Dovolanie

V oblasti práva na prístupu k súdu spolutvoriaceho koncept spravodlivého procesu je dôležité nielen to, aby pravidlá týkajúce sa mimo iných aj možnosti podať opravné prostriedky boli formulované jasne, ale aby boli tiež dané na vedomie účastníkom konania čo najexplicitnejším spôsobom, a to tak, aby ich mohli využiť v súlade so zákonom. Dovolací súd je pri posudzovaní splnenia podmienky povinného procesného zastúpenia advokátom povinný vziať do úvahy špecifické okolnosti prípadu, akými môžu byť limitované informačné možnosti sťažovateľa obmedzeného na osobnej slobode (pobyt vo väzbe a vo výkone trestu odňatia slobody). Ak by aj najvyšší súd nebol toho názoru, že je potrebné sťažovateľa poučiť tak, aby sa mu dôsledne zaručila ochrana jeho práva na prístup k súdu, je jeho povinnosťou sa so žiadosťou sťažovateľa podrobnejšie vysporiadať v odôvodnení rozhodnutia. Je úlohou najvyššieho súdu zhostiť sa ochrany práv sťažovateľa, hoc aj prostredníctvom okresného súdu, u ktorého bolo dovolanie sťažovateľa podané, a to aktuálnym poučením o spôsobe splnenia podmienky povinného právneho zastúpenia, teda poskytnutím informácie o možnosti obrátiť sa so svojou žiadosťou o ustanovenie advokáta pre účely zastupovania v dovolacom konaní na Centrum právnej pomoci alebo aspoň náležite odôvodniť, prečo k takémuto kroku nebolo pristúpené.

Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba preto považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé.

Znížený majetkový cenzus v zmysle § 422 ods. 1 písm. b) sa v spotrebiteľskom spore uplatní, len ak dovolateľom je neúspešný spotrebiteľ. Pokiaľ je však dovolateľom neúspešný dodávateľ, pre posúdenie prípustnosti dovolania platí majetkový cenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy, t. j. v zmysle § 422 ods. 1 písm. a).

I. Je ústavne (ale i zákonne) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Zo žiadneho zákonného ustanovenia CSP nevyplýva obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné dovolanie z dôvodu podľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP, by uplatnenie niektorého dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný dovolací dôvod. Možno konštatovať, že § 420 CSP zakladá samostatne prípustnosť dovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj § 421 CSP. Zákon medzi nimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu.

Kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p. je prípustná.

Pri rozhodovaní o odklade vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia súd môže súd zohľadniť aj prebiehajúce exekučné konanie, v rámci ktorého by ujma, ktorá vznikne výkonom rozhodnutia na majetku dovolateľa, ktorý je fyzickou osobou, bola väčšia, ako prípadná ujma u oprávneného subjektu - právnickej osoby v majetkovoprávnych vzťahoch, v prípade odkladu vykonateľnosti rozsudku (rozsudkov).

Prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania vyvodzovaná z § 421 ods. 1 CSP, je vylúčená ustanovením § 421 ods. 2 CSP. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky zastáva názor, že podľa CSP nie je prípustné dovolanie proti uzneseniu o trovách konania (porovnaj bod 27. jeho uznesenia z 8. februára 2017 sp. zn. I. ÚS 56/2017).

V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, d/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená. „Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu“ je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.

V právnych veciach, na ktoré sa vzťahuje nová procesná úprava účinná od 1. júla 2016, je opodstatnený názor, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP. Nejde totiž o nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci „strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces“.

Civilný sporový poriadok výslovne nevylučuje vykonávanie dokazovania v dovolacom konaní, ako to upravoval predchádzajúci procesný predpis (§ 243a ods. 2 O.s.p.). Naopak, podľa § 438 ods. 1 CSP sa na konanie na dovolacom súde primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak CSP neustanovuje inak. Vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania, hoci zhojenie relatívne neúčinného dôkazu vyžiadaním dodatočného oslobodenia svedkov od mlčanlivosti nemožno označiť za štandardný výkon dôkazu, ani inak neustanovuje.

Prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné (§ 201 OSP a contrario), takže jeho právoplatnosť nastáva v zmysle § 159 ods. 1 OSP doručením účastníkom konania. Plynutie akejkoľvek lehoty teda nie je pre nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu relevantné. Ani vydanie opravného uznesenia nemení nič na tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu už bolo doručené a tým okamihom aj nadobudlo právoplatnosť. Práve preto § 240 ods. 1 druhej vety OSP viaže plynutie novej dovolacej lehoty na doručenie opravného uznesenia, pretože vydanie takého uznesenia nemá na samotnú právoplatnosť rozhodnutia odvolacieho súdu žiaden vplyv. Účelom úpravy dôsledkov vydania opravného uznesenia na plynutie lehoty na podanie dovolania podľa názoru ústavného súdu nie je (na čo správne poukazujú aj najvyšší súd a žalovaný vo svojich vyjadreniach) sťaženie procesného postavenia dovolateľa, ale naopak, umožnenie, aby mohol uplatniť dovolanie opätovne proti tým zmenám rozhodnutia, ktoré opravné uznesenie odvolacieho súdu v ňom vyvolalo. Takéto (opätovné) plynutie dovolacej lehoty však nemôže mať za následok znehodnotenie účinkov už podaného dovolania, pokiaľ jeho dôvody nie sú nijako ovplyvnené zmenou odvolacieho rozhodnutia, ku ktorej došlo opravným uznesením.