NÁZOR: Zisťovanie názoru maloletého pred nariadením neodkladného opatrenia

Participačné práva dieťa, garantované predovšetkým medzinárodno-právnymi dokumentami, výrazným spôsobom posilňujú jeho právne postavenie ako slabšieho subjektu. Právo dieťaťa vyjadriť svoj názor k otázkam, ktoré sa ho priamo dotýkajú, mu umožňuje čiastočne vyrovnať jeho nerovné postavenie vo vzťahu k jeho zákonným zástupcom. Zároveň tým dieťa participuje na formovaní vlastného života a budúcnosti. Za predpokladu, že je dieťa dostatočne rozumovo a emocionálne vyspelé, je nutné jeho názor vnímať ako zásadné vodítko pri hľadaní jeho najlepšieho záujmu.[1]

Tieto závery bez ďalšieho generálne platia v konaniach týkajúcich sa veci samej, teda v prípadoch, kedy sa konečne upravujú práva a povinnosti účastníkov konania, nariaďuje sa pojednávanie a riadne dokazovanie. Inú situáciu ale predstavuje inštitút neodkladného opatrenia upravený všeobecne v Civilnom sporovom poriadku (ďalej len ”CSP”) a v rámci niektorých (osobitných) ustanovení o neodkladných opatreniach v Civilnom mimosporovom poriadku (ďalej len ”CMP”). Neodkladné opatrenie je špecifické tým, že súd o návrhu na jeho nariadenie rozhoduje takpovediac od stola, teda spravidla bez výsluchu a vyjadrenia strán, bez nariadenia pojednávania a v rámci zákon ustanovenej lehoty, čo precizuje v § 325 ods. 1 CSP pojem bezodkladne. Odráža sa táto špecifickosť aj na práve dieťaťa slobodne sa vyjadrovať o všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú?

Účel neodkladného opatrenia vo všeobecnosti spočíva v potrebe dočasne (aj keď nie je vylúčená dlhodobosť) poskytnúť ochranu záujmom toho, kto o jeho nariadenie žiada, pred ich ohrozením zo strany osoby, voči ktorej opatrenie smeruje, pričom potreba takejto úpravy pomerov musí reálne existovať a súčasne neznesie odklad. Pre nariadenie neodkladného opatrenia súd nemusí nariaďovať pojednávanie či vykonať dokazovanie (§ 329 ods. 1 CSP). Dôvodnosť návrhu súd posudzuje na základe k nemu pripojených, prípadne dodatočne predložených listín.

Pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. V dôsledku toho sa pri nariaďovaní neodkladného opatrenia nezisťujú všetky skutočnosti, ktoré má mať súd zistené v prípade rozhodovania vo veci samej. Pre nariadenie neodkladného opatrenia je postačujúce, pokiaľ sú okolnosti, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť návrhu na toto dočasné opatrenie, aspoň osvedčené (§ 326 ods. 1 CSP) a zároveň je potrebné bezodkladne upraviť pomery (§ 325 ods. 1 CSP). Miera osvedčenia sa riadi danou situáciou, najmä naliehavosťou jej riešenia.[2] Medzi osvedčením a dokázaním nejakej skutočnosti je rozdiel, ktorý odlišuje mieru zisťovania skutkového stavu pri vydávaní uznesenia o neodkladnom opatrení a rozsudku. Osvedčovanie na rozdiel od dokazovania znamená, že súd prostredníctvom označených dôkazov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu na neodkladné opatrenie. Pri ich zisťovaní neprihliada a ani nemusí prihliadať na všetky procesné formality, ako je to pri riadnom procesnom dokazovaní. Výsledkom takéhoto postupu je, že osvedčované skutočnosti sa súdu, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, javia ako nanajvýš (vysoko) pravdepodobné.[3] Z konštrukcie § 329 ods. 1 CSP ale vyplýva, že nariadenie neodkladného opatrenia bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania nie je obligatórne. Súd tak urobiť môže, ale nemusí. Z toho a contrario vyplýva, že súd pred nariadením neodkladného opatrenia môže nariadiť pojednávanie či vypočuť účastníkov. Takýto mimoriadny postup súdu prvej inštancie musí vždy vychádzať zo špecifických okolností daného prípadu a dôsledného zváženia všetkých relevantných skutočností, najmä vzhľadom na záujmy navrhovateľa a reálnu hrozbu zmarenia neodkladnej súdnej ochrany.[4] Jednou z takýchto špecifických okolností prípadu je skutočnosť, že sa neodkladné opatrenie týka maloletého.

Úvodom spomenuté právo dieťaťa vyjadriť svoj názor v konaniach, ktoré sa ho priamo dotýkajú, zakotvujú na vnútroštátnej úrovni viaceré právne predpisy. Z hmotnoprávneho hľadiska možno napr. spomenúť § 43 ods. 1 zákona o rodine, v zmysle ktorého má maloleté dieťa právo byť vypočuté v konaniach, v ktorých sa rozhoduje o jeho veciach. Z procesného hľadiska je relevantné ustanovenie § 38 CMP, ktoré zakotvuje maloletému (ak je účastníkom) nie len právo byť vypočuté, ale aj právo na to, aby bolo na jeho názor prihliadnuté. O čosi dôležitejšie ako vnútroštátne právne akty sú dokumenty (dohovory) vydávané medzinárodnými medzivládnymi organizáciami, vzhľadom na čl. 154c ods. 1 Ústavy SR. Dohovor o právach dieťaťa v čl. 12 zakotvuje právo dieťaťa byť vypočuté v každom súdnom alebo administratívnom konaní, ktoré sa ho týka. Vo Všeobecnom komentári 12 (2009) k právu dieťaťa byť vypočuté Výbor OSN pre práva dieťaťa zdôraznil, že toto ustanovenie sa uplatňuje na všetky príslušné súdne konania týkajúce sa dieťaťa a to bez obmedzenia. Právo byť vypočutý sa uplatňuje tak na konania, ktoré iniciuje dieťa ako aj na tie, ktoré sú začaté inými osobami, a ktoré majú na dieťa vplyv. Výbor zároveň predmetný článok vníma ako jednu zo štyroch základných zásad dohovoru.[5] Z uvedeného vyplýva, že aj napriek špecifickosti neodkladného opatrenia sa článok 12 na dané konanie musí aplikovať a maloletému by malo byť umožnené vyjadriť sa k návrhu na jeho nariadenie. Dohovor zabezpečuje väčší rozsah práv než vnútroštátne právne akty, platí preto režim jeho prednosti pred zákonom v zmysle už spomenutého čl. 154c ods. 1 Ústavy SR. Tá navyše zaručuje osobitnú ochranu maloletým. Nemožno opomenúť ani fakt, že predmetom neodkladného opatrenia nie je vec či právo, nejde o majetok, ale o maloleté dieťa, plnohodnotný subjekt, o ktorom nemožno rozhodovať akoby bol púhou vecou resp. objektom rozhodovania, ale musí mu byť daný priestor na to, aby sa vyjadril o veci, ktorá sa ho bezprostredne dotýka, a mohol sa tým realizovať jeho najlepší záujem, ktorý má byť prvoradým hľadiskom pri posudzovaní všetkých záležitostí, ktoré majú na dieťa vplyv. Dieťa nemožno postaviť len do pozície pasívneho pozorovateľa udalostí.[6]

Je zrejmé, že povinnosť súdu zisťovať názor maloletého v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia nemôže platiť absolútne. Pochopiteľne tomu tak bude v prípadoch, kedy z objektívnych dôvodov nebude možné dieťa vypočuť, napr. z dôvodu okamžitej ochrany maloletého, kedy je potrebné rozhodnúť o nariadení neodkladného opatrenia do 24 hodín od doručenia návrhu (§ 365 CMP) alebo z dôvodu príliš nízkeho veku. Dohovor o právach dieťaťa však nezakotvuje žiaden minimálny vekový limit, odkedy je dieťa schopné vyjadriť svoj názor. ESĽP nepovažoval za porušenie participačných práv dieťaťa prípad, kedy súd nevypočul 5-ročné dieťa, avšak pre takýto postup sa rozhodol až po odbornom stanovisku znalca, podľa ktorého by osobný výsluch nebol pre dieťa vhodný.[7]

Podľa Výboru pre práva dieťaťa, štáty nesmú vychádzať z predpokladu, že dieťa nie je schopné vyjadriť svoje vlastné názory; naopak, štáty by mali vždy najprv predpokladať, že dieťa tú schopnosť má a až následne potom tento predpoklad vyvrátiť.[8]Výbor zároveň poukazuje na výskumy, v zmysle ktorých je dieťa  schopné utvárať názory už od najmladšieho veku, dokonca aj vtedy, keď ich nedokáže ústne vyjadriť. Úplná implementácia článku 12 Dohovoru si preto vyžaduje uznanie a rešpektovanie neverbálnych foriem komunikácie vrátane hier, reči tela, výrazov tváre, kresieb či malieb, prostredníctvom ktorých aj veľmi malé deti preukazujú porozumenie, výber či preferencie. Je zrejmé, že Výbor v rámci komentára nepočíta so špecifikami konania o nariadení neodkladného opatrenia už len čo sa lehôt týka, na druhej strane ale konanie o nariadení neodkladného opatrenia z obsahu článku 12 nevylučuje, skôr naopak. Článok 12 síce hovorí o tom, že sa dieťaťu poskytne možnosť vyjadriť svoje názory v súlade s pravidlami vnútroštátneho (procesného) zákonodarstva, nemožno ho ale vykladať tak, že by štátu umožňovalo obmedziť alebo dokonca brániť realizácii predmetného právo dieťaťa. Ide naopak o požiadavku, aby štáty dodržiavali pri výsluchu dieťaťa pravidlá spravodlivého procesu.[9] V zmysle odporúčania Výboru ministrov Rady Európy o justícii priateľskej k deťom by sudcovia mali rešpektovať právo dieťaťa byť vypočuté, pričom prostriedky použité na tento účel by sa mali prispôsobiť okolnostiam prípadu a úrovni vedomostí a schopností dieťaťa komunikovať.[10] V odporúčaní je zároveň zdôraznené, že ide o právo dieťaťa, nie povinnosť.

Pokiaľ ide o samotné lehoty na rozhodnutie, je potrebné rozlišovať obsah návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Pokiaľ sa navrhovateľ domáha dočasnej úpravy styku s maloletým, právny režim sa nebude riadiť ustanoveniami CMP, nakoľko ten upravuje len 5 špecifických neodkladných opatrení, ktoré je možné v mimosporovom konaní nariadiť. Právny režim sa preto bude riadiť všeobecnou úpravou v CSP, v rámci ktorej platí všeobecná 30-dňová lehota na rozhodnutie. Táto lehota je dostatočná na to, aby súd dieťa vypočul či už priamo alebo sprostredkovane. Navyše, pokiaľ by sa návrhom rodič domáhal zákazu styku maloletého s druhým rodičom, vypočuť si názor dieťaťa je dá sa povedať až nevyhnutnosťou, keďže sa tým výrazným spôsobom zasiahne do práv dieťaťa (takýto zásah ani nemusí byť v jeho najlepšom záujme ), hoci len dočasne, avšak aj krátka doba je spôsobilá vo vzťahu rodič – dieťa vytvoriť trhlinu, ktorá sa plynutím času a častokrát aj vplyvom druhého rodiča môže rozšíriť do takej miery, že dôjde k deštrukcii takéhoto vzťahu. Súd musí navyše skúmať, či záujem dieťaťa nie je možné zabezpečiť obmedzením styku (§ 25 ods. 3 ZR). Zároveň, ak bol súčasne s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia podaný návrh vo veci samej, t.j. o úprave styku rodiča s maloletým, súd musí v konaní vo veci samej zisťovať skutočný stav veci a za týmto účelom vykonať rozsiahle dokazovanie, čo samozrejme nie je otázkou krátkej doby, teda predpokladá sa aj  dlhodobosť trvania neodkladného opatrenia. Čas je maloletým vnímaný inak, než dospelým. Byť spolu je pritom pre dieťa a jeho rodiča jeden zo základných prvkov rodinného života, a to i v prípade, ak sa vzťah rodičov rozpadol.[11] A je to práve množstvo času, v ktorom je možné realizovať aj neverbálne výchovné pôsobenie rodiča, tzv. výchova prítomnosťou či príkladom, ktorá je vo všeobecnosti považovaná za najúčinnejšiu metódu výchovy.[12]

Pokiaľ ide o neodkladné opatrenie vo veciach osobnej starostlivosti o maloletého podľa § 367 CMP, lehota je 7-dňová. Ani tá v zásade úplne nevylučuje možnosť zistiť názor dieťaťa. Samozrejme treba brať do úvahy tiež okolnosti ohľadom organizácie práce súdu a individuálnu zaťaženosť sudcu. Avšak samotná zaťaženosť sudcu či súdu nemôže byť sama o sebe dôvodom pre nerešpektovanie práva dieťaťa vyjadriť svoj názor. Dieťaťu takáto skutočnosť nemôže byť na ujmu. De lege ferenda by bolo zrejme vhodnejšie, vzhľadom na najlepší záujem dieťaťa a širšiu možnosť zistenia jeho názoru, lehotu 7 dní preformulovať na lehotu 7 pracovných dní, nakoľko v praxi predmetná lehota zvykne robiť súdom problém. Pre mimosporové konanie je zároveň príznačné, že súd môže pri nariaďovaní neodkladného opatrenia vychádzať aj z iných skutočností, než tých, ktoré navrhovateľ uviedol (vyšetrovací princíp). Vypočuť si názor toho, koho sa neodkladné opatrenie priamo týka, t.j. maloletý, a pri rozhodnutí o (ne)nariadení neodkladného opatrenia naň prihliadnuť, je pre to namieste.  Najlepší záujem  dieťaťa musí byť braný do úvahy v každom konaní, nie len v konaní vo veci samej. Ak dieťa má schopnosť vyjadriť svoj názor, z procesu hľadania jeho najlepšieho záujmu ho nemožno vynechať. S pribúdajúcim vekom a rozumovou a citovou vyspelosťou  sa miera participácie detí na konaniach, ktoré sa ich týkajú nutne musí zvyšovať.[13]

V súvislosti so zisťovaním názoru dieťaťa možno ešte pripomenúť, že pokiaľ už k výsluchu dôjde, súdy by nemali zabúdať na to, že názory, ktoré dieťa prezentuje, nemusia byť nevyhnutne vždy jeho vlastné; totiž ak sa dieťa nachádza v osobnej starostlivosti jedného z rodičov, a druhý rodič navrhuje, hoci len dočasne, zmenu na osobnú príp. striedavú  starostlivosť, je možné, že sa rodič, ktorý mal doteraz dieťa v osobnej starostlivosti, snažil dieťaťom manipulovať, dieťa tým pádom nebude schopné popísať svoje vlastné pocity a názory, čím bude podstatne sťažená až znemožnená realizácia jeho najlepšieho záujmu.[14]

Z uvedeného vyplýva, že niet v zásade dôvodu, prečo by sa právo dieťa vyjadriť sa k veciam, ktoré sa ho bezprostredne dotýkajú, nemalo vzťahovať aj na konanie o nariadení neodkladného opatrenia. Je pravdou, že záujem na rýchlej a účinnej ochrane práv navrhovateľa má prednosť pre právom osoby, voči ktorej návrh smeruje, vyjadriť sa k navrhovaným skutočnostiam,[15]nemôže však mať bez ďalšieho prednosť pred právom dieťaťa, aby jeho najlepší záujem bol prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Vypočutie a následné prihliadnutie na názor dieťaťa je potom jedným z najvýznamnejších prostriedkov realizácie jeho najlepšieho záujmu.[16]To ale neznamená, že je jediným prostriedkom; súd musí posúdiť najlepší záujem dieťaťa komplexne, nie len s ohľadom na jeho názory a priania. Povinnosti súdu zisťovať názor maloletého nezbavuje ani ustanovenie opatrovníka; nezisťovať názor maloletého priamo (jeho výsluchom) je možné len v jeho záujme; takýto postup je potrebné vždy odôvodniť.[17] Druhá veta článku 4 základných princípov CMP nakoniec prikazuje súdu konať v najlepšom záujme dieťaťa, ak je účastníkom konania. Opomenutím vypočuť si názor dieťaťa bez legitímnych dôvodov by poprelo zmysel druhej vety článku 4 a v konečnom dôsledku by znamenalo porušenie ústavne zaručených práv dieťaťa.

Rastislav Bublák,
študent 1. ročníka Mgr. stupňa vš. štúdia,
Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta