Tarifná hodnota v konaní podľa antidiskriminačného zákona

Ak ide o spor podľa zákona č. 365/2004 Z.z., v ktorom sa žalobca domáha ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, v takomto spore ide o príslušné imateriálne hodnoty (najmä dôstojnosť, spoločenskú vážnosť alebo spoločenské uplatnenie), ktoré vyjadriť v peniazoch nie je možné. Ak sa žalobou uplatňujú podľa tohto zákona (§ 9) právne prostriedky, ide o zjavnú zhodu s tými, aké sú v spore o ochranu osobnosti (§ 13 Občianskeho zákonníka), preto nie je žiadny racionálny dôvod, pre ktorý by práve tento druh veci nemal byť určujúcim pri stanovenie tarifnej hodnoty aj v tomto prípade; treba preto (obdobne) aplikovať § 10 ods. 8 vyhlášky. Podľa tohto ustanovenia vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je tarifnou hodnotou 1 000 €, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy, a 2 000 €, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy.

(Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. novembra 2013 sp.zn. 1 Cdo 13/2012)

Z odôvodnenia:

Okresný súd Revúca rozsudkom z 8. augusta 2011 č. k. 5C 171/2010-164 zamietol žalobu podanú podľa zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých predpisov (ďalej len „zákon č. 365/2004 Z.z.“), ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby žalovanej bola súdom uložená povinnosť ospravedlniť sa jej a tiež zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy; rozhodol tiež o trovách konania. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa 12. mája 2008 adresovala žalovanej žiadosť o prijatie do zamestnania na pozíciu učiteľa, jej žiadosti však vyhovené nebolo a ako sa neskôr dozvedela, na miesto vychovávateľa bola prijatá osoba s nižšou kvalifikáciou. Pokiaľ žalobkyňa zastávala názor, že prijatá nebola preto, lebo je príslušníčkou rómskeho etnika, súd konštatoval, že žiaden právny predpis neukladá zamestnávateľovi povinnosť prijať do pracovného pomeru na miesto pedagogického zamestnanca uchádzača s vyšším vzdelaním. Ak by bola žalobkyňa prijatá na miesto vychovávateľky, musela by byť zaradená do vyššej platovej triedy, na čo však žalovaná nemala dostatočné finančné prostriedky. Navyše, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná okrem žiadosti žalobkyne evidovala ďalšie tri žiadosti o prijatie do zamestnania, ani týmto žiadostiam nebolo vyhovené; išlo pri tom o žiadosti uchádzačov s vysokoškolským vzdelaním, prípadne s praxou v školstve a v ich prípade nešlo o príslušníkov rómskeho etnika. Napokon súd prvého stupňa poukázal na to, že úspešnej uchádzačke bolo prijatie do zamestnania prisľúbené skôr, než žalobkyňa požiadala o prijatie do zamestnania. So zreteľom na to žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Toto rozhodnutie napadla odvolaním žalobkyňa (vo výroku vo veci samej aj o trovách konania) a tiež žalovaná (vo výroku o trovách konania).