O návrhu na obnovu konania rozhoduje súd po nariadení pojednávania, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť potrebuje na riadne objasnenie veci. Prípady, v ktorých môže súd rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania, taxatívne ustanovuje § 234 ods. 2 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia môže ísť o prípad, keď a/ zákon výslovne ustanovuje, že návrh je neprípustný (§ 229 O.s.p.), b/ návrh na obnovu podal niekto, kto naň nebol oprávnený (nebol účastníkom konania, pretože len účastník môže napadnúť právoplatný rozsudok podľa § 228 ods. 1 O.s.p. návrhom na obnovu konania), alebo c/ je návrh na obnovu konania zrejme oneskorený (§ 230 O.s.p.). Judikatúra najvyššieho súdu (viď R 35/2013) dospela k záveru, že ak sa návrh na obnovu konania opiera o dôvod uvedený v § 228 ods. 1 O.s.p., ale tvrdený dôvod nebol podľa názoru súdov preukázaný, pretože skutočnosti alebo dôkazy existovali už v čase rozhodovania v pôvodnom konaní a účastníci mohli tieto skutočnosti alebo dôkazy použiť už v pôvodnom konaní, alebo sa mohli v pôvodnom konaní vykonať, lebo účastníci o nich museli mať vedomosť, nemožno návrh na obnovu konania zamietnuť bez nariadenia pojednávania (§ 234 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 230 O.s.p.), lebo dochádza k vecnému prejednaniu návrhu, pri ktorom súd môže o návrhu na obnovu konania rozhodnúť iba po jeho prejednaní na ústnom pojednávaní.
