Náhrada nemateriálnej ujmy spôsobenej pozostalým usmrtením blízkej osoby a poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
Podľa ust. § 3 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o PZP"): „Povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu má pri tuzemskom motorovom vozidle ten, kto je ako držiteľ motorového vozidla zapísaný v dokladoch vozidla alebo ten, kto je v dokladoch vozidla zapísaný ako osoba, na ktorú sa držba motorového vozidla previedla, /6a/ v ostatných prípadoch ten, kto je vlastníkom motorového vozidla alebo jeho prevádzkovateľom. Ak na motorové vozidlo je uzatvorená nájomná zmluva s právom kúpy prenajatej veci, povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu má nájomca."
Podľa § 3 ods.2 zákona o PZP: „Poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b) alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie, d) ušlého zisku."
Európsku harmonizáciu rozsahu plnenia v rámci povinného poistenia motorových vozidiel inicioval Európsky dohovor o povinnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel z 20. Apríla 1959 vypracovaný v rámci Rady Európy. Hlavnými cieľmi dohovoru bolo zavedenie povinného zmluvného poistenia ujmy na zdraví a hmotnej škody v celej Európe, vytvorenie priamej žaloby poškodeného (tzv. „action directe") voči poisťovni zodpovednej osoby, určenie minimálneho európskeho štandardu poistného krytia, ako aj povinnosť zmluvných štátov vytvoriť fond na náhradu škody, ktorý odškodňuje obete dopravných nehôd aj v prípade neexistencie poskytovateľa povinného poistenia motorových vozidiel. Dohovor však ratifikovalo len niekoľko štátov, v dôsledku čoho je dnes jeho praktický význam veľmi obmedzený. Jeho ciele boli však neskôr dosiahnuté prijatím prvých troch smerníc Európskej únie. Možno skonštatovať, že harmonizácia právnych poriadkov členských štátov Európskej únie už dnes veľmi pokročila, pokiaľ ide o povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Medzičasom bolo prijatých päť smerníc, ktoré boli neskôr, v roku 2009 konsolidované smernicou 2009/103. Primárnym cieľom týchto smerníc je na jednej strane zjednodušiť voľný pohyb motorových vozidiel a zabezpečiť na vnútornom trhu jednotné rámcové podmienky v oblasti povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel; na druhej strane ide o zlepšenie ochrany v oblasti právnej úpravy poistenia obetí dopravných nehôd v Európskej únii prostredníctvom zabezpečenia jednotného minimálneho štandardu a o umožnenie účinného uplatňovania nárokov na náhradu škody zo strany obetí. Čo sa týka legislatívnej techniky, ciele zákonodarcu Európskej únie boli dosiahnuté tým spôsobom, že prvá smernica najprv ukladá všetkým členským štátom zavedenie povinného poistenia zodpovednosti za škodu pokrývajúceho škody vzniknuté na území Únie. Členské štáty mali najprv právomoc určiť krytie škôd a podmienky povinného poistenia, v dôsledku čoho v ochrane naďalej existovali vážne medzery, konkrétne pokiaľ ide o cestujúcich vozidiel. Druhá smernica neskôr stanovila minimálne normy v oblasti rozsahu povinného krytia ujmy na zdraví a škôd na majetku, čo viedlo k výraznejšej aproximácii ochrany účastníkov cestnej premávky v Európskej únii. Tretia smernica napokon rozšírila osobnú pôsobnosť na ďalších cestujúcich motorových vozidiel okrem vodiča. Štvrtá smernica, ktorá sa nevzťahuje na spor vo veci samej, v podstate upravuje dopravné nehody, ku ktorým dochádza mimo krajiny pôvodu poškodeného. Aby si poškodená tretia osoba mohla jednoduchšie uplatniť nárok na náhradu škody, môže si v zmysle štvrtej smernice právo uplatniť nárok na náhradu škody v štáte svojho pobytu voči zástupcovi, ktorého v danom štáte poisťovňa zodpovednej osoby poverila likvidáciou predmetnej poistnej udalosti. Smernica 2005/14/ES napokon aktualizovala a zlepšila systém poistenia motorových vozidiel v Spoločenstve predovšetkým tým, že priama žaloba upravená štvrtou smernicou bola rozšírená na všetky obete.
