Klasifikácia právnych noriem

Podľa viazanosti subjektov obsahom právnej normy sa právne normy delia na kogentné a dispozitívne.

• Kogentné (kategorické) právne normy sú také, ktoré vylučujú, aby sa subjekty právneho vzťahu odchýlili od pravidla v nich uvedeného, a to ani v prípade dohody všetkých účastníkov právneho vzťahu. Nie je prípustná žiadna odchýlka od takejto právnej normy a povinnosti správania v nej uvedenej. Kogentnú normu nemôžu účastníci právneho vzťahu ani vylúčiť, či obmedziť. Najčastejšie nachádzame kogentné právne normy v trestnom práve, štátnom práve, finančnom práve, avšak nachádzajú sa aj v ostatných právnych odvetviach. Ako príklad je možné uviesť článok 103 ods. 5 Ústavy, podľa ktorého „prezident nesmie vykonávať inú platenú funkciu, povolanie alebo podnikateľskú činnosť a nesmie byť členom orgánu právnickej osoby, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť", alebo ustanovenie § 272 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého „zmluva vyžaduje pre platnosť písomnú formu iba v prípadoch ustanovených v zákone, alebo keď aspoň jedna strana pri rokovaní o uzavretí zmluvy prejaví vôľu, aby sa zmluva uzavrela v písomnej forme", tiež je vhodným príkladom ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom".
• Dispozitívne právne normy umožňujú účastníkom odchýliť sa od právnej úpravy uvedenej v takejto právnej norme, a teda dohodou si môžu vzájomné práva a povinnosti v právnom vzťahu upraviť odlišne od právnej normy. Pokiaľ by ale účastníci neprejavili vôľu upraviť vzájomné práva a povinnosti ináč, ako v dispozitívnej právnej norme, na úpravu ich vzťahu sa bude táto norma vzťahovať. Ako príklad môžeme uviesť ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého „ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 10% vyššie, než je základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu".

Zo spôsobu formulácie právnej normy môžeme vydedukovať ďalšie kritérium na členenie právnych noriem na:

• prikazujúce právne normy, ktoré obsahujú povinnosť správať sa určitým spôsobom (Napr.: § 135 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Kto nájde stratenú vec, je povinný ju vydať vlastníkovi")
• zakazujúce právne normy, ktoré obsahujú zákaz určitého konania alebo správania (Napr.: § 19 ods. 1 Zákona o hospodárení v lesoch: „V lesoch sa zakazuje vchádzať a stáť s motorovými vozidlami".)
• oprávňujúce právne normy, ktoré neobsahujú ani príkaz ani zákaz určitého správania, ustanovujú len možnosť a jej konkrétne využitie ponechávajú na rozhodnutí či vôli subjektu (Napr.: § 24 Občianskeho súdneho poriadku: „Účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí".

Podľa vzťahu k iným právnym normám poznáme aj právne normy blanketové a odkazujúce.

• Blanketové právne normy odkazujú na inú, konkrétne neurčenú právnu normu, ktorá ešte nemusí byť ani vydaná.
• Odkazujúce právne normy odkazujú na určitú konkrétnu právnu normu. Ako príklad blanketovej právnej normy môžeme uviesť § 374 Občianskeho súdneho poriadku: „Ministerstvo spravodlivosti sa splnomocňuje vydať všeobecne záväzným právnym predpisom spravovací poriadok pre okresné a krajské súdy, ktorý podrobnejšie upraví pre vybavovanie občianskoprávnych vecí organizáciu práce a úlohy zamestnancov pri výkone súdnictva vrátane postupu notára pri vykonávaní úkonov v konaní o dedičstve, postup súdov pri výkone rozhodnutí, kancelárske práce na súdoch vrátane správnej agendy". Ako príklad odkazujúcej právnej normy uvádzame ustanovenie § 134 ods. 4 Občianskeho zákonníka: „Pre začiatok a trvanie doby potrebnej pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby". Blanketové a odkazujúce právne normy sú samy o sebe neaplikovateľné, vždy je potrebné aplikovať normu, na ktorú odkazujú.

Podľa iných kritérií by sme mohli ďalej právne normy deliť na hmotnoprávne a procesnoprávne, na primárne a sekundárne a pod. Právna teória pozná tiež normy finálne, ktoré stanovujú výsledok, resp. účel, ktorý sa má dosiahnuť, pričom dosiahnutie tohto účelu ponechávajú na rozhodnutí a vôli adresáta právnej normy. Príkladom môže byť ustanovenie § 30 ods. 3 Zákona o rodine, podľa ktorého „Rodičia majú právo použiť pri výchove dieťaťa primerané výchovné prostriedky tak, aby nebolo ohrozené zdravie, dôstojnosť, duševný, telesný a citový vývoj dieťaťa".