Trestné právo procesné

V prípade, ak sa vyžiadaná osoba nachádza vo väzbe v súvislosti s jej trestným stíhaním slovenskými orgánmi, resp. vo výkone trestu odňatia slobody právoplatne uloženého slovenským súdom, a bol zároveň doručený originál európskeho zatýkacieho rozkazu s prekladom do štátneho jazyka, ak sa preklad vyžaduje - teda ak boli splnené obe uvedené podmienky, príslušný súd nemá inú možnosť ako vyžiadanú osobu vziať do vydávacej väzby, ktorá bude spočívať. Vyplýva to z gramatického výkladu ustanovenia§ 17 ods. 1 zákona o EZR. K prijatiu danej úpravy a jej zaradeniu do samostatného paragrafu na rozdiel od ustanovenia § 16 upravujúceho vydávaciu väzbu došlo z toho dôvodu, že existencia väzby, resp. výkon trestu naznačuje, že u osoby, o vydanie ktorej sa žiada, je určité riziko, že po prepustení z tejto väzby alebo vykonaní trestu by mohol byť zmarený účel vydania.

Názor na hodnotenie dôkazov vo vzťahu k podobe skutku, zistenej súdom, prekračuje rámec dovolacieho prieskumu, keďže podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. správnosť a úplnosť zisteného skutku nemôže dovolací súd skúmať a meniť. Taktiež danosť subjektívnej stránky (napr. úmyslu) nemôže dovolací súd (ako skutkovú okolnosť) skúmať a meniť, ak úmysel vyplýva zo skutku, tak ako bol napadnutým rozhodnutím zistený. V takom prípade nemôže ísť o nesprávne právne posúdenie skutku, ktorým by bol splnený dôvod dovolania v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.

Z princípu kontradiktórnosti konania tiež vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu (protistrany v súdnom konaní) právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleží pritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (m. m. vec K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 31. 5. 2001; vec F. R. proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 28. 6. 2001). Inak povedané, požiadavka „kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe skôr formálne, t. j. z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených súdu.

Iba samotná skutočnosť, že medzi poškodenou a povereným policajtom v trestnom konaní došlo ku komunikácii prostredníctvom facebooku/sociálnej siete, nemôže založiť vzťah takého druhu a stupňa, ktorý by indikoval nedostatok nestrannosti zo strany povereného policajta.

V prípade slovného spojenia „konkrétna skutočnosť" sa v zákone síce neuvádza,čo si treba pod týmto pojmom predstaviť, ale v tomto prípade je posúdenie týchto skutočností vecou súdu, ktorý na základe skutkových okolností a dôkaznej situácie v konkrétnej trestnej veci v čase rozhodnutia o väzbe (čiže aj o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvinenýchz väzby) posúdi, či vzatie obvinených do väzby a ich ďalšie držanie v nej, je opatrenímnevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel nemožno dosiahnuť inak. Konkrétne skutočnosti zakladajúce väzobné dôvody upravené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. môžu vyplývať z povahy a charakteru trestnej činnosti, ktorá je páchaná plánovite, organizovane a vyznačuje sa vysokým stupňom sofistikovanosti .

