Fyzické osoby, Právnické osoby

Aplikácia § 142 ods. 3 OSP prichádza do úvahy iba pri rozhodnutiach, ktoré zaväzujú na plnenie, a z nich iba pri tých, ktorými sa rozhoduje o výške plnenia. Nestačí, ak sa nimi rozhoduje iba o základe nároku. Súčasne musí byť splnená aj druhá podmienka, ktorou je závislosť vyčíslenia plnenia od úvahy súdu. Úvaha súdu sa môže týkať len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia (nie základu uplatneného nároku). Pre priznanie plnej náhrady trov konania v tomto prípade nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu účastníka konania (v nepatrnej alebo prevažnej časti). Úvaha súdu o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo, spravidla o právne normy, v ktorých je rozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií a jeho samotné určenie (vyčíslenie) vyplýva z konkrétnych okolností danej veci. Ako príklad takéhoto určenia výšky plnenia v závislosti od úvahy súdu sa aj v odbornej právnickej literatúre uvádza rozhodovanie súdu o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého súd určí výšku náhrady nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo

bez zovšeobecneného záveru

Aj keď treba brať do úvahy, že miera prípustnosti kritiky sudcu je menšia ako miera prípustnosti kritiky súdov, prípadne celej justície, nemožno obchádzať fakt, že aj vyjadrenia týkajúce sa osoby sudcu môžu byť súčasťou politickej diskusie, a to predovšetkým s prihliadnutím na subjekt, ktorý inkriminovaný výrok predniesol.

Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov, ku ktorým nepochybne treba zaradiť aj komunálnych politikov, a najužšie u „bežných" občanov. Mestský „parlament" všeobecne, ale aj činnosť štátneho gymnázia, nepochybne tvorí legitímnu tému verejného záujmu, keďže sú integrálnou súčasťou života spoločnosti, pričom riaditeľ gymnázia je vzorom (role model), preto informácia aj o jeho poklesku je v súlade s verejným záujmom (Theakston v. MGN, 2002; Mosley v. News Group Newspapers Ltd., 2008), okrem toho ako regionálny politik je nesporne osobou verejného záujmu. Z tohto dôvodu je legitímne, aby tieto záležitosti boli reflektované aj laickou verejnosťou prostredníctvom dennej tlače. Sociálna diskusia s prvkami kritiky o týchto otázkach si zaslúži zvýšenú ochranu.

Novinári (vydavateľ) nemôžu znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie poskytnuté orgánmi štátu (a teda aj vysokými funkcionármi Policajného zboru, pozn.), pretože to je ich úloha a poslanie. Naopak, je na orgánoch štátu, aby zvážili, ktoré informácie a v akom rozsahu možno prostredníctvom novinárov (masmédií) verejnosti sprístupniť v súlade s platnými právnymi predpismi.

Novinári (či vo všeobecnosti médiá) sú sprostredkovateľmi nielen kritiky a kontroly verejnosti voči politikom, ale tiež názorov a reakcií, ktoré politici adresujú verejnosti. Tí majú súčasne omnoho väčšiu možnosť informovať verejnosť o svojich stanoviskách prostredníctvom médií, než to je v prípade iných osôb. Ak preto verejne činná osoba považuje úvahu o svojej možnej protekcii za spôsobilú vzbudiť u časti verejnosti mylný dojem, má nepochybne možnosť sa proti takejto interpretácii vhodnou formou verejne ohradiť a viesť v tomto smere prípadne polemiku s uvedeným hodnotiacim úsudkom. Z ústavného hľadiska je neakceptovateľné, aby všeobecné súdy privilegovali pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy predstaviteľov verejnej moci pred inými („bežnými") občanmi s odôvodnením, že u nich je spôsobená ujma (automaticky) závažnejšia.

Verejnosť má právo vedieť o okolnostiach, ktoré sa týkajú osoby verejne činnej, aj keď sa jedná primárne o prípad jej manžela. Samotný fakt existencie vážnej dopravnej nehody, ktorej účastníkom bol manžel osoby verejne činnej má v sebe potenciál ovplyvniť správanie a konanie takejto osoby vo výkone jej funkcie. Spôsob referovania o takejto udalosti môže byť vedený takým spôsobom, že dôjde k zásahu do osobnostných práv verejne činnej osoby, a to bezdôvodným zdôrazňovaním faktu rodinnej väzby medzi osobou, majúcou účasť na trestne postihnuteľnom konaní a touto osobou, a to takým spôsobom, že sa v skutočnosti z podávanej správy vytráca jej informačná podstata a stáva sa z nej prostriedok dehonestácie verejnej osoby, vedúci až k vyvolaniu pocitu o jej zodpovednosti za konanie blízkej osoby, hoci pre takýto záver nie sú žiadne indície.

Pri nárokoch na ochranu osobnosti a z nich vyplývajúcich návrhoch na nariadenie predbežného opatrenia je potrebné v petite návrhu na nariadenie predbežného opatrenia špecifikovať, ktoré konkrétne informácie týkajúce sa navrhovateľa má súd odporcom zakázať rozširovať. Z ustálenej súdnej praxe je zrejmé, že do osobnostných práv navrhovateľa môžu zasahovať len konkrétne výroky, hodnotiace úsudky, ktoré navrhovateľ považuje za nepravdivé a spôsobilé privodiť mu nemajetkovú ujmu. Ten, kto informácie zverejňuje, sa nemôže dopustiť zásahu do osobnostných práv osoby uverejnením listu, uverejnením článku, uverejnením knihy ... ale len uverejnením konkrétnych nepravdivých informácií, hodnotiacich úsudkov. T.j. navrhovateľ v odôvodnení návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí špecifikovať, ktoré výroky a hodnotiace úsudky považuje za nepravdivé a preto a následne v logickej zhode s odôvodnením návrhu sa v petite návrhu potom môže domáhať zákazu ich rozširovania.

Ak zdrojom skutkového základu pre písanie knihy má byť materiál pochádzajúci sa získaný z prostredia SIS nezákonným spôsobom, a ak sa autor knihy naň odvoláva (prípadne kniha obsahuje aj časti analytických prepisov) nemožno tu hovoriť o tom, že ide o riadny podklad pre jeho skutkový základ tvrdení, pričom ani v občianskom súdnom konaní takýto dôkaz nie je možné použiť, preto sa naň ako na zdroj skutkových tvrdení vo svojej knihe nemôže odvolávať. Úlohou novinára (ak sa mu do rúk dostal materiál obsahujúci informácie o možnom korupčnom správaní sa subjektov verejného záujmu a nie je schopný zákonnou cestou overiť si ich pravdivosť) bolo v tomto štádiu veci poukázať verejnosti na existenciu týchto skutočností ako aj bolo povinnosťou odovzdať takéto materiály príslušným štátnym orgánom (tam sa úloha novinára končí), avšak jeho povinnosťou už nie je prípad vyšetrovať a poukázať na vlastné závery svojho vyšetrovania (a to najmä pokiaľ ide o závažnú trestnú činnosť) a tieto formou komentára alebo skutkových tvrdení prípadne úsudkov podávať verejnosti.