Trestné právo procesné

I. Právo svědka odepřít vypovídat podle § 100 odst. 2 trestního řádu je nutno hodnotit vždy podle konkrétních okolností daného případu s důrazem na objektivní kritérium vyplývající ze svědkem uvedených důvodů, na základě nichž odmítá vypovídat, neboť odepření vypovídat nesmí být zcela zjevně bezdůvodné bez vztahu k trestní věci, v níž má být svědectví podáno. V rámci objektivního kritéria je však legitimním hlediskem i subjektivní vnímání svědka, který je oprávněn si zásadně zvolit rozsah, v němž odepře vypovídat. II. Orgány činné v trestním řízení nemohou svědkovi odepřít možnost využít svého práva podle § 100 odst. 2 trestního řádu s odůvodněním, že si nemůže způsobit nebezpečí trestního stíhání, neboť již trestně stíhán je. Takový výklad práva odepřít vypovídat je v rozporu s čl. 37 odst. 1 Listiny základních práv a svobod, neboť svědek podáním svědecké výpovědi může jednak utvrdit své stávající trestní obvinění v jiné trestní věci, případně si na základě své svědecké výpovědi může své postavení ještě zhoršit, např. v důsledku rozšíření trestního stíhání pro další skutky anebo v důsledku naplnění kvalifikované podstaty trestného činu. III. Procesní nemožnost použití výpovědi svědka v jeho vlastní trestní věci není hodnotícím kritériem při rozhodování, zda svědkovi náleží za konkrétních skutkových okolností právo odepřít vypovídat podle § 100 odst. 2 trestního řádu. Přijetí opačného výkladu § 100 odst. 2 trestního řádu by znamenalo vyprázdnění obsahu čl. 37 odst. 1 Listiny základních práv a svobod vůči svědkům, neboť by nebylo de facto možné zahájit trestní řízení na základě okolností, které vyplynuly ze svědecké výpovědi v konkrétní věci proti osobě, která takové svědectví podala.

Ustanovenie § 76 ods. 6 Trestného poriadku upravujúce celkovú lehotu väzby nemožno vykladať tak, že orgány činné v trestnom konaní a následne všeobecné súdy sú oprávnené držať obvineného vo väzbe pre každý z trestných činov, z ktorých je obvinený, samostatne či izolovane, a to po maximálnu dobu. Takýto prístup by mohol mať za následok (čo sa prejavilo u sťažovateľa, pozn.), že obvinený by mohol byť v súvislosti s jedným trestným konaním vzatý do väzby až po maximálnu dobu určenú podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku. V prípade uplynutia maximálnej lehoty väzby, resp. pokiaľ by došlo z rôznych dôvodov k jeho prepusteniu, mohol by byť vzatý do väzby pre iný trestný čin, kedy by začala plynúť nová maximálna lehota stanovená pre ďalšiu väzbu, v dôsledku čoho by obvinený mohol stráviť aj celý zvyšok života vo väzbe bez toho, že by bolo vydané rozhodnutie súdu o jeho vine; takýto postup nelegitimizuje žiaden verejný záujem.

Právo na ustanovenie tlmočníka neprislúcha obvinenému, ktorý dostatočne rozumie jazyku a hovorí jazykom, v ktorom sa konanie vedie, preto nepostačuje len formálne vyhlásenie obvineného smerujúce k požiadavke bezplatného ustanovenia tlmočníka, keďže dôkazné bremeno preukázať opodstatnenosť takejto požiadavky smeruje proti obvinenému s oprávnením kompetentného vnútroštátneho orgánu rozhodnúť o dôvodnosti prednesenej žiadosti. Pri úvahe, aká úroveň znalosti jazyka konajúceho súdu bola v tom-ktorom prípade potrebná, je relevantná povaha trestného činu, z ktorého bol sťažovateľ obvinený, a tiež zložitosť „oznámení“ adresovaných sťažovateľovi. V niektorých prípadoch môže súd považovať za dostatočné na zachovanie tohto práva skutočnosť, že obhajca obvineného bol schopný komunikovať aj v jazyku obvineného, aj v jazyku konajúceho súdu.

Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sa zaoberá otázkou prípustnosti dovolania z dôvodu nevykonania navrhovaných dôkazov.

Z ustanovenia § 72 ods. 2 druhej vety Trestného poriadku vyplýva, že návrh prokurátora je potrebný len v prípravnom konaní pri rozhodovaní sudcu pre prípravné konanie. V ostatných prípadoch, kedy o väzbe rozhoduje „súd" (t. j. v zmysle § 10 ods. 4 Trestného poriadku aj najvyšší súd), teda mimo prípravného konania, návrh prokurátora nie je potrebný. Ani z ustanovenia § 380 ods. 2 Trestného poriadku nemožno – na rozdiel od odseku 1 tohto paragrafu, ktorý vyžaduje návrh ministra spravodlivosti alebo generálneho prokurátora – vyvodiť, že by dovolací súd mal o väzbe rozhodovať len na návrh niektorej zo strán. Taktiež z ustanovení čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 alebo 4 dohovoru nemožno vyvodiť požiadavku, aby sa o väzbe rozhodovalo len na návrh prokurátora, resp. inej osoby odlišnej od súdu.

Pokiaľ je osoba obvinená z trestného činu nebezpečného ohrozenia a rovnako jej bola udelená pokuta v blokovom konaní, nemôže sa jednať o porušenie zásady ne bis in idem, pretože táto osoba bola obvinená z trestného činu nebezpečného ohrozenia na inom skutkovom základe, ako za ktorý jej bola udelená pokuta v blokovom konaní. Objektom priestupku, za ktorý bola osoba postihnutá, je bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky na pozemných komunikáciách a objektom trestného činu, z ktorého bola táto osoba obvinená, je záujem spoločnosti na ochrane zdravia ľudí alebo cudzieho majetku. Následok skutku, ktorý sa tejto osobe kladie za vinu, bola ťažká ujma na zdraví a smrť, pričom tento následok nebol a ani nemohol byť riešený v priestupkovom konaní formou bloku na pokutu.

Proti rozsudku vyhlásenému po prijatí vyhlásenia obvineného o priznaní viny podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku môže podať dovolanie len minister spravodlivosti na základe podnetu a obvinený môže v tomto prípade podať dovolanie len proti výroku o treste.

Môže byť správa Policajného zboru považovaná za relevantný dôkaz v trestnom konaní? Inými slovami, je správa Policajného zboru z dôvodu pochybnosti o jej nezaujatosti automaticky diskvalifikovaná?

Súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodujúci o väzbe je oprávnený (a vzhľadom na preferenciu osobnej slobody vyplývajúcu z čl. 5 ods. 1 dohovoru aj povinný) skúmať, či účel väzby nemožno rovnako dobre dosiahnuť ponechaním alebo prepustením obvineného na slobodu za súčasného dozoru probačného a mediačného úradníka, a to aj v prípade, že takýto návrh nebol výslovne uplatnený.

Judikát sa zaoberá otázkou prieskumu zavinenia v dovolacom konaní.

Akým spôsobom by mali konajúce súdy hodnotiť a pristupovať k výpovedí svedka, tzv. kajúcnika?