Ustanovenie náhradného obhajcu je odôvodnené najmä v trestných veciach, v ktorých je predpoklad dlhšieho trvania súdneho konania. Z toho vyplýva, že pre použitie inštitútu náhradného obhajcu vyplýva pre konajúceho sudcu najmä povinnosť starostlivo zvážiť predložený spisový materiál z prípravného konania. Náhradný obhajca sa ustanovuje popri ustanovenom obhajcovi alebo zvolenom obhajcovi opatrením (§ 10 ods. 19), a to len na úsek trestného konania. Náhradný obhajca má rovnaké práva a povinnosti ako zvolený obhajca alebo ustanovený obhajca. To znamená, že náhradný obhajca musí byť pripravený na hlavné pojednávanie a verejné zasadnutie, na ktorom sa aj zúčastňuje. Ustanovenie náhradného obhajcu popri zvolenom obhajcovi nie je možné chápať ako porušenie základných práv, keďže aktívne vystupuje len v prípade neúčasti zvoleného obhajcu na hlavnom pojednávaní, resp. verejnom zasadnutí. To znamená, že aj napriek ustanoveniu náhradného obhajcu tento ešte nevyhnutne nemusí vykonať úkon právnej služby ako obhajca v danej trestnej veci v prípade, že zvolený obhajca bude riadne prítomný na každom hlavnom pojednávaní, resp. verejnom zasadnutí, resp. úkone v prípravnom konaní. Tento filozoficko-logický prístup vyjadril zákonodarca koncipovaním iba možnosti súdu použiť tento inštitút, ktorý však podmienil dôvodnou obavou zmarenia vykonania úkonu, hlavného pojednávania, resp. verejného zasadnutia. Na hlavnom pojednávaní a verejnom zasadnutí náhradný obhajca aktívne vystupuje len vtedy, keď sa na ňom nezúčastní zvolený obhajca alebo ustanovený obhajca. Neúčasťou obhajcu treba rozumieť aj prípad, ak na hlavnom pojednávaní, resp. verejnom zasadnutí dôjde k oslobodeniu od povinnosti obhajovania. Advokát – riadne zapísaný v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory – je oprávnený vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky poskytovať právne služby na celom území Slovenskej republiky, a nie je prípustné, aby bol mu výkon advokácie kdekoľvek na území Slovenskej republiky znemožnený. Nie je možné domnievať sa, že pokiaľ advokát nemá sídlo kancelárie, resp. pracovisko v obvode toho-ktorého súdu, nebude môcť pro futuro v dostatočnej miere kvalifikovane poskytovať právne služby a zúčastňovať sa na pojednávaniach v obvode tohto súdu.

Zo zásady prezumpcie neviny nevyplýva zákaz, aby s tým, proti komu sa vedie trestné konanie, nebolo možné zaobchádzať ako s obvineným; obvinený je povinný strpieť určité obmedzenia, akými sú napríklad väzba a iné. Rôznorodé zákonné obmedzenia a opatrenia, ktoré je obvinený povinný strpieť, resp. rešpektovať, však nenarušujú zásadu prezumpcie neviny, keďže ich účelom nie je ani zistenie a ani vyhlásenie viny obžalovaného, t. j. nahradenie právoplatného odsudzujúceho rozsudku súdu. Väzbu je nutné vnímať ako inštitút trestného procesu znamenajúci obmedzenie osobnej slobody trestne stíhanej osoby, ktorý sa vyznačuje tým, že napomáha dosiahnutiu účelu trestného konania, a to v podobe či už znemožnenia obvinenému vyhnúť sa trestnému stíhaniu, zabránenia v marení objasňovania dôležitých skutočností alebo zabránenia v pokračovaní trestnej činnosti.

Za skutočnosť súdu skôr neznámu nemožno považovať prípadné zmeny hmotného práva a samotné zahladenie odsúdenia nie je skutočnosťou odôvodňujúcou obnovu konania v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku, keďže táto v čase vyhlásenia pôvodného rozhodnutia objektívne neexistovala. Účelom hmotnoprávneho inštitútu zahladenia odsúdenia je umožniť páchateľovi po splnení zákonných podmienok odstrániť nepriaznivé dôsledky jeho odsúdenia pretrvávajúce aj po výkone uloženého trestu. Vzhľadom na dikciu ustanovenia § 92 ods. 1 Trestného zákona („Súd môže zahladiť odsúdenie...“) je zrejmé, že zahladenie odsúdenia je fakultatívny inštitút, pričom Trestný zákon vyžaduje pre zahladenie odsúdenia okrem uplynutia stanovenej doby aj splnenie ďalších zákonných podmienok (vedenie riadneho života). Zároveň z ustanovenia § 469 Trestného poriadku vyplýva, že o zahladení odsúdenia môže súd rozhodnúť len na žiadosť, resp. návrh (s výnimkou zahladenia odsúdenia mladistvého). Preto názor sťažovateľa, že súd ukladajúci trest za trestný čin, ktorý viedol k uplatneniu zásady „trikrát a dosť“, mal ex offo zohľadniť skutočnosť uplynutia doby potrebnej na zahladenie odsúdenia, nemá oporu v označených ustanoveniach Trestného zákona a Trestného poriadku. Výklad relevantných ustanovení trestných kódexov predkladaný sťažovateľom by prakticky viedol k neaplikovateľnosti zásady „trikrát a dosť“ (teda ustanovenia § 47 ods. 2 Trestného zákona) trestnými súdmi.

