Trestné právo hmotné

Zákonný znak „iného dlhodobo prenasleduje“ u prečinu nebezpečného prenasledovania podľa § 354 ods. 1 Trestného zákonníka (v SR § 360a Trestného zákona – pozn. najpravo.sk) môže byť naplnený aj v dobe trvajúcej jeden mesiac, ak ide o veľmi intenzívne konanie vyznačujúce sa sústavnosťou, úpornosťou, tvrdošijnosťou, a pre svoju nebezpečnosť vyvoláva dôvodnú obavu u poškodeného a prípadne graduje vo fyzické násilie, výrazne vybočuje z medzí normálnych spoločenských vzťahov, je vykonávané rôznymi prostriedkami a spočíva v kombinácii alternatív vymedzených v citovanom ustanovení.

Ak osoba použije nedovolenú svojpomoc, avšak aspoň sleduje legitímny cieľ súladný s právom postupuje síce protiprávne, avšak jej konanie je spravidla stále podstatne menej spoločensky škodlivé, než tej osoby, ktorá protiprávne jednak postupuje, tak je protiprávny aj stav, ktor sa snaží nastoliť. Preto pokiaľ obvinený argumentuje, že ako vlastní nehnuteľnosti mal z hľadiska občianskeho práva hmotného právo na vypratanie nehnuteľnosti nárok a táto skutočnosť nie je v trestnom konaní vyvrátená, nemožno takúto obhajobu bez ďalšieho označiť ako nemajúcu akýkoľve význam. Na jednej strane nie je možné akceptovať, aby účel svätil prostriedky, a teda nedovolenú svojpomoc právne aprobovať, na druhej strane však trestnoprávny postih nie je jediný nástroj v celom právnom poriadku, ktorým možno dať toto neaprobovanie najavo.

Právny názor NS SR o (ne)možnosti uvedenia do omylu katastrálneho odboru pri kúpnej zmluvy spísanej vo forme notárskej zápisnice.

Pojem verejnej prístupnosti na internete je treba hodnotiť nielen s ohľadom na možnosti užívateľov internetu daný obsah zobraziť pokiaľ ide o prístupové práva, ale aj vo svetle ich možností sa o ňom vôbec v prvom rade dozvedieť (napríklad z príspevkov na chatoch a diskusných skupinách, z obsahov stránok indexovaných vyhľadávacími službami, alebo práve vďaka vloženiu na profil užívateľa internetovej sociálnej siete, ktorého obsah je preposielaný ich ďalším užívateľom).

Z § 43 Trestného zákona vyplýva, že výkon neskoršie uloženého trestu začne až po vykonaní trestu rovnakého druhu uloženého skorším rozsudkom. Nesprávnym je názor, podľa ktorého je potrebné sankciu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá uloženú v priestupkovom konaní považovať pre účely stanovenia polovice vykonaného trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá za trest (§ 69 ods. 1 Tr. zákona). Výkon trestu zákazu činnosti začína právoplatnosťou rozsudku, ktorým bol uložený (R 8/1969), a predlžuje ho len doba výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody (§ 61 ods. 8 Trestného zákona).

Vecné bremeno a skutková podstata prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytového priestoru.

Použitie zásady „in dubio pro reo“ prichádza do úvahy len vtedy, keď pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o nejakej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov.

Postup súdu podľa zásad na ukladanie trestov v zmysle § 38 ods. 4 Trestného zákona nemožno považovať za zmenu právnej kvalifikácie podľa prísnejšieho ustanovenia Trestného zákona.

Najvyšší súd SR sa vo svojom rozhodnutí vyjadril k skúmaniu úmyslu páchateľa pri trestnom čine vraždy.

Ak v rámci trestného konania vedeného pre trestný čin sprenevery podľa § 213 Trestného zákona treba riešiť otázku vlastníckeho práva k veci, ktorá má byť predmetom sprenevery, pričom túto otázku samotný Trestný zákon nerieši, musia ju orgány činné v trestnom konaní a všeobecné súdy posudzovať podľa príslušných ustanovení občianskeho, resp. obchodného hmotného práva a až na základe takéhoto právneho posúdenia môžu dospieť k ústavne konformnému záveru o tom, či páchateľ nakladal alebo nenakladal s cudzou (zverenou) vecou.

Pri útoku na krk škrtením je podstatné pre zváženie, či sa jednalo o pokus vraždy alebo nie, miera a intenzita dusenia poškodeného. Aby sa jednalo o vraždu alebo pokus vraždy v dôsledku reflexnej zástavy srdca, muselo by dôjsť k preukázaniu úmyslu vzťahujúceho sa špecificky k tejto problematike. Pokus vraždy možno teda konštatovať len v prípade, kedy páchateľ vedel, že svojim konaním môže spôsobiť smrť poškodeného, a pre prípad, že ju spôsobí, bol s tým uzrozumený, pričom konkrétne vykonanie tohto konania musí mať jednoznačnú súvislosť s možnosťou úmrtia, ktorá je bežne rozpoznateľná pre páchateľa a ktorá je relatívne pravdepodobná.

Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí negatívne vymedzil, ktoré konanie nie je možné zahrnúť pod pojem "dať do obehu ako pravé".