7 rokov mediácie na Slovensku

Pri príležitosti sedemročného výročia zavedenia mediácie [1] ako alternatívy súdneho riešenia sporov zorganizovali Asociácia mediátorov Slovenska a Slovenská komora mediátorov v Poprade workshop s názvom „7 rokov mediácie na Slovensku".

Mediátori zo Slovenska a Čiech, predstavitelia okresných a krajských súdov Slovenskej republiky a Ministerstva spravodlivosti SR spoločne hodnotili právnu úpravu a jej odraz v praxi slovenského mediátora. Účastníci workshopu hľadali inšpiráciu v právnych úpravách mediácie vo vybraných štátov EÚ, oboznámili sa s medzinárodnými inštitúciami pôsobiacimi v oblasti mimosúdneho riešenia sporov a s vládnym návrhom českého zákona o mediácii. Všetko s cieľom zefektívniť uplatňovanie mediácie ako účinného nástroja na odbremeňovanie súdov.

Slovenskí mediátori sa zhodli na tom, že osvedčovanie podpisov na dohode o začatí mediácie a ukladanie mediačnej dohody do Notárskeho centrálneho registra listín (zavedené novelou z roku 2010 [2]) sú kameňom úrazu, ktorý spôsobil citeľný pokles záujmu o riešenie sporov mediáciou, ktorá si v svojej podstate zakladá na neformálnosti, rýchlosti a dôvernosti.

Mediátori majú výhrady voči tomu, že na rozdiel od rozhodcovského rozsudku nie je mediačná dohoda exekučným titulom v prípade, ak nie je spísaná vo forme notárskej zápisnice alebo schválená ako zmier. „Přímá vykonatelnost mediační dohody se nejeví jako příliš vhodné řešení zejména proto, že mediátor nemusí mít právnické vzdělání, když poskytuje služby spíše psychologicko-poradenské směřující k odstranění konfliktu," uvádza dôvodová správa k českému návrhu zákona. [3] Mediátori argumentujú, že vzhľadom na to, že požiadavky na vzdelanie sú u nich vyššie než u rozhodcu (vyžaduje sa u nich vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa [4]), možno od nich očakávať, že spíšu mediačnú dohodu na úrovni umožňujúcej jej vykonateľnosť. Túto požiadavku podporuje aj odsek 19 preambuly smernice 2008/52/ES: „Mediácia by sa nemala považovať za slabšiu alternatívu súdneho konania v tom zmysle, že dodržiavanie dohôd, ktoré sú výsledkom mediácie, závisí od dobrej vôle strán. Členské štáty by preto mali zabezpečiť, aby strany písomnej dohody, ktorá je výsledkom mediácie, mohli jej obsah dať učiniť vykonateľným." [5] Ustanovenie treba vnímať v súvislosti s článkom 6 ods. 1 smernice: „Členské štáty zabezpečia, aby strany, alebo jedna z nich s výslovným súhlasom ostatných, mohli požiadať, aby bol obsah písomnej dohody, ktorá je výsledkom mediácie, vykonateľný." Dosiahnuť to možno práve prostredníctvom súdneho schválenia alebo notárskeho osvedčenia.

Podľa platného znenia Občianskeho súdneho poriadku môže súd odporučiť účastníkom, aby sa pokúsili o zmier mediáciou. V diskusii zaznel návrh na zmenu § 99 OSP v zmysle obligatórneho poučenia o mediácii. Takáto zmena by prinajmenšom prispela k informovanosti verejnosti o výhodách mediácie. Mediátori predpokladajú, že záujem občanov o mediáciu závisí len od poznania, že alternatíva voči súdu existuje. Privítali by zverejnenie zoznamov mediátorov na jednotlivých okresných súdoch podľa ich pôsobnosti. Za súčasného stavu v mediácii a v súdnictve, očakávajú mediátori postupné zlepšovanie prístupu súdov k napomáhajúcej novej profesii a širšiu podporu mediácie súdmi priamo u účastníkov súdnych konaní.

Mediátori navrhujú zvážiť možnosť povinnej mediácie v niektorých predovšetkým drobných sporoch. Je otázne, či v prípade, ak by mediáciu právny poriadok nielen navrhoval, ale nariaďoval ako povinnú, došlo k uzatvoreniu dohody, keďže mediácia predpokladá dobrovoľnú snahu o dosiahnutie konsenzu. V konečnom dôsledku by mohlo naopak dôjsť k predĺženiu súdneho konania, ktoré by nasledovalo po neúspešnej mediácii.

Vhodnou motiváciou k uzavretiu mediačnej dohody po začatí konania je vrátenie časti súdnych poplatkov. [6] Český návrh zákona sa dotýka aj náhrady trov konania: „Odmítne-li se účastník bez vážného důvodu zúčastnit prvního setkání s mediátorem nařízeného soudem, nemusí soud výjimečně náhradu nákladů řízení zcela nebo zčásti přiznat."

Účastníci workshopu si kládli otázku, aký status mediátora umožní čo najefektívnejšie odbremenenie súdov od agendy vhodnej na mediáciu. Má si mediátor zachovať postavenie podnikateľa zapísaného v zozname Ministerstva spravodlivosti? Alebo by bol vhodnejší model spolupráce súdu a mediátora, kde by bol mediátor poverovaný súdom priamo, obdobne ako je to u notárov ako súdnych komisárov? Koncepčná zmena postavenia mediátorov si v radoch nich samotných nachádza zatiaľ tak podporné, ako i odmietavé reakcie.

Katarína Kesselová
študentka Právnickej fakulty
Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a
Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity

Citácie:

[1] 420/2004 Z. z. - Zákon o mediácii a o doplnení niektorých zákonov

[2] 141/2010 Z. z. - Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 420/2004 Z. z. o mediácii a o doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 136/2010 Z. z. o službách na vnútornom trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým sa dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov

[3] Vládní návrh zákona o mediaci, Sněmovní tisk 426/0

[4] Porovnaj § 6 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a § 8 zákona č. 420/2004 Z. z. o mediácii.

[5] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/52/ES z 21. mája 2008 o určitých aspektoch mediácie v občianskych a obchodných veciach

[6] § 11 ods. 7 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch 

Fotogaléria