanej právnej úpravy je vytvorenie priestoru na to, aby dlhy plynúce zo spotrebiteľských zmlúv boli vymáhané len v rozumnom a primeranom čase a dlžník nebol nútený prostriedkami s prvkami štátneho donútenia zaplatiť dlh, vo vzťahu ku ktorému uplynulo značné časové obdobie, v dôsledku čoho by mohla byť oslabená jeho pozícia (napr. nebude už disponovať dôkazmi). Právo plynúce zo spotrebiteľskej zmluvy sa uplynutím premlčacej doby tak ex lege dostáva do polohy naturálneho záväzku, ktoré je možné splniť dobrovoľne povinným subjektom, avšak toto právo nemožno vymáhať proti vôli povinného subjektu (dlžníka). V tomto prípade sa vylučuje kondikcia, t. j. v prípade dobrovoľného plnenia premlčaného dlhu dlžníkom sa prijaté plnenie nepovažuje za bezdôvodné obohatenie (§ 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Za vymáhanie premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy sa v tomto kontexte rozumie súdne konanie, exekučné konanie a rozhodcovské konanie. Nemožnosť vymáhania premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy zohľadňuje dynamickosť spotrebiteľského prostredia a vedomie tohto rizika bude oprávnene motivovať veriteľov vymáhať svoje pohľadávky čo najskôr.

Premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy v zmysle navrhovanej právnej úpravy nemožno platne zabezpečiť, čo však nemá vplyv na výkon zabezpečenia v prípade, ak bolo právo zo spotrebiteľskej zmluvy zabezpečené pred uplynutím premlčacej doby. Zabezpečením v tomto prípade treba rozumieť všetky zabezpečovacie inštitúty upravené v § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka vrátane záložného práva. V tejto súvislosti právna úprava výslovne uvádza, že premlčanie práva zo spotrebiteľskej zmluvy nebráni uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj v prípade, ak ide o premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy (§ 151j ods. 2 Občianskeho zákonníka). Táto právna úprava zodpovedá platnému právnemu stavu a požiadavke zabezpečenia právnej istoty veriteľov.

V súlade so zásadou rovnosti a zásadou zmluvnej slobody sa pripúšťa možnosť zmeny obsahu premlčaného práva, jeho nahradenie novým právom (novácia) alebo obnovenie jeho vymáhateľnosti napr. formou uznania dlhu, a to na základe právneho úkonu dlžníka (či už jednostranného alebo viacstranného), pričom podmienkou platnosti takéhoto právneho úkonu je vedomosť dlžníka o premlčaní práva zo spotrebiteľskej zmluvy. V prípade absencie vedomosti dlžníka o premlčaní práva zo spotrebiteľskej zmluvy je takýto právny úkon neplatný pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka).

Navrhovaná právna úprava sa z dôvodu predchádzania prípadnej nerovnosti vzťahuje na obe strany spotrebiteľského vzťahu, na spotrebiteľa aj na dodávateľa.

 

K bodu 2

Na účely zachovania právnej istoty účastníkov spotrebiteľských zmluvných vzťahov sa navrhujú aj prechodné ustanovenia, v zmysle ktorých sa nová právna úprava nebude aplikovať vo vedených konaniach o vymoženie práva zo spotrebiteľskej zmluvy, t. j. v súdnom, exekučnom alebo rozhodcovskom konaní, ktoré boli začaté na základe návrhu na začatie konania podaného pred dňom účinnosti tohto zákona.

K čl. II

Účinnosť predkladanej úpravy sa navrhuje od odo dňa vyhlásenia, a to najmä vzhľadom na dôsledky vyššie uvedeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, čo odôvodňuje čo najskoršiu účinnosť predkladaného zákona. 

Prečo prezident nepodpísal zákon?

Keďže poslanci po vetovaní novely zo strany prezidenta pri opätovnom schvaľovaní novely Občianskeho zákonníka neprihliadli na pripomienky prezidenta, zákon nepodpísal. Pri vetovaní zákona prezident uviedol:

„Považujem za správne, keď zákonodarca zareaguje na bežne sa vyskytujúce situácie, ktoré vykazujú znaky nekalého konania alebo majú sociálne nežiadúce dôsledky. Tento cieľ však nemôže byť dosiahnutý prijatím právnej úpravy, ktorá je nejednoznačná,“ zdôraznil prezident.