Táto veľmi rozvinutá zákonodarná činnosť na úrovni Európskej únie však nedokáže zakryť skutočnosť, že zákonodarné právomoci a voľnosť členských štátov pri preberaní právnych predpisov, ktoré v oblasti poistenia motorových vozidiel vyplývajú z obmedzeného a zároveň odvetvovo špecifického dosahu smerníc, sú veľmi rozsiahle, následkom čoho na jednej strane stále existuje priestor na osobitné vnútroštátne predpisy, no na druhej strane rastie nebezpečenstvo, že práve tento vysoký počet vnútroštátnych právnych predpisov bude stanovovať výnimky z ustanovení smerníc a v konečnom dôsledku nebude zodpovedať minimálnym normám práva Únie. Rozsudky Candolin a i. a Farrell, v ktorých Súdny dvor ukázal členským štátom hranice, ktoré pre ich regulačnú právomoc stanovuje právo Únie, sú v rámci posudzovania tejto prejudiciálnej otázky zvlášť dôležité. Súdny dvor v týchto rozsudkoch najprv pripomenul vlastnú judikatúru, podľa ktorej „z predmetu prvej, druhej a tretej smernice, ako aj z ich znenia vyplýva, že ich cieľom nie je harmonizácia zodpovednosti za škodu členských štátov a že podľa súčasného práva Spoločenstva samotné členské štáty môžu voľne upraviť zodpovednosť za škodu pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel. Ako Súdny dvor v rozsudku Farrell správne uviedol, je skutočne potrebné rozlišovať medzi povinnosťou poistného krytia cestujúcich na jednej strane a rozsahom ich odškodnenia na strane druhej, ak sa stanú obeťami nehody spôsobenej vozidlom. Zatiaľ čo táto povinnosť je definovaná právnymi predpismi Spoločenstva, rozsah odškodnenia upravuje predovšetkým vnútroštátne právo. V tejto súvislosti by v zásade bolo možné tvrdiť, že určenie rozsahu odškodnenia je vyhradené pre členské štáty.
Súdny dvor však spresnil: „Členské štáty musia vykonávať svoje právomoci v súlade s právom Spoločenstva, a najmä s článkom 3 ods. 1 prvej smernice, s článkom 2 ods. 1 druhej smernice a s článkom 1 tretej smernice, ktorých cieľom je zabezpečiť, aby povinné poistenie vozidiel umožnilo všetkým spolujazdcom, obetiam nehody spôsobenej vozidlom, odškodnenie ujmy, ktorú utrpeli."
Vychádzajúc z cieľa ochrany smerníc spomenutého v dvoch citovaných rozsudkoch, Súdny dvor preto rezolútne zdôraznil, že „vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú odškodnenie pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať uvedeným ustanoveniam ich potrebný účinok". Tak by to bolo podľa Súdneho dvora v prípade, „ak by vnútroštátna právna úprava založená na všeobecných a abstraktných kritériách odnímala spolujazdcovi právo na odškodnenie prostredníctvom povinného poistenia vozidla alebo by takéto právo neprimerane obmedzovala len z dôvodu jeho účasti na vzniku škody". Podľa Súdneho dvora rozsah odškodnenia poškodeného môže byť obmedzené „iba vo výnimočných prípadoch na základe konkrétneho posúdenia".
V roku 2009 bola na úrovni Európskej únie prijatá smernica európskeho parlamentu a rady č. 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinností tejto zodpovednosti (ďalej len „smernica č. 2009/103/ES"). Smernica č. 2009/103/ES kodifikuje štyri predchádzajúce smernice, nakoľko právna úprava poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových bola vcelku roztrieštená. V záujme jasnosti a prehľadnosti bola kodifikácia nevyhnutná.
Smernica sa používa na zosúladenie vnútroštátnych právnych predpisov jednotlivých štátov a môže byť určená členskému štátu, viacerým alebo všetkým členským štátom Európskej únie. Aby sa princípy stanovené v smernici dostali až k občanovi, musí zákonodarný zbor členského štátu vydať transpozičný predpis, ktorým vnútroštátne právne predpisy prispôsobí cieľom určeným v smernici. V smernici sa ustanovuje konečný termín transpozície do vnútroštátneho práva; členské štáty majú na transpozíciu isté časové obdobie, ktoré im umožňuje zohľadniť svoje vnútroštátne špecifiká, pričom k transpozícii musí dôjsť v lehote stanovenej v smernici.
