Nemožnosť požadovať úroky z omeškania dlžného výživného

Právo na výživné je osobným právom dieťaťa, ktoré je upravené v Zákone o rodine, ktorý je zákonom samostatne upravujúcim rodinnoprávne vzťahy, oddelene od občianskoprávnej úpravy. V prípade dlžného výživného, resp. výživného vôbec podľa Zákona o rodine, nie je možné uplatniť § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, upravujúci úrok z omeškania. Bráni tomu neexistencia omeškania ako základného predpokladu pre vznik nároku na úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. januára 2012, sp. zn. 5 Cdo 217/2010)

Z odôvodnenia:

Okresný súd Košice II rozsudkom z 26. novembra 2008, č.k. 43 C 309/2005-172 návrh o zaplatenie 670,07 € (20 186,50 Sk) zamietol a navrhovateľke uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 1 005 Sk, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia najprv chronologicky poukázal na skutočnosť, že pôvodne návrh podávali synovia účastníkov konania, domáhajúc sa voči odporcovi zaplatenia sumy 18 800 Sk s príslušenstvom z titulu dlhu na výživnom, a to aj napriek tomu, že na základe existujúceho exekučného titulu, ktorým boli rozsudky o určení výživného a následne rozsudku o rozvode manželstva, bolo bežné výživné aj exekučne vymožené. V priebehu konania upravili svoj návrh na zaplatenie pohľadávky, spočívajúcej v úrokoch z omeškania z takto nezaplateného dlžného výživného (za obdobie od 30. júna 1999 do 20. mája 2005), ktoré následne postúpili v prospech svojej matky (navrhovateľky), ktorá uplatňovala úroky z omeškania v súvislosti s včas neuhradeným výživným. Po vykonanom dokazovaní konštatoval, že odporca na základe rozsudkov Okresného súdu Košice vidiek sp.zn. Nc 363/1994 z 23. novembra 1994 a sp.zn. 11 C 375/1994 z 1. augusta 1995 mal platiť výživné na výživu M. sumou 800 Sk mesačne a na výživu Š. sumou 700 Sk mesačne. Zdôraznil, že predmetom konania sú úroky z omeškania z dôvodu, že odporca sa s platením výživného dostal do omeškania za obdobie rokov 1994, 1995, 1996, 1997 a nedoplatky na výživnom za uvedené obdobia boli zaplatené až 10. februára 2006. Konštatoval, že vyživovacia povinnosť rodičov k deťom vyplýva priamo zo zákona, ide o zákonnú vyživovaciu povinnosť a nie povinnosť vzniknutú až na základe rozhodnutia súdu. Uviedol, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom trvá dovtedy, kým deti (aj po dosiahnutí plnoletosti) nie sú schopné samy sa živiť. Z povahy výživného vyplýva, že právo na výživné je osobným právom dieťaťa, ktoré sa zabezpečuje pre každé dieťa samostatne výrokom súdu. Plnenie výživného za minulé obdobie sa vyjadrí buď tak, že sa začiatok vyživovacej povinnosti primerane tomu posunie, alebo tak, že sa vyčísli výška dlhu - nedoplatku za minulé obdobie pred rozhodnutím súdu. Nedoplatok na výživnom súd prisúdi podľa okolnosti prípadu buď v lehote, ktorú stanoví, alebo v primeraných splátkach splatných obvykle s bežným výživným. V prípade vyživovacej povinnosti rodiča voči dieťaťu ide o osobné právo a povinnosť zaniká smrťou dieťaťa i smrťou povinného rodiča. Záväzkový (obligačný) právny vzťah je právny pomer, z ktorého pre jednu stranu (dlžníka) vyplýva povinnosť druhej strane (veriteľovi) z určitého dôvodu niečo dať, niečo konať, niečoho sa zdržať alebo niečo trpieť. V záväzkovom právnom vzťahu sú práva a povinnosti vo vzájomnej relácii. Názov „záväzok" spája v jednom slove a pojme pohľadávku veriteľa a dlh dlžníka. Dospel k záveru, že uplatňovaný nárok nemá oporu v hmotnom práve, nakoľko sa nejedná o záväzkový právny vzťah medzi účastníkmi konania. Právo na výživné je osobným právom dieťaťa, ktoré je upravené v Zákone o rodine, ktorý je zákonom samostatne upravujúcim rodinnoprávne vzťahy, oddelene od občianskoprávnej úpravy. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto návrh navrhovateľky zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 26. januára 2010, sp.zn. 6 Co 34/2009, 6 Co 313/2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Navrhovateľke priznal oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie, účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania a zrušil uznesenie č.k. 43 C 309/2005-186 z 15. januára 2009 o súdnom poplatku. Pripustil dovolanie proti rozsudku. S poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny potvrdil považujúc ho za správny. Stotožnil sa s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej, poukázal na ustanovenia Zákona o rodine č. 94/1963 Zb. upravujúce výživné, v zmysle ktorých bola určená vyživovacia povinnosť odporcovi, pričom konštatoval, že išlo o špeciálnu úpravu rodinno-právnych vzťahov vyplývajúcich zo vzťahu rodičov a detí. Ďalej poukázal na ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 488 a nasl.) upravujúce záväzkové právo, z ktorých vyplýva, že záväzkový právny vzťah sa charakterizuje ako právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Poukázal na to, že zo znenia Zákona o rodine č. 94/1963 Zb. v znení ku dňu rozhodovania o vyživovacej povinnosti odporcu voči jeho deťom, tento zákon neobsahoval žiadnu sankciu za nesplnenie si vyživovacej povinnosti v oblasti rodinno-právnej, či občiansko-právnej a že tu bola iba trestnoprávna úprava spojená so zanedbaním vyživovacej povinnosti. Zhodne so súdom prvého stupňa mal za to, že