Najprávo.sk - najlepší právny poradca

Zdá sa vám sudca zaujatý?

19.6. 2011, 00:56 |  Edmund Horváth

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca.

Častokrát majú účastníci konania pocit, že konajúci sudca je voči nim zaujatý. Tento ich pocit môže mať základ v rôznych skutočnostiach, napríklad sudca nevykonal všetky dôkazy, ktoré účastník navrhol, alebo koná podľa účastníka príliš pomaly (alebo príliš rýchlo), je v priateľskom vzťahu s protistranou a podobne. Avšak nie každý subjektívny pocit účastníka o zaujatosti konajúceho sudcu zakladá právo na „výmenu" konajúceho sudcu.

Je potrebné vychádzať z toho, že podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nikto nemôže byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Rozhodnutie o vylúčení sudcu z konania a rozhodovania veci je teda výnimkou z tejto ústavnej zásady.

Aký to je nestranný a nezaujatý sudca?

Za nestranného sudcu právna prax považuje takého sudcu, ktorý je podľa svojho vedomia a svedomia a z titulu funkcie nezávislý na prejednávanej veci a účastníkoch sporu (ich zástupcoch) v tom zmysle, že je voči nim neutrálny, že voči nim nemá žiadne predsudky, sympatie ani antipatie, teda že účastníci sú v jeho očiach úplne rovní, a že k právnemu vzťahu, ktorý rieši, nezískal vzťah ešte predtým, než mu vec pripadla na prejednanie a rozhodnutie, a je teda dostatočný predpoklad, že bude môcť vec posudzovať úplne nezávisle a slobodne. Práve nestrannosť sudcu je zárukou riadneho výkonu základného práva jednotlivca na spravodlivú súdnu ochranu a spochybnenie nestrannosti sudcu má za následok povinnosť iného súdneho orgánu preveriť, či vyslovené pochybnosti sú spôsobilé prelomiť právo jednotlivca na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, tzn. sudcu na príslušnom súde, ktorý sa má od počiatku s napadnutou vecou zaoberať (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. 01. 2011, sp. zn. 1Ndz/1/2011).

Kedy sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci

Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach § 14 až § 17 obsahuje právnu úpravu vylúčenia sudcov z prejednávania a rozhodovania veci. Východiskovým je ustanovenie § 14, podľa ktorého sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Zákon však obsahuje aj negatívnu definíciu, a teda aké okolnosti nemôžu byť dôvodom na vylúčenie sudcu. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Zrekapitulujme si to. Sudca je vylúčený z konania a rozhodovania ak

  1. pre jeho pomer k veci možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti, inak povedané, ak sú tu pochybnosti o tom, že sudca by mal mať určitý záujem na spôsobe skončenia konania, je teda na výsledku konania zainteresovaný.
  2. pre jeho pomer k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti, teda sudca má určitý pozitívny (priateľský) alebo negatívny (nepriateľský) pomer k účastníkom, prípadne tu existujú rodinné väzby medzi sudcom a účastníkom resp. jeho zástupcom.

Okrem uvedených okolností sú vylúčení z konania na súde vyššieho stupňa (napríklad na krajskom súde) aj sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde nižšieho stupňa (napríklad na okresnom súde) a naopak. Tu však ide o výnimočné situácie.

Najčastejšie sa v praxi vyskytujú zo strany účastníkov konania námietky zaujatosti voči konajúcemu sudcovi z dôvodov týkajúcich sa postupu sudcu v konaní, a teda že napríklad sudca nevykonal všetky navrhnuté dôkazy, konanie trvá dlhšie než účastník očakával a podobne. K uvedenému si dovoľujem odcitovať časť odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR z 19. 7. 2010, sp. zn. 1 Nc 20/2010, kde tento súd uviedol, že meradlom pre hodnotenie objektivity sudcu nemôže byť subjektívne hľadisko účastníka konania, ktoré je spravidla motivované tým, že súd nekoná a nerozhoduje podľa jeho predstáv. Takéto hodnotenie správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania nepatrí účastníkovi konania a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu.