V členských štátoch Únie existujú veľké medzery v oblasti povinného poistného krytia cestujúcich motorových vozidiel. Za účelom zabezpečenia ochrany tejto zraniteľnej kategórie potenciálnych obetí, je potrebné, aby boli tieto medzery vyplnené. Cieľom zákonodarcu Únie je upraviť rozsah povinného poistenia motorových vozidiel, a to tak, aby tým bola zaručená maximálna úroveň ochrany obetí dopravných nehôd prostredníctvom aproximácie rozdielov, ktoré existovali z hľadiska rozsahu tohto poistenia. Podľa vlád členských štátov, predmetné smernice neobsahujú ustanovenia, ktoré by definovali druh občianskoprávnej zodpovednosti za zavinenie, resp. objektívnej zodpovednosti. Ako Súdny dvor uviedol vo svojom rozsudku zo dňa 14. Septembra 2000, Mendes Ferreira a Delgado Correia Ferreira, tento aspekt zostáva za súčasného stavu práva Spoločenstva v právomoci členských štátov. V tomto ohľade smernice predpokladajú občianskoprávny nárok na náhradu škody upravený členskými štátmi. Rozsah povinnosti nahradiť škodu v rámci poistenia zodpovednosti za škodu by totiž mal byť určený hmotno-právnou zodpovednosťou a poistenie zodpovednosti za škodu by nemalo definovať rozsah zodpovednosti. [1]
Náhrada nemateriálnej ujmy a povinné zmluvné poistenie v podmienkach Slovenskej republiky
Podľa aktuálneho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúci z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. [2]
Žalobcovia sa návrhom z 15. januára 2008 domáhali voči žalovaným 1/ a 2/ náhrady škody spôsobenej dopravnou nehodou zavinenou P.P., zamestnancom žalovaného 2/, pri ktorej došlo k úmrtiu L.V., manžela žalobkyne 1/ a otca žalobcov 2/ až 5/. Žiadali priznať pozostalostnú úrazovú rentu, ktorá u žalobkyne 1/ predstavuje sumu 1 633,- Sk (54,21 Eur) mesačne a u žalobcov 2 až 5/ sumu 1 089,- Sk (36,15 Eur) mesačne, náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do ich osobnostných práv (práva na súkromný a rodinný život) spôsobený usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode pre každého z nich v sume 1 000,- Sk (33,19 Eur) mesačne, náklady spojené s pohrebom v sume 45 000,- Sk (1493,73 Eur) a vecnú škodu v sume 4 000,- Sk (132,78 Eur).
Okresný súd Ružomberok rozsudkom z 20. mája 2008 č.k. 5 C 42/2008 uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne titulom pozostalostnej úrazovej renty a náhrady nemajetkovej ujmy za obdobie od 18.12.2006 do 31.12.2007 žalobkyni 1/ sumu 32 700,- Sk, žalobkyni 2/ sumu 25 944,- Sk, žalobkyni 3/ sumu 25 944,- Sk, žalobkyni 4/ sumu 25 944,- Sk, žalobcovi 5/ sumu 25 944,- Sk, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, platiť žalobcom 1/ až 5/ spoločne a nerozdielne počnúc od 1.1.2008 do budúcna titulom pozostalostnej úrazovej renty a náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni 1/ sumu 2 633,- Sk mesačne a žalobcom 2/ až 5/ každému sumu 2 089,- Sk mesačne a uhradiť žalobcom 1/ až 5/ spoločne a nerozdielne náklady spojené s pohrebom v sume 35 000,- Sk a vecnú škodu v sume 4 000,- Sk. Vo zvyšnej časti (v časti nákladov spojených s pohrebom nad sumu 35 000,- Sk) žalobu zamietol a rozhodol o náhrade trov konania. Vychádzal zo zistenia, že rozsudkom Okresného súdu Ružomberok č.k. 8T 77/2007 z 19. septembra 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 3. októbra 2007, bol P.P. uznaný vinným zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. l, 2 písm. a/ Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. v znení Zákona č. 650/2005 Z.z., ktorého sa dopustil tým, že v dôsledku nevenovania sa vedeniu vozidla a neprimeranej rýchlosti odzadu narazil pravou prednou časťou vozidla do pred ním jazdiaceho cyklistu L.V., ktorý pri dopravnej nehode utrpel zranenia, ktorým na mieste nehody podľahol. Z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že u oboch žalovaných boli splnené základné predpoklady vzniku ich zodpovednosti za škodu. Žalovaná 1/ zodpovedá za škodu v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), pričom jej pasívna legitimácia vyplýva z ustanovenia § 15 ods. 1 zákona o PZP. Keďže žalobcovia riadne preukázali rozsah nimi uplatnenej škody spočívajúcej v nároku na pozostalostnú úrazovú rentu, v nároku na úhradu vecnej škody a čiastočne aj v nároku na úhradu nákladov spojených s pohrebom, žalobe v tejto časti vyhovel a len v časti nákladov spojených s pohrebom nad sumu 35 000,- Sk žalobu ako nedôvodnú zamietol. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že ustanovenie § 11 OZ poskytuje dostatočnú oporu pre priznávanie náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým za zásah do ich osobnosti usmrtením blízkej osoby. Dospel k záveru, že v prípade žalobcov došlo k zásahu do ich osobnostných práv v súvislosti so smrťou ich otca a manžela, čím bola narušená celistvosť rodiny a teda bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života. Následky sú trvalé a neodstrániteľné, keď ochudobnenie v citovej oblasti je nenapraviteľné. Považoval preto žalobcami požadované priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 1 000,- Sk na každú jednu osobu mesačne za opodstatnené (za obdobie od 18.12.2006 do 31.12.2007 táto predstavuje u žalobcov 1/ až 5/ sumu 12 419,- Sk a do budúcna od 1.1.2008 po 1 000,- Sk mesačne na každú osobu). Aj v tejto časti žalobe vyhovel. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Žiline rozsudkom z 24. marca 2009 sp. zn. 5 Co 252/2008 na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ rozsudok okresného súdu v jeho napadnutej vyhovujúcej časti potvrdil, rozhodol o trovách prvostupňového a odvolacieho konania a vo výroku vyslovil, že dovolanie je prípustné. V odôvodnení rozsudku uviedol, že prvostupňový súd vykonal dostatočné dokazovanie, dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 a nasl. O.s.p. a vec, s výnimkou aplikácie ustanovenia § 420 OZ, aj správne po právnej stránke posúdil (v danej veci bolo potrebné pri ustálení zodpovednosti za škodu vychádzať z ustanovenia § 427 OZ). Z objektívneho pohľadu je strata jedného z členov tohto spoločenstva úplne neodčiniteľnou ujmou, ktorá postihuje všetkých členov rodiny. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 OZ preto hodnotil ako primeraný prostriedok ochrany proti neoprávnenému zásahu. K otázke pasívnej legitimácie žalovaných uviedol, že žalovaný 2/ objektívne zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov, vyvolanú zvláštnou povahou tejto prevádzky podľa § 427 OZ. Žalovaná 1/ je podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o PZP povinná za poisteného nahradiť poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. Mal za to, že citované zákonné ustanovenie je potrebné vykladať extenzívne tak, že do pojmu „náklady pri usmrtení" je možné zahrnúť aj náhradu nemajetkovej ujmy. Poistné krytie z povinného zmluvného poistenia sa v danom prípade vzťahuje aj na nárok žalobcov uplatnený v zmysle § 13 ods. 2 OZ. Žalovaní 1/ a 2/ sú preto v spore, aj pokiaľ ide o tento nárok pasívne legitimovaní, z ktorého dôvodu okresný súd správne vo veci rozhodol, keď ich spoločne a nerozdielne zaviazal nahradiť žalobcom škodu, včítane nemajetkovej ujmy v peniazoch. Keďže v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy (§ 13 ods. 2 OZ) za zásah do osobnostných práv žalobcov (práva na súkromný a rodinný život) považoval otázku pasívnej legitimácie žalovaných účastníkov za otázku zásadného právneho významu, pripustil na jej riešenie dovolanie. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala včas dovolanie žalovaná 1/. Uviedla, že nesúhlasí s právnym názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého aj v prípade, ak predmet konania tvorí právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ, je daná jej pasívna legitimácia v zmysle zákona o PZP. Poukázala na to, že platná právna úprava, ako aj právna teória, striktne od seba rozlišuje právo na ochranu osobnosti a s ním spojené právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ a právo na náhradu škody v zmysle § 415 a nasl. OZ. Medzi týmito dvomi inštitútmi je pojmová a obsahová odlišnosť, z ktorého dôvodu nie je možné stotožňovať nárok fyzickej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch s nárokom poškodeného na náhradu škody. Uviedla, že už zo samotného názvu poistenia je zrejmé, že jeho účelom je kryť zodpovednosť za škodu (nie zodpovednosť za nemajetkovú ujmu) spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Tomuto korešponduje aj vymedzenie rozsahu poistného krytia v ustanovení § 4 ods. 2 zákona o PZP, ktoré rešpektuje rozlíšenie vecnej škody upravené v § 443 OZ a škody na zdraví, ktorú upravujú ustanovenia § 444 a nasl. OZ. Keďže účelom povinného zmluvného poistenia je kryť zodpovednosť za škodu a nemajetková ujma nie je v zmysle vyššie uvedeného škodou, rozsah poistného krytia sa na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, nevzťahuje. Výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o PZP vykonaný odvolacím súdom považovala preto za nesprávny, urobený navyše v priamom rozpore s gramatickým významom slovného spojenia „nákladov pri usmrtení". Podľa dovolateľky, k interpretácii citovaného zákonného ustanovenia zvolenej odvolacím súdom, nebolo možné dospieť ani pomocou systematického a ani teleologického výkladu právnej normy. Odvolací súd dospel preto k nesprávnemu záveru, že povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu je krytá aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do práva na súkromný a rodinný život pozostalých, spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov a teda, že poisťovňa je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti vyplývajúcej z poistnoprávneho vzťahu v prípade, ak predmetom konania je nárok pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ. Okrem toho namietala, že odvolací súd (rovnako aj súd prvého stupňa) priznal nemajetkovú ujmu v pravidelných mesačných splátkach, čo popiera zmysel a podstatu priznaného nároku a je v rozpore s ustanovením § 13 OZ a že nesprávne zaviazal žalovaných 1/ a 2/ k solidárnemu plneniu, hoci predpoklady uvedené v ustanovení § 438 ods. 1 OZ splnené neboli. Navrhla preto, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, resp. aby zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, že v napadnutej časti návrh zamietne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné. Odvolací súd dovolanie pripustil zároveň z dôvodu, že ide o právnu otázku zásadného významu, pre riešenie ktorej pripúšťa dovolanie. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania vyplýva, že odvolací súd je oprávnený pripustiť dovolanie len so zreteľom na tú konkrétne vymedzenú právnu otázku zásadného právneho významu, ktorú sám vyriešil.