Podľa neho parlament zvolil spôsob nápravy, ktorý môže spôsobiť odlišné posúdenie vecne podobných prípadov rôznymi orgánmi ochrany práva.  To môže viesť podľa prezidenta k znevýhodneniu niektorých spotrebiteľov, a teda neprijateľnej diskriminácii.

Vychádzajúc z nálezu ústavného súdu a snahy zákonodarcu riešiť vzniknutú situáciu prezident Kiska odporučil národnej rade prijať takú novú právnu úpravu, ktorá bude pojmovo jednoznačná, umožní jednotnú aplikáciu rôznymi orgánmi ochrany práva a bude v súlade ústavnými princípmi.

Podľa prezidenta pojmy "nemožnosť vymáhania" a "obnovenie vymáhateľnosti" v kontexte schváleného zákona nespĺňajú požiadavky na právny predpis podľa zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov SR, keďže sú spôsobilé viesť k rôznym výkladom a aplikáciám rôznymi orgánmi ochrany práva.

Pojem "nemožnosť vymáhania" je možné podľa prezidenta vykladať minimálne dvoma odlišnými spôsobmi, čo je na ujmu predvídateľnosti práva. Na jednej strane vymáhateľná pohľadávky je taká, ktorú možno uplatňovať pred súdom v sporovom (základnom) konaní. Na druhej strane je možné za vymáhateľnú pohľadávku považovať pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným právnym titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu. Z uvedeného vyplýva, že pri použití prvého výkladu "nemožnosť vymáhania premlčaného práva" bude znamenať nežalovateľnosť pohľadávky. Pri použití druhého výkladu pri vecne podobnom prípade iný spotrebiteľ bude môcť byť žalovaný, ale ani na základe vykonateľného rozsudku súdu ho nebude možné exekvovať.

Dôvodová správa k schválenému zákonu považuje za vymáhanie premlčaného práva aj súdne, aj exekučné konanie. Naproti tomu stojí rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 253/2013, podľa ktorého je vymáhateľná pohľadávka taká pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu.

Podľa prezidenta podobne vnáša novela právnu neistotu do spotrebiteľských vzťahov zavedením pojmu "obnovenie vymáhateľnosti", ktorý jednak nie je riadne vymedzený ergo ostáva nezrozumiteľný a jednak nie sú jasné podmienky, za ktorých sa má tento inštitút uplatniť.

Podľa prezidenta zákonodarca namiesto zjednania súladu napadnutého ustanovenia (§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z.) s výhradami ústavného súdu zvolil cestu úpravy novelou iného predpisu, konkrétne Občianskeho zákonníka, avšak voľbou odlišnej formulácie ustanovenia, ktoré je však materiálne porovnateľné, sa vystavil riziku nových problémov súvisiacich s interpretáciou.

Upozorňovala už Legislatívna rada vlády SR

Legislatívna rada vlády Slovenskej republiky podrobne prerokovala predmetný návrh zákona  na svojom zasadnutí 21. augusta 2018. Legislatívna rada vlády SR súčasne upozornila, že návrh zákona nenapĺňa podstatu nálezu ústavného súdu, pokiaľ ide o posudzovanie premlčaných práv zo spotrebiteľskej zmluvy ex offo.

Legislatívna rada ďalej skonštatovala, že návrh zákona je z hľadiska súkromného práva neadekvátnym zásahom do právneho poriadku Slovenskej republiky, ktorý nesplní očakávaný cieľ, ktorým je ochrana spotrebiteľa.

Rada tiež zaujala názor, že ustanovenie § 54a návrhu zákona svojou povahou nie je hmotnoprávnym ustanovením. Podľa legislatívnej rady je toto ustanovenie naformulované veľmi všeobecne. Nie je z neho zrejmé, aké vymáhanie sa má na mysli. Či ide iba o súdne vymáhanie alebo aj mimosúdne vymáhanie. Uvedené vysvetlenie obsahuje síce dôvodová správa, je však otázne, či je to z hľadiska jednoznačnosti právnej úpravy a aplikovateľnosti v praxi dostatočné. Taktiež nejednoznačne je upravená možnosť obnoviť vymáhateľnosť premlčaného práva na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel.   

Podľa rada je tiež otázne, či navrhovanou právnou úpravou nie je dotknuté právo veriteľa na súdnu ochranu v prípade premlčaných pohľadávok (čiže po ich premlčaní) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky”.

Zdroj: rokovania.sk, nrsr.sk, prezident.sk
Ilustračné foto: najprávo.sk


Najprávo.sk - najlepší právny poradca