Keďže správca majetku obce koná v mene obce pred súdmi, ako i pred inými orgánmi v tých veciach, ktoré sa týkajú majetku obce v jeho správe, na takéto konanie nie je potrebné osobitné plnomocenstvo, keďže ide o prípad zákonného zastúpenia.
Nakoľko správca majetku má zákonnú povinnosť majetok obce chrániť pred poškodením, zničením alebo stratou (§ 7 ods. 2 písm. b/ zákona o majetku obcí) a používať všetky právne prostriedky na ochranu majetku, vrátane včasného uplatňovania svojich práv alebo oprávnených záujmov pred príslušnými orgánmi (§ 7 ods. 2 písm. c/ zákona o majetku obcí), nemožno preto považovať za správny právny záver o tom, že správca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby na náhradu škody, pretože nie je vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej vznikla škoda, a preto nevznikla škoda jemu.
Z odôvodnenia:
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2018, sp. zn. 1 Cdo 86/2017)
1. Okresný súd Trebišov (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 27. mája 2015, č. k. 13 C 160/2013-198 návrh žalobcov 1/, 2/, ktorým sa domáhali, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť im spoločne a nerozdielne sumu 5.594,- Eur s príslušenstvom zamietol a uložil žalobcom 1/, 2/ povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania. Mal za preukázané, že žalobca 1/ je vlastníkom nehnuteľnosti - budovy telocvične a bazéna pri Základnej škole na ulici X v X, v súčasnosti X (ďalej aj „škola“) a žalobca 2/ je správcom budovy telocvične a bazéna, pričom žalovaný bol v minulosti riaditeľom školy. Žalovaný bol však z dôvodu závažného porušenia všeobecne záväzných právnych predpisov z funkcie riaditeľa školy rozhodnutím Mesta X (ďalej aj „mesto“) zo dňa 19. apríla 2013 odvolaný. Jedným z dôvodov odvolania z funkcie riaditeľa školy bolo aj to, že zanedbal povinnosti súvisiace s ochranou majetku vo vlastníctve mesta, v dôsledku čoho vznikla škoda veľkého rozsahu, za ktorú podľa žalobcov 1/, 2/ v plnom rozsahu zodpovedá žalovaný, keď ako štatutárny zástupca žalobcu 2/ nesplnil to, čo mu z titulu jeho funkcie vyplývalo. V konaní podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo sporné, že žalovaný bol v pracovnoprávnom vzťahu so žalobcom 2/, a to na základe pracovnej zmluvy zo dňa 26. augusta 2006, na ktorý sa vzťahoval Zákonník práce v plnom rozsahu. Rovnako nebolo sporné ani to, že od 1. júla 2008 žalovaný bol vymenovaný za riaditeľa žalobcu 2/. V tomto ohľade sa na neho vzťahuje zákon č. 522/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme a podľa § 1 ods. 4 citovaného zákona na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje Zákonník práce. Bolo preto podľa názoru súdu prvej inštancie nesporné, že právny vzťah z titulu pracovnej zmluvy existoval iba medzi žalobcom 2/ a žalovaným. Žalovaný so žalobcom 1/ nebol v žiadnom právnom vzťahu, na ktorej skutočnosti nemení nič ani to, že za riaditeľa školy ho vymenoval primátor mesta, t. j. žalobcu 1/ a bol štatutárnym zástupcom školy, ktorej bol zverený majetok žalobcu 1/ do správy. Žalobca 2/ bol teda správcom tohto majetku v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej aj ako „zákon o majetku obcí“). Po tomto zistení súd prvej inštancie konštatoval, že na strane žalobcu l/ chýba aktívna vecná legitimácia na podanie žaloby voči žalovanému na súd z dôvodu neexistencie pracovnoprávneho vzťahu medzi nimi, preto voči nemu návrh zamietol. Pri skúmaní, či žalobca 2/ má aktívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní súd prvej inštancie poukázal na to, že pri nároku na náhradu škody v zmysle Zákonníka práce, ktorý bolo potrebné v danom prípade aplikovať, musia byť splnené zároveň všetky podmienky zakladajúce nárok žalobcu 2/ na náhradu škody voči žalovanému, a to porušenie povinnosti, vznik (existencia škody) a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Súd prvej inštancie vyjadril názor, že škoda preukázateľne vznikla, ale nie na majetku žalobcu 2/, keď tento bol iba správcom tohto majetku a nie vlastníkom, a teda žalobcovi 2/ škoda nevznikla. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie konštatoval, že ani žalobca 2/ nebol aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby, a preto ju aj voči nemu zamietol. Keďže súd prvej inštancie mal za to, že základ nároku z vyššie uvedených dôvodov nebol daný, nezaoberal sa otázkou výšky škody a navrhovaným znaleckým dokazovaním, ktoré by ustálilo výšku uplatneného nároku a nepovažoval za právne významné ani to, či škoda vznikla zavinením žalovaného alebo jeho nedbanlivosťou.
Obsah ZDARMA pre prihlásených používateľov
Tento text je dostupný pre všetkých prihlásených užívateľov portálu Najprávo.sk.
Získajte ešte viac benefitov a prístup k prémiovému obsahu objednaním predplatného.
Zaregistrovať saUž som prihlásený, zobraziť článok v sekcii premium