Keďže rozsudkom odvolacieho súdu bola žalovaným 1/ a 2/ uložená povinnosť plniť žalobcom spoločne a nerozdielne, bola týmto rozhodnutím súdu založená ich pasívna solidarita (§ 511 ods. 1 OZ), a teda i nerozlučné spoločenstvo v konaní (§ 91 ods. 2 O.s.p.), ktoré vylučuje odlišné rozhodnutie voči jednotlivým žalovaným (R 4/2004). V danom prípade preto platí, že hoci dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu podala len žalovaná 1/, je účinné aj pre žalovaného 2/, z ktorého dôvodu dovolací súd skúmal existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. vo vzťahu k obidvom žalovaným.
V posudzovanej veci sa odvolací súd v dôvodoch rozhodnutia v otázke pasívnej legitimácie žalovaného 2/ obmedzil len na konštatovanie, že objektívne zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov, vyvolanú zvláštnou povahou tejto prevádzky podľa § 427 OZ.
Žalovanej 1/ treba prisvedčiť aj v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, aj pokiaľ ide o stanovenie spôsobu, akým rozhodol o rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy a čo do určenia samotnej jej výšky. Predovšetkým treba uviesť, že odvolací súd peňažnú satisfakciu priznal v opakujúcich sa plneniach v budúcnosti splatných dávok bez toho, aby v dôvodoch rozhodnutia podal zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona vychádzal, ako ich interpretoval a akými úvahami sa riadil. Odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje ani vysvetlenie dôvodov, ktoré ho viedli k tomu, že sa odklonil od doterajšej jednotnej rozhodovacej praxe súdov, ktorá priznáva náhradu nemajetkovej ujmy upravenej v § 13 ods. 2 OZ vo forme jednorazového odškodnenia. V rozhodnutí následne absentuje aj vysvetlenie dôvodov, ktoré viedli odvolací súd k určeniu samotnej výšky nemajetkovej ujmy.
Napokon treba uviesť, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu neobsahuje ani žiadne vysvetlenie, prečo žalovaných 1/ a 2/ zaviazal k solidárnemu plneniu, hoci zodpovednosť žalovanej 1/ za škodu a náhradu nemajetkovej ujmy vyvodil zo zákona o PZP (záväzkový vzťah z poistnej zmluvy) a zodpovednosť žalovaného 2/ oprel o ustanovenie § 427 OZ (záväzkový vzťah zo spôsobenej škody). V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, že súd nie je viazaný návrhom žalobcu (žalobcov), aby žalovaným bola uložená povinnosť na plnenie spoločne a nerozdielne (viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Co 2/1998 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 51 ročník 1998).
Vzhľadom na nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k žalovanému 2/, otázku pasívnej vecnej legitimácie posudzoval len vo vzťahu k žalovanej 1/.
Súdy obidvoch stupňov nárok žalobcov o náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do ich osobnosti posudzovali podľa § 11 a nasl. OZ. Správne pritom vychádzali z názoru, že súčasťou práva na ochranu osobnosti je i právo na súkromie a rodinný život, ktoré v sebe zahrnuje tiež právo na spolužitie s ďalšími osobami, predovšetkým s členmi rodiny. Občianskoprávne sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby upravuje ustanovenie § 13 OZ. Určenie subjektov, na ktoré dopadajú sankcie podľa tohto zákonného ustanovenia, zákonná úprava vymedzuje vzťahom medzi osobou, do ktorej práv na ochranu osobnosti bolo neoprávnene zasiahnuté (môžu ňou byť len fyzické osoby) a osobou, ktorá neoprávnený zásah spôsobila (môžu ňou byť aj právnické osoby). Pri neoprávnenom zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby vzniká osobná väzba medzi oprávnenou osobou na jednej strane a povinnou osobou na strane druhej. Práva a povinnosti vyplývajúce z tohto právneho vzťahu sa viažu výhradne na určitú osobu. Povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa § 13 OZ je teda subjektívne spätá s tým, kto sa zásahu do týchto práv iného dopustil. Jedná sa preto o výlučne osobnú povinnosť tohto subjektu, ktorá neprechádza na ďalšiu osobu. Občiansky zákonník nemá ani ustanovenie, ktoré by umožňovalo prípadný prechod tejto povinnosti na ďalšiu osobu, ako osobu z tohto hmotnoprávneho vzťahu povinnú. Z uvedených úvah teda vyplýva, že v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv, je v zmysle § 11 a nasl. OZ nositeľom hmotnoprávnej povinnosti ten subjekt, ktorý neoprávnený zásah do osobnostných práv spôsobil.