V judikatúre možno nájsť tiež prípad, kedy účastník považoval sudkyňu za zaujatú z dôvodu, že rozhodla príliš rýchlo. Nuž, všetkým sa vyhovieť nedá. Čo na to povedal Najvyšší súd SR? Tvrdenie žalobcu, že členka senátu, sudkyňa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je zaujatá z dôvodu, že vo veci o odklade výkonu rozhodnutia bolo rozhodnuté rýchlo a toto rozhodnutie neobsahuje podľa žalobcu konkrétne dôvody, nie je dôvodom na vylúčenie menovanej sudkyne z prejednávania a rozhodnutia vo veci. Vznesená námietka zaujatosti sa týka postupu konania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale nie je dôvodom na vylúčenie z prejednávania a rozhodovania, s odkazom na ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p. Námietka zaujatosti z dôvodu obsahu rozhodnutia a rýchlosti vybavenia nezodpovedá dôvodu na vylúčenie v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. Z ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. jednoznačne vyplýva, kedy sú sudcovia z prejednávania a rozhodovania veci vylúčení, za akých predpokladov. Rýchlosť vybavenia veci a namietané nedostatočné zdôvodnenia rozhodnutia je pre rozhodovanie podľa ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. právne irelevantné, dodal najvyšší súd.

Z judikatúry:

Účelom ustanovenia § 14 OSP je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého kvalifikovaného vzťahu sudcu k prejednávanej veci alebo jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k nezákonnému rozhodnutiu. Pomer sudcu k veci je daný najmä vtedy, ak sudca má svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci. Môže ísť o prípady, ak je sudca priamo zainteresovaný na výsledku konania (napr. je účastníkom konania), prípadne má na tomto výsledku aj nepriamy záujem (napr. ako vedľajší účastník) alebo získal informácie o veci tzv. neprocesným spôsobom, t.j. inak ako dokazovaním a vnímaním všetkého, čo vyšlo za konania najavo v zmysle § 132 O.s.p. O kvalifikovaný pomer sudcu k účastníkom konania (ich zástupcom) ide najmä vtedy, ak bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. 01. 2011, sp. zn. 6 Cdo 73/2010)

Stačia pochybnosti o nezaujatosti sudcu

Ako som už uviedol vyššie, sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Zamerajme sa na druhú časť tohto zákonného ustanovenia, a teda čo si predstaviť pod slovným spojením „pochybnosti o ich nezaujatosti".

Je to jednoduché. Zákon spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosti o ich nezaujatosti.

Z judikatúry:

Súdna prax už viackrát judikovala, že nestrannosť sudcov v konaní sa prejavuje v dvoch aspektoch. Ide o subjektívne kritérium, založené na osobnom presvedčení jednotlivého sudcu v danej veci a o kritérium objektívne, spočívajúce v uistení sa, či sudca poskytuje dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek oprávnenej pochybnosti v tomto smere. Z hľadiska subjektívneho musí byť osobná nestrannosť sudcu predpokladaná, až kým sa nepreukáže opak. Naproti tomu, z hľadiska objektívneho musí byť úplne oddelene od osobného správania sa sudcu zistené, že tu existujú skutočnosti, ktoré môžu vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti. V tejto súvislosti sú dôležité dokonca čo i len náznaky takých skutočností a v prípade, že sa tieto u sudcu vyskytnú, existuje oprávnený dôvod na obavu o nestrannosť, pre ktorý by mal byť sudca z konania vylúčený. Vzhľadom k uvedenému nie je možné uspokojiť sa iba so subjektívnym hodnotením sudcu o jeho nestrannosti (t.j. s jeho vyjadrením v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý) ale rozhodujúce je aj hľadisko objektívne, v rámci ktorého sa skúma existencia objektívnych skutočností spochybňujúcich nestrannosť sudcu v očiach strán a verejnosti. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2010, sp. zn. 2 Nc 17/2010)

Môžu urážky sudcu zo strany účastníka konania spôsobiť zaujatosť sudcu?

V súdnych konaniach sa vyskytuje pomerne často, že nespokojná strana sporu prejaví svoje emócie z postupu resp. rozhodnutia nevhodným spôsobom vo forme rôznych urážlivých podaní adresovaných sudcovi. Otázka teda znie, či takéto urážlivé podanie môže mať vplyv na subjektívne hľadisko nestrannosti sudcu, laicky povedané, či sa môže sudca pod vplyvom takéhoto podania stať voči účastníkovi zaujatý.

Téme sa venovali viaceré súdne rozhodnutia. Dovolíme si odcitovať:

O nestrannosť musí dbať predovšetkým sudca sám. Pri výkone súdnictva má zachovať vecný prístup za každých okolností. Musí mať dostatok schopnosti ovládať nielen svoje konanie, ale tiež sféru svojich vnútorných pocitov. Nesmie dopustiť, aby v ňom niektorá skutočnosť týkajúca sa prejednávanej veci vyvolala pocity zakladajúce pochybnosti o jeho nezaujatosti. Súčasťou takto vnímaného vecného prístupu sudcu k prejednávanej veci a k účastníkom konania je tiež jeho schopnosť sudcu vyrovnať sa vnútorne s prípadnými námietkami účastníkov v priebehu konania a s eventuálnou kritikou jeho konania. Pokiaľ by sudca (mimo iného) takúto schopnosť nemal, nebol by spôsobilý vykonávať funkciu sudcu. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. júla 2010, sp. zn. 1 Nc 17/2010)

Skutočnosť, že odporca hrubo urážajúcim podaním invektuje zákonné sudkyne, ktoré zvažujú podanie trestného oznámenia voči jeho osobe, je takým vzťahom menovaných sudkýň k tomuto účastníkovi konania, ktoré vzbudzuje vážnu pochybnosť o ich nezaujatosti v ďalšom prejednávaní a rozhodovaní vo veci, ako aj ich osobné presvedčenie, ktoré im zjavne bráni rozhodovať vo veci nestranne resp. nezaujato. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 7. 2010, sp. zn. 4Ndob/37/2010)

Námietky zaujatosti ako nástroj obštrukčného správania účastníka

Námietky zaujatosti voči konajúcemu sudcovi sa stávajú a vždy stávali nástrojom obštrukčného správania účastníka, ktorý chcel buď splnenie svojej povinnosti oddialiť alebo sa snaží o to, aby jeho vec bola pridelená inému („vhodnejšiemu") sudcovi.

Podanie trestného oznámenia na konajúceho sudcu (resp. sudcov) účastníkom konania alebo jeho zástupcom vo všeobecnosti automaticky nezakladá dôvod, pre ktorý by sudca mal byť vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, pretože každý prípad je potrebné posudzovať individuálne, a zisťovať, či existuje zákonný dôvod podľa ust. § 14 ods. 1 O. s. p. na vylúčenie sudcu, resp. sudcov z prejednávania a rozhodovania konkrétnej veci. Námietka zaujatosti, uplatnená účastníkom konania voči sudcovi, ktorý prejednáva a rozhoduje vec, nemôže sa zakladať na hypotézach, domnienkach alebo subjektívnych pocitoch účastníka, pretože potom by sa mohlo stať, že účastník by účelovo podával trestné oznámenie na konajúceho sudcu (resp. sudcov) za účelom dosiahnutia jeho vylúčenia z prejednávania a rozhodovania veci s kalkuláciou, že týmto postupom dosiahne to, že jeho vec prejedná a rozhodne iný sudca (resp. sudcovia), ktorý podľa jeho subjektívneho názoru sa javí ako „vhodnejší". Práve osobnosť sudcu musí byť zárukou spravodlivého, nestranného a objektívneho súdneho konania. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 4. 8. 2010, sp. zn. 2 Ndob 39/2010)

Podanie námietky zaujatosti

Ako už vyplynulo z textu, na zaujatosť môže poukázať nielen sudca sám, ale aj účastník konania, ktorý môže uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Dokedy treba uplatniť námietku zaujatosti?

Námietka zaujatosti nemôže byť podávaná kedykoľvek. Účastník môže uplatniť námietku zaujatosti najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide. Je však možné, že o vzťahu sudcu k veci alebo k účastníkom konania sa účastník dozvie až neskôr. V takom prípade musí podať námietku zaujatosti do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený (teda nie kedy sa reálne dozvedel, ale kedy sa objektívne o tomto dôvode mohol dozvedieť).

Aké náležitosti má mať námietka zaujatosti?

V námietke zaujatosti musí byť uvedené:

  • číslo konania resp. iná špecifikácia súdneho konania (napríklad 7C/152/2011 vec Janko Mrkvička proti Jožkovi Hruškovi o zaplatenie 100 eur s príslušenstvom)
  • proti komu smeruje (teda meno a priezvisko sudcu)
  • dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený (opis vzťahu sudcu k veci alebo k účastníkom, ktorý zakladá pochybnosti o nezaujatosti sudcu)
  • kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel.

