Aditívna volebná klauzula

Ústavnosť aditívnej uzatváracej klauzuly

Uzatváracia klauzula predstavuje dodatočný volebný obmedzujúci prvok, ktorého cieľom je zabrániť vysokej fragmentácií resp. koncentrácií v zastupiteľskom zbore, z čoho vyplýva, že kandidujúce subjekty, ktoré nedosiahnu stanovené percento hlasov[1], sú následne z rozdeľovania mandátov vyradené, pričom uzatváracia klauzula ako jeden z významných volebných nástrojov obmedzuje prístup k mandátom najmä menším politickým stranám.[2] [3]

Uzatváracia klauzula umožňuje zastúpenie v zastupiteľskom zbore iba tým subjektom, ktoré vo voľbách prekročia určitú percentuálnu hranicu pričom takého vyjadrenie uzatváracej klauzuly predstavuje najčastejší spôsob vyjadrenie uzatváracej klauzuly.[4] [5] Rovnako tak pre potreby tohto článku je nutné vyjadriť aj rozdiel medzi progresívnou a neprogresívnou uzatváracou klauzulou. Neprogresívna uzatváracia klauzula je stanovená pre všetky subjekty volieb rovnako bez rozdielu či kandiduje politická strana samostatne alebo ako koalície, pričom v prípade progresívnej uzatváracej klauzuly je uzatváracia klauzula ako taká stanovená rozdielne pre kandidujúcu stranu, dvojkoalíciu alebo trojkoalíciu a pod.

Uzatváracia klauzula a aditívna uzatváracia klauzula v podmienkach Slovenskej republiky a jej obchádzanie.

Volebná klauzula je stanovená osobitne pre politické strany kandidujúce samostatne ako aj pre politické strany kandidujúce v koalíciách, teda ide o progresívnu volebnú klauzulu. Pre samostatne kandidujúce politické strany predstavuje hranicu 5%, pre koalície s dvomi až̌ tromi politickými stranami platí aditívná volebná klauzula s hranicou 7%, pre štyri a viacčlenné koalície je stanovená 10% hranica.[6]

Kandidátne listiny pre voľby do Národnej rady Slovenskej republiky v zmysle zákonnej právnej úpravy môžu podať len existujúce politické strany resp. politické hnutia v zmysle zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov. Jednou zo súčasti zákona č. 180/2014 Z. z. je aj možnosť politických strán resp. hnutí uchádzať sa vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky prostredníctvom samostatných kandidátnych listín ako aj prostredníctvom kandidátnych listín podaných viacerými politickými stranami súčasne, ide o tzv. spoločné kandidátne listiny. Podanie spoločnej kandidátnej listiny umožňuje zvýšenie šancí, spravidla menších politických strán, ktoré by  ako samostatne kandidujúce subjekty, s vysokou pravdepodobnosťou nezískali dostatočný počet hlasov na to, aby získali zastúpenie v zákonodarnom zbore, presadiť sa v už vyššie spomínanom zákonodarnom zbore.

Ako už bolo spomenuté, aditívna volebná klauzula v podmienkach Slovenskej republiky je stanovená hranicou 7%  pre koalície s dvomi až̌ tromi politickými stranami a hranicou 10% pre štvor a viacčlenné koalície, pričom prekročenie tejto hranice nie je samozrejmosťou, najmä pre koalície menších politických strán, pričom vytvorenie takýchto koalícií môže pre jednotlivé strany predstavovať riziko. Z toho dôvodu sa vytvorila akási „prax“ v zmysle ktorej kandidátnu listinu pre účasť vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky, podá len jedna  politická strana pod vlastným názvom, v zmysle čoho jej bude postačovať zisk piatich % hlasov vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky. Je nutné podotknúť, že právna úprava nereguluje to, kto môže byť na kandidátnej listine danej politickej strany, teda je umožnené danej politickej strane na kandidátnu listinu umiestniť aj napr. členov inej existujúcej politickej strany. V zmysle vyššie uvedeného, predmetná politická strana na svoju kandidátnu listinu umiestni príslušníkov iných politických strán a krátky čas pred voľbami si účelovo zmení svoj názov tak, aby z neho bolo jasné, že ide o predvolebnú koalíciu, pričom takejto „koalícii“[7] na presadenie sa v zákonodarnom zbore postačuje zisk 5% vo voľbách, teda ide o jasné obchádzanie zákona.[8]

Riešenie obchádzania aditívnej volebnej klauzuly aj v kontexte ÚS ČR sp. zn. PL. ÚS 44/17

Problém aditívnej uzatváracej klauzuly je možné podľa názoru autora v zásade riešiť dvoma spôsobmi, jeden zo spôsobov je komplexný a má súvis s rozhodnutím ÚS ČR, pričom druhý spôsob predstavuje tzv. čiastočný spôsob riešenia problematiky aditívnej uzatváracej klauzuly.

V prípade, čiastočného riešenia aditívnej uzatváracej klauzuly (čo v zásade nerieši otázku možnej neústavnosti), bez toho aby došlo k jej zrušeniu je možné:

1. Predmetné obchádzanie zákona vyriešiť legislatívnou zmenou, ktorá by Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky v určitom časovom období ukladala povinnosť, zamietnuť žiadosti o zmenu názvu politického subjektu ak by existovalo dôvodné podozrenie, že takýmto krokom, by jednotlivé politické subjekty chceli obísť aditívnu uzatváraciu klauzulu.

1. Rovnako tak zaviesť právnu úpravu limitujúcu jednotlivé kandidátne listiny, a to napríklad tým, že na kandidátnej listine politickej strany nebude môcť byť člen inej politickej strany pokiaľ dané politické subjekty nepodajú spoločnú kandidátnu listinu.[9] [10]

Druhý, komplexný spôsob riešenia problematiky aditívnej uzatváracej klauzuly predstavuje spôsob, ktorým danú problematiku vyriešil ÚS ČR  nálezom pod sp. zn.  PL ÚS 44/17[11].

ÚS ČR posúdil aditívnu uzatváracú klauzulu ako neústavavnú z dôvodu neprimeranej a nedôslednej úpravy, ktorá núti jednotlivé strany vytvárať koalície ako aj z dôvodu porušovania zásady rovnosti volieb ako napr. možnosť podliezania 5% volebnej klauzuly určitou menšinovou koaličnou stranou ktorú môže iná, „silná resp. populárna“ politická strana svojím vplyvom dostať do zákonodarného zboru. V zmysle PL ÚS 44/17 stačí tak volebným koalíciám získať vo voľbách len 5% hlasov a bez ohľadu na skutočnosť či ide o koalíciu, dvoch, troch, alebo viacerých politických strán.[12]