Miestna príslušnosť vymedzuje príslušnosť medzi súdmi toho istého druhu, t.j. ktorý konkrétny vecne príslušný súd má vo veci konať a rozhodnúť. Prvotným hľadiskom pre určenie miestnej príslušnosti, je miesto spáchania činu (forum delicti comissi). Miestom spáchania činu je predovšetkým miesto, kde bolo uskutočnené konanie, ktoré napĺňa znaky trestného činu ako aj miesto, kde nastal, alebo mal nastať následok trestného činu. Ak sa páchateľ pri pokračovacom trestnom čine alebo pri trestnom čine, ktorého objektívna stránka vyžaduje uskutočnenie viacerých aktov zo strany páchateľa, postupne zdržiaval na viacerých miestach, miestom spáchania trestného činu je každé také miesto.

V rámci trestného konania sa o nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej trestným činom rozhoduje v tzv. adhéznom konaní, ktoré sa považuje za súčasť trestného konania. Osobitosťou adhézneho konania je, že o návrhu poškodeného sa rozhoduje s použitím hmotného práva iného právneho odvetvia ako trestného práva (prevažne občianskeho – civilného práva), ale vždy s aplikáciou ustanovení Trestného poriadku. Všeobecný súd musí v adhéznom konaní v rámci trestného konania prihliadať aj na skutočnosť, či svojím rozhodnutím o náhrade škody neporuší zásadu ne bis in idem (nie dvakrát o tej istej veci), a teda rozhodne vo veci, rozhodnutiu ktorej bráni prekážka veci rozsúdenej (rei iudicatae).

Podľa § 308 ods. 1 Tr. por. v neprospech obžalovaného môže rozsudok napadnúť odvolaním len prokurátor a čo do povinnosti na náhradu škody aj poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Všetky ostatné oprávnené osoby môžu podať odvolanie, či už za obžalovaného alebo vlastným menom, v súlade s jeho vôľou alebo aj proti nej, ovšem vždy len v prospech obžalovaného. Uvedené sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na podanie odvolania v uznávacom konaní podľa § 518 ods. 4 Tr. por. v prípade, že obžalovaný, resp. odsúdený alebo osoby uvedené v § 308 ods. 2 Tr. por. podajú odvolanie v neprospech obžalovaného alebo odsúdeného, musí byť také odvolanie zamietnuté ako podané neoprávnenou osobou. Pokiaľ sa odsúdený odvolaním domáha sprísnenia spôsobu výkonu trestu uloženého mu cudzozemským rozsudkom, uznaným na území Slovenskej republiky, teda podá odvolanie vo svoj neprospech, musí byť zamietnuté ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu, ktorým sa má zabezpečiť náprava procesných a hmotnoprávnych chýb taxatívne uvedených ako dovolacie dôvody v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a/ až písm. l/ Trestného poriadku. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu inštanciu v sústave súdov, zameranú na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa. Mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie neslúži k revízii skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplniť, alebo meniť len odvolací súd. Dovolací súd nemôže posudzovať úplnosť skutkových zistení, nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože dôkazy v konaní o dovolaní nemôže sám vykonávať. Rovnako ani obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku.