Interpretácia pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 OZ a pohľadávka trov súdneho konania

Ak pod vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka treba vo všeobecnosti (teda bez ohľadu na pôvodný právny titul pohľadávky) rozumieť takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu, tak v prípade pohľadávok vzniknutých z titulu náhrady trov (súdneho) konania, už z podstaty tohto inštitútu neprichádza do úvahy iná interpretácia pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, ako tá, že náhrada trov konania sa stáva „vymáhateľnou pohľadávkou“ v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka momentom, keď došlo k právoplatnému rozhodnutiu o náhrade trov konania, pretože až týmto momentom vznikla na strane veriteľa (spravidla na strane sporu, ktorá bola v spore úspešná) pohľadávka a na strane dlžníka (spravidla na strane sporu, ktorá bola v spore neúspešná) dlh.

Pohľadávka vzniknutá z titulu náhrady trov konania totiž vo svojej podstate predstavuje pohľadávku „sui generis“ oproti pohľadávkam vzniknutým napr. z titulu existencie konkrétneho záväzkovoprávneho vzťahu alebo zodpovednostného vzťahu, kedy v týchto prípadoch momentom splnenia konkrétnych záväzkovoprávnych podmienok resp. konkrétnych predpokladov zodpovednosti možno hovoriť o existencii tzv. „dospelej“ či splatnej pohľadávky, teda žalovateľnej pohľadávky. V prípade pohľadávky vzniknutej z titulu náhrady trov konania však takýto „medzistupeň vývoja“ pohľadávky, t. j. vo forme existencie „dospelej“ či splatnej, resp. vymáhateľnej pohľadávky neexistuje. Preto do doby, pokiaľ nebolo o náhrade trov konania právoplatne rozhodnuté, nemožno hovoriť o existencii pohľadávky z titulu náhrady trov konania, a to ani v prípade, ak v spore už došlo k právoplatnému meritórnemu rozhodnutiu (k právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej), avšak bez právoplatného rozhodnutia o náhrade trov konania.   

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2019, sp. zn. 5 Cdo 109/2018, zdroj: nsud.sk; právna veta: najpravo.sk; rozhodnutie nebolo oficiálne publikované)

Z odôvodnenia:

1.1. Okresný súd Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 21. júla 2016 č.k. 2C/363/2012-172 určil, že darovacia zmluva so zriadením vecného bremena č.  zo dňa 25.10.2010 uzavretá medzi X ako darcom a Y ako obdarovanou, k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č., kat. úz. ako parc. registra orná pôda o výmere xx m2, aktuálne vedené ako parcely KNC orná pôda o výmere xx m2, xx ostatné plochy o výmere xxm2, parc. č. zastavané plochy a nádvoria o výmere xx m2, parc. č. xx zastavané plochy a nádvoria o výmere xx m2, parc. č.  zastavané plochy a nádvoria o výmere xx m2, parc. CKN xx zastavané plochy a nádvoria o výmere xx m2, parc. CKN xx zastavané plochy a nádvoria o výmere xx m2, parc. č. xx zastavané plochy a nádvoria o výmere  xx m2 a parcely  xx orná pôda o výmere xx m2 (ďalej aj „predmetná darovacia zmluva“) je voči žalobcom neúčinná (prvý výrok). Žalobcom 1/ až 3/ priznal plnú náhradu trov konania (druhý výrok), s tým, že vo výroku konštatoval, že o výške priznaných trov konania rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia (tretí výrok).