Občianske právo

Ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach pod stratou ich výhody, je určenie doby ich plnenia stanovením splatnosti; nejde o lehotu v zmysle § 122 Občianskeho zákonníka a nie je rozhodujúce, či pripadla splatnosť na sobotu, nedeľu alebo sviatok.

Reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva – žalôb určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. (III. ÚS 178/06)]. Zmyslom a účelom reštitučného zákonodarstva nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. A v žiadnom prípade ním nemohlo byť a nebolo vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období.

Ak má prenajímateľ k dispozícii rozhodnutie o vyprataní bytu za podmienky poskytnutia náhradného bytu, je na vôli prenajímateľa, či pristúpi k výkonu tohto rozhodnutia. Povinnosť poskytnúť náhradný byt vzniká prenajímateľovi až uplatnením si jeho práva na vypratanie bytu. Z tohto dôvodu nemožno prenajímateľovi určiť lehotu na poskytnutie náhradného bytu podľa § 564 Občianskeho zákonníka, pretože lehota na plnenie v tomto prípade nie je ponechaná na vôli dlžníka, ale je ponechané na vôli prenajímateľa, či si svoj nárok voči nájomcovi uplatní, pričom jeho uplatnenie je podmienené poskytnutím náhradného bytu.

V prípade žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia spravidla nemožno dospieť k meritórnemu záveru o dôvodnosti či nedôvodnosti žaloby bez toho, aby sa zo skutkového hľadiska ujasnilo, o ktorú z viacerých zákonných skutkových podstát bezdôvodného obohatenia ide.

Dôsledky postúpenia zabezpečenej pohľadávky výslovne upravuje § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka, z ktorého je zrejmé, že záväzok ručiteľa sa postúpením pohľadávky mení bez toho, aby sa muselo zameniť ručiteľské vyhlásenie, alebo aby musel ručiteľ iným spôsobom vyjadriť súhlas s postúpením. Jeho záväzok sa mení len v osobe veriteľa, teda v osobe, ktorej pohľadávku ručiteľ ručením zabezpečuje. Obsah záväzku sa nemení.

Ak teda vlastníctvo nadobúdané v tzv. malej privatizácii je vlastníctvom nadobúdaným na základe zmluvy, potom sa na takúto zmluvu vzťahuje jedna zo základných zásad súkromného práva, a to zásada „nemo ad alium plus iuris transfere potest, quam ipse habet" (nikto nemôže previesť viac práv, než má sám). Táto zásada chráni vlastnícke právo skutočného („pravého") vlastníka. Jej uplatnenie znamená, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. februára 2010 sp.zn. I. ÚS 50/10). Aj keď dôsledkom vyplývajúcim z vyššie uvedenej zásady je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov dovolací súd zastáva názor, že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám" možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I. ÚS 3314/11 z 2. októbra 2012). Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe.

Zrušenie právoplatného rozhodnutia deklaratórnej povahy nezakladá bez ďalšieho právo strany v konaní na vrátenie poskytnutého plnenia, pretože rozhodujúce je, či právny dôvod plnenia spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Zrušenie právoplatného rozsudku by založilo samo osebe právo na vydanie bezdôvodného obohatenia iba v prípade právoplatného rozsudku majúceho konštitutívne účinky.

Zákon č. 87/1991 Zb., ktorý vo vzťahu k Občianskemu zákonníku je lex specialis, upravuje v prvej hlave druhej časti oblasť občianskoprávnych vzťahov. V tomto rozsahu, resp. minimálne v tomto rozsahu, je tento zákon predpisom občianskoprávnym. V tých oblastiach občianskoprávnych vzťahov, v ktorých tento zákon nemá špeciálnu úpravu, je potrebné postupovať analogickým použitím ustanovení Obč. zák., s ohľadom na jeho ustanovenie § 853. Zákon č. 87/1991 Zb. v ustanovení § 5 ods. 2 umožňuje oprávnenej osobe uplatniť nárok podaním výzvy na vydanie veci u povinnej osoby, teda aj povinnej osoby v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 zákona, a to do šiestich mesiacov od účinnosti tohto zákona, ak tak v ustanovenej lehote neurobí, jej nárok zanikne. Písomnou výzvou sa nárok uplatňuje (aj konkretizuje) a úkonmi podľa § 5 ods. 3 alebo 4 sa ďalej realizuje. Takto realizovaný nárok, ako všetky nároky, okrem tých, ktoré sú úzko spojené s osobou oprávneného, prechádza na dediča. Rovnako tomuto nároku zodpovedajúca povinnosť, záväzok, ktorý nie je spojený s osobou povinného, prechádza na dediča. Ani v prípade povinnosti pri zmiernení následkov niektorých majetkových a iných krívd nejde o povinnosti úzko spojené jedine s osobou povinnej osoby. Pri dedení podľa ustanovení Obč. zák., ktoré sú ovládané zásadou univerzálnej sukcesie, dochádza k výmene zaviazaného subjektu v celej šírke a vo všetkých zložkách jeho právnych vzťahov. Právni nástupcovia zomrelej povinnej osoby už nevystupujú ako povinné osoby v zmysle reštitučného zákona, ale ako dedičia zomrelej povinnej osoby.

I. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje toto účastníka konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý tiež existenciu takýchto skutočností tvrdí. V niektorých prípadoch však strana zaťažená dôkazným bremenom objektívne nemá a nemôže mať k dispozícii informácie o skutočnostiach, významných pre rozhodnutie v spore, pričom protistrana má tieto informácie k dispozícii. V prípade, že strana zaťažená dôkazným bremenom prednesie aspoň „oporné body“ skutkového stavu a zvýši tak pravdepodobnosť svojich skutkových tvrdení, nastupuje „vysvetľovacia povinnosť“ protistrany. Nesplnenie tejto povinnosti bude mať za následok hodnotenie dôkazu v neprospech strany, ktorá „vysvetľovaciu povinnosť“ nesplnila. Zároveň tiež platí, že uvedenú „vysvetľovaciu povinnosť“ nemožno zamieňať s obrátením dôkazného bremena. II. Súd nie je povinný skúmať ex offo existenciu majetku na strane ústredného orgánu štátnej správy, vyňatého spod ochrany podľa § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pri posúdení platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorá smeruje proti štátu zastúpenému takýmto ústredným orgánom štátnej správy v zmysle § 525 ods. 1 OZ.

Ak poručiteľ za svojho života uzatvorí zmluvu, v ktorej sa zaviaže previesť vlastníctvo predmetnej nehnuteľnosti na druhú zmluvnú stranu a po podaní návrhu na povolenie vkladu vlastníckeho práva, avšak pred rozhodnutím o povolení vkladu zomrie, následne vkladové konanie pokračovalo s jeho právnymi nástupcami a vklad vlastníckeho práva na nadobúdateľa bol právoplatne povolený, je možné určiť, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi.

Ak nie je žiaden z účastníkov neplatnej zmluvy o dielo vlastníkom zhodnotenej nehnuteľnosti, nespočíva rozsah reštitučnej povinnosti podľa § 457 Občianskeho zákonníka v rozdiele hodnôt nehnuteľnosti pred investíciou a po nej.

Predpokladom vyporiadania v dedičskom konaní je jednak existencia majetku, ktorý tvoril bezpodielové spoluvlastníctvo poručiteľa a pozostalého manžela, a jednak skutočnosť, že počas života poručiteľa sa nezačalo konanie na súde o vyporiadanie majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Ak sa takéto konanie začalo, súdny komisár počká na záverečné rozhodnutie v danom konaní a do dedičstva zahrnie majetok, príp. dlhy v súlade s daným rozhodnutím, ktorým je viazaný. Pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľa a pozostalého manžela v dedičskom konaní je pozostalý manžel účastníkom konania, aj keď nie je dedičom, a to v časti konania, v ktorej sa vyporiadava bezpodielové spoluvlastníctvo jeho a poručiteľa. Obdobne je to i v situácii, ak zanikne manželstvo rozvodom počas života poručiteľa, avšak medzi poručiteľom a bývalým manželom nedošlo počas života poručiteľa k vyporiadaniu ich bezpodielového spoluvlastníctva a ku dňu smrti poručiteľa neprešli tri roky od zániku ich bezpodielového spoluvlastníctva rozvodom. Aj v takom prípade, ak nebola medzi nimi za života poručiteľa uzavretá dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva a ani sa nezačalo o jeho vyporiadaní konanie na súde, vyporiada sa bezpodielové spoluvlastníctvo v konaní o dedičstve. Účastníkom dedičského konania je takto aj bývalý manžel poručiteľa v časti konania, v ktorej dôjde k vyporiadaniu ich bezpodielového spoluvlastníctva.