V posudzovanej veci bolo nesporné, že zásah do osobnostných práv žalobcov (do ich práva na súkromný a rodinný život) bol spôsobený pri dopravnej nehode, ktorú zavinil P.P. Žalovaná 1/, ako poisťovňa, ktorá bola len účastníkom poistného vzťahu zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, žiadnym spôsobom nezasiahla do osobnostných práv žalobcov. V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 OZ, nie je preto nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.
Podľa § 1 ods. 1 zákona o PZP tento zákon upravuje povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a zriadenie Slovenskej kancelárie poisťovateľov.
Podľa § 4 ods. 1 zákona o PZP poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.
Podľa § 4 ods. 2 zák. č. 318/2001 Z.z. poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu
a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení,
b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci,
c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a/, b/ a d/, ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a/ alebo písm. b/ alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie,
d) ušlého zisku.
Podľa § 15 ods. 1 zákona o PZP náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.
Z ustanovenia § 1 ods. 1 zákona o PZP vyplýva, že jeho predmetom je upraviť povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Takto určenému predmetu korešponduje aj vymedzenie, na koho sa poistenie zodpovednosti vzťahuje (vzťahuje sa na každého, kto zodpovedá za škodu) a vymedzenie rozsahu poistného krytia. Právna úprava rozsahu poistenia zodpovednosti v ustanovení § 4 ods. 2 citovaného zákona podáva taxatívny výpočet prípadov, ktoré podliehajú poistnému krytiu a ktoré sú z hľadiska rozlíšenia toho, čo sa odškodňuje, okrem prípadu uvedeného pod písmenom c/, plne v zhode s právnou úpravou spôsobu a rozsahu náhrady škody v Občianskom zákonníku (ust. § 442 a nasl. OZ). Poistený má v zmysle tohto zákonného ustanovenia jeho písmena a/ z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, pričom je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi. Pojem „nákladov pri usmrtení", ktorý zákon o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu pre účely tohto zákona osobitne nedefinuje (definíciu nepodáva ani Občiansky zákonník), treba vysvetľovať vo význame výdavkov, ktoré boli v súvislosti s usmrtením poškodeného preukázateľne vynaložené. Výdavky je poisťovňa povinná za poškodeného nahradiť len vtedy, ak boli v skutočnosti vynaložené a ak sa tak stalo v príčinnej súvislosti s úmrtím poškodeného, pričom osoba, ktorá ich vynaložila, je povinná ich nielen presne uviesť, ale aj preukázať. Občiansky zákonník za náklady pri usmrtení považuje náklady spojené s pohrebom, odškodnenie ktorých upravuje v ustanovení § 449 ods. 2 OZ nachádzajúceho sa v Šiestej časti Občianskeho zákonníka s názvom Zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie. Naproti tomu, pojem „nemajetkovej ujmy v peniazoch" za zásah do osobnostných práv je upravený v Prvej časti Občianskeho zákonníka s názvom Všeobecné ustanovenia v ustanovení § 13 ods. 2 OZ ako jeden z právnych prostriedkov ochrany osobnostných práv. Podstatou a účelom nemajetkovej ujmy v peniazoch je poskytnúť fyzickej osobe, ktorej osobnostné právo bolo porušené, priznanie peňažnej satisfakcie. Keďže skutočnú ujmu nie je možné presne zistiť (dá sa len predpokladať), výška nemajetkovej ujmy sa nedá presne vyčísliť a teda ani preukázať.
Z uvedeného je zrejmé, že medzi týmito dvomi pojmami nie je ani obsahová a ani pojmová blízkosť. Úplne rozdielna je ich podstata ako aj účel, ktorému tieto dva inštitúty majú slúžiť. Rovnako je odlišný aj gramatický význam týchto použitých slovných spojení. Blízkosti týchto pojmov nenasvedčuje ani ich systematické zaradenie.
Odvolací súd preto nesprávne vyložil ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o PZP, keď ustálil, že do pojmu „nákladov pri usmrtení" možno subsumovať náhradu nemajetkovej ujmy. Výsledkom tejto mylnej interpretácie právnej normy je nesprávny záver, podľa ktorého povinnosť žalovanej 1/ na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, sa vzťahuje tiež na nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúci z ustanovenia § 13 ods. 2 OZ a teda, že žalovaná 1/ je aj v konaní o tomto nároku pasívne vecne legitimovaná. Žalovaná 1/ opodstatnene preto namietala, že rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
K otázke možnej interpretácii náhrady škody v tom zmysle, že by bolo možné pod pojem škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. podradiť i nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spočívajúci v strate blízkej osoby, dovolací súd poznamenáva, že platná právna úprava, ako to správne uvádza žalovaná 1/, dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti upravenom v ust. § 11 a nasl. OZ (s ním spojeným právom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch) a právom na náhradu škody v zmysle ust. § 415 a nasl. OZ. Medzi týmito dvomi inštitútmi je pojmová a obsahová odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Na rozdiel od toho, právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj právnickej osobe, nemá absolútnu, ale len relatívnu povahu a má majetkovú povahu. Zásadný rozdiel je aj medzi odškodnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v tom, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať (nemožno presne zistiť skutočnú ujmu). V prípade náhrady škody treba však výšku škody presne uviesť a preukázať. Právo na náhradu škody a právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby podľa platnej právnej úpravy teda predstavujú dve celkom samostatné práva, ktoré sú podmienené rôznou sférou ochrany zabezpečovanej Občianskym zákonníkom.
Zákon o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu v ustanovení § 2, v ktorom vymedzuje pojmy pre účely tohto zákona, pojem škoda osobitne nedefinuje a definíciu nepodáva ani Občiansky zákonník (čo treba rozumieť pod pojmom škoda nevysvetľuje ani teraz platná Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel). V občianskom zákonníku sa však nachádza právna úprava spôsobu a rozsahu náhrady (§ 442 a nasl. OZ), ktorá okrem iného vymedzuje, čo sa pri škode na zdraví a usmrtení odškodňuje. Pokiaľ ide o nároky nemajetkovej povahy, pri škode na zdraví sa odškodňuje bolesť poškodeného a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 OZ). Pri strate života sa výživou oprávneným osobám priznáva pozostalostná úrazová renta (§ 448 OZ) a uhrádzajú sa náklady spojené s pohrebom, prípade s liečením (§ 449 ods. 1 a 2 OZ). Keďže zákon č. 381/2001 Z.z. pojem škody nevymedzuje osobitným spôsobom a nemá ani špeciálne ustanovenie, čo sa odškodňuje, niet dôvodu takto vymedzenú škodu v Občianskom zákonníku nestotožniť so škodou vyjadrenou v § 4 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona. Chráneným predmetom, za poškodenie ktorého má poisťovateľ plniť za poisteného poškodenému, ak v zmluve nie je uvedené inak, nie je teda zásah do súkromia, ktorého súčasťou je aj rodinný život.
Odlišnosť nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ od škody podľa ustanovenia § 420 a nasl. OZ potvrdzuje tiež ustanovenie § 16 OZ, podľa ktorého kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu. Podľa súčasne platnej právnej úpravy možno teda nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv usmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t.j. podľa § 11 a nasl. OZ.
Z týchto dôvodov dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutom výroku a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.
Pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda použitým v zákone o PZP. Zastávam názor, že pojem škoda je potrebné vykladať eurokonformne [3] a tiež extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov.
JUDr. Rudolf Čirč, sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uviedol na záver rozhodnutia svoj nesúhlas s rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu a k rozhodnutiu pripojil svoj odlišný právny názor, s ktorým sa plne stotožňujem: „Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Ak by mal platiť výklad pojmu škoda vychádzajúci z textu zákona o PZP (gramatický výklad), resp. vychádzajúci z ustanovení Obč. zákonníka o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, mohlo by to znamenať značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich finančnému bankrotu. Zároveň by to mohlo znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že pri insolventnosti zodpovedného subjektu nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely zákona o PZP tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov totiž nemožno opomínať ich účel a zmysel, pričom platí, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie a musí odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod. Rozširujúci výklad pojmu škoda pre účely zákona o PZP je aj ústavne konformný, pretože zmierňuje, resp. odstraňuje disproporciu medzi zákonným úrazovým poistením, t. j. poistením pri pracovných úrazoch, a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov. Pokiaľ totiž dôjde pri dopravnej nehode k úmrtiu zamestnanca, zakladá § 94 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení pozostalým, ktorými sú manžel alebo manželka a nezaopatrené dieťa, nárok na jednorazové odškodnenie vo výške 730 násobku denného vymeriavacieho základu, najviac však vo výške 46 485,40 EUR (u manžela alebo manželky). Toto odškodnenie, i keď je limitované, nie je nič iné ako náhrada nemajetkovej ujmy poskytovaná z úrazového poistenia. Zastávam názor, že niet rozumného dôvodu, prečo by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých pri usmrtení ich blízkeho pri dopravnej nehode ako zamestnanca mala byť predmetom poistného krytia (aj keď podľa iného zákona), zatiaľ čo v prípadoch, ak by nešlo o zamestnanca, by tomu tak nemalo byť.
Napokon pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve. Predmetný zákon bol totiž výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené teraz platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody", či používa termíny „akákoľvek ujma alebo škoda" alebo „akákoľvek škoda". Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje majetkovú škodu aj nemajetkovú škodu (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora zo 6. mája 2010 vo veci C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA). „
Účelom právnej úpravy prijatej na pôde Európske únie je to, aby každá škoda (v anglickom znení smernice „any loss or injury" [4]) bola pokrytá povinným zmluvným poistením. Mám za to, že pokiaľ sa dovolací súd nie celkom vedel vysporiadať s problematikou nemateriálnej ujmy s ohľadom na zákon o PZP, mal sa inšpirovať rozhodnutiami Súdneho dvora. Resp. v rámci prejudiciálneho konania by Súdny dvor zaujal stanovisko ku spornej otázke, či pod pojmom škoda v zmysle Smernice 2009/103/ES treba rozumieť len škodu majetkovú, vyčísliteľnú v peniazoch, alebo ide o akúkoľvek škodu, aj nemajetkovú, a teda „ujmu".
Podľa bodu (22) Smernice 2009/103/ES „Osobnú ujmu a škodu na majetku, ktorú utrpeli chodci, cyklisti a iní nemotorizovaní užívatelia cesty, ktorí sú obyčajne najslabšími účastníkmi nehody, by malo pokrývať povinné poistenie vozidla účastného na nehode, kde majú nárok na odškodnenie podľa vnútroštátneho občianskeho práva. Toto ustanovenie nepredurčuje zodpovednosť za škodu alebo úroveň výšky odškodného pri konkrétnej nehode podľa vnútroštátnych právnych predpisov."
Právnymi aktmi prijatými na pôde Európske únie bolo tiež zakotvené priame právo poškodeného domáhať sa svojho nároku voči poisťovni. V zmysle Smernice 2009/103/ES je nesmierne dôležité, aby mal poškodený právo uplatniť poistnú zmluvu a nárok na náhradu škody priamo voči poisťovacej spoločnosti, a to všetko s cieľom zabezpečiť účinnú a rýchlu likvidáciu škody, a tak sa v maximálnej možne miere vyhnúť nákladným súdnym konaniam. Predmetná smernica zároveň uvádza: „Skutočnosť, že osoba, ktorá utrpela ujmu[5], alebo škodu, má priame právo na žalobu proti poisťovni, je logickým doplnením určenia takýchto zástupcov a navyše zlepšuje právne postavenie poškodených osôb pri dopravných nehodách,...[6]"
Podľa kapitoly 1, článok 1, bod 2 smernice 2009/103/ES: „poškodený znamená akákoľvek osoba oprávnená na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami." Považujem za potrebné uviesť, že ten istý bod znie v anglickom jazyku nasledovne: „injured party means any person entitled to compensation in respect of any loss or injury caused by vehicles". Ako som už v texte spomínala, „any loss or injury" zahŕňa aj nemateriálnu ujmu a z toho dôvodu sa domnievam, že uvedená smernica nebola transponovaná do nášho právneho poriadku v súlade s jej pôvodným účelom, pre ktorý bola prijatá, nakoľko nezabezpečuje obetiam a poškodeným ten rozsah práv, ktoré im priznáva legislatíva a judikatúra na úrovni Európskej únie.
Aj Ústavný súd Českej republiky sa vyjadril, že cíti potrebu zdôrazniť, že z legislatívneho hľadiska by bolo správnejšie opustiť prevládajúce poňatie škody ako majetkovej ujmy a pokladať za škodu aj ujmu vzniknutú pôsobením na telesnú a duchovnú integritu poškodeného. K takémuto poňatiu sa mimo iného hlásia aj princípy európskeho deliktuálneho práva, ktoré definujú škodu ako majetkovú, alebo nemajetkovú ujmu zákonom chránených záujmov [7].
Z judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva, že členské štáty musia pri výkone svojich právomocí v tejto oblasti rešpektovať právo Únie a že vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú náhradu škody pri dopravných nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať smernici jej potrebný účinok [8].
Lucia Budinská
študentka Právnickej fakulty
Univerzity Komenského v Bratislave
Citácie a vysvetlivky
[1]Návrh generálnej advokátky Verica Trstenjak prednesený 7. Decembra 2010 vo veci C – 484/2009 vo veci Manuel Carvalho Ferreira Santos proti Companhia Europeia de Seguros, SA
[2] Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009
[3] eurokomforný výklad - výklad v súlade s komunitárnym právom
[4] Personal injury is a legal term for an injury to the body, mind or emotions, as opposed to an injury to property; t.j. pokiaľ by sme vychádzali z doslovného prekladu, uvedené zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, nielen škodu ako takú
[5] Je potrebné zdôrazniť, že smernica pracuje s pojmom ujma, čo je pojem širší ako škoda a zahŕňa aj nemateriálnu/ nemajetkovú ujmu
[6] Bod 36 Smernice 2009/103/ES
[7] ÚS 642/06
[8] Rozsudok Európskeho súdneho dvora (tretia komora) z 9. Júna 2011 vo veci C- 409/2009
Ilustračné foto: www.sxc.hu