Pozor! Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti súd neprihliadne a ani vec nepredloží nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti. V minulosti sa dosť často stávalo, že sa účelovo podávali neúplné a nejasné námietky zaujatosti voči konajúcemu sudcovi s účelom predlžovať konanie, keďže súd následne musel účastníka vyzývať na doplnenie chýbajúcich údajov a predkladať súdny spis na rozhodnutie o námietke na nadriadený súd. V súčasnosti teda pri podaní námietky zaujatosti, ktorá neobsahuje zákonom vyžadované náležitosti, alebo ide o námietku zaujatosti, ktorá je neprípustná, lebo sa týka len okolností spočívajúcich v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach, sa takáto námietka vôbec nerieši a vôbec sa na ňu neprihliada. Rovnako to platí aj v prípade, ak bola námietka podaná po zákonnej lehote.

Opakované námietky

Účastníci konania sa častokrát neuspokoja s vyriešením ich námietok resp. s rozhodnutím o ich námietkach a podávajú námietky zaujatosti opakovane z tých istých dôvodov (napríklad účastník znovu opakuje, že sudca je zrejme zaujatý, keď nevypočul jeho manželku a podobne). Zákon hovorí, že na opakované námietky zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliadne, ak už o nich rozhodol nadriadený súd. Ani v takýchto prípadoch sa vec nepredkladá na rozhodnutie o námietke nadriadenému súdu.

Ak je námietka podaná včas, má zákonné náležitosti a netýka sa postupu sudcu v konaní, súd predloží vec nadriadenému súdu spolu s vyjadrením sudcu, ktorý má právo sa k uvádzaným skutočnostiam vyjadriť. O tom, či je sudca vylúčený, rozhodne nadriadený súd do desiatich dní od predloženia veci v senáte (ak nadriadený súd zároveň rozhoduje aj o odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, táto lehota neplatí).

Súd je povinný aj v prípade, ak vec nepredkladá na rozhodnutie o námietke zaujatosti nadriadenému súdu, upovedomiť účastníka konania, ktorý námietku uplatnil, teda musí listom oznámiť účastníkovi, prečo vec nepredložil nadriadenému súdu na rozhodnutie! Nepostačuje, že súd námietku jednoducho odignoruje. Účastník, ktorý námietku podal má právo vedieť, prečo o nej nebude rozhodované. Súd však nie je povinný vydávať rozhodnutie s právom podať odvolanie, postačuje jednoduchá forma listu, keďže zákon hovorí len o upovedomení.

Dá sa podaním námietky zaujatosti stopnúť konanie súdu vo veci?

Účastníci súdnych konaní, najmä tí, ktorí sú si dobre vedomí svojich povinností, avšak sa snažia splneniu povinnosti vyhnúť, využívajú všetky možné procesné inštitúty, aby súdne konanie predĺžili či inak zmarili veriteľovi možnosť domôcť sa včas vydania exekučného titulu. Námietka zaujatosti je v tomto smere pomerne frekventovaným inštitútom.

Podanie námietky zaujatosti má vo vzťahu k priebehu konania niektoré závažné následky. Podanie námietky zaujatosti síce nebráni súdu prejednať vec alebo uskutočniť iné úkony pred jej predložením nadriadenému súdu, ale len ak možno predpokladať, že námietka nie je dôvodná. Pred rozhodnutím o námietke zaujatosti súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej alebo rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.

Nespokojnosť s rozhodnutím krajského súdu o námietke zaujatosti proti sudcovi okresného súdu

Pokiaľ krajský súd o námietke zaujatosti rozhodne, vzniká právna situácia, ktorú opísal Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 11. 1. 2011. Uviedol, že rozhodnutie krajského súdu o vylúčení sudcu okresného súdu (§ 16 ods. 1 O.s.p.) nemožno stotožňovať s rozhodovaním krajského súdu ako súdu prvého stupňa, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je funkčne príslušný na prejednanie odvolania proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu. Rozhodnutie o nevylúčení sudcu v zmysle § 16 ods. 1 O.s.p. je teda rozhodnutie konečné a je vynesené mimo rámca inštančného postupu, v ktorom krajský súd nekoná ani ako súd prvého stupňa, ani ako súd odvolací. Proti takému rozhodnutiu zákon nepripúšťa žiadny opravný prostriedok a neexistuje ani žiadny funkčne príslušný súd, ktorý by mohol o takomto opravnom prostriedku rozhodnúť. 

 Edmund Horváth

JUDr. Edmund Horváth
Okresný súd Rimavská Sobota 

 


Najprávo.sk - najlepší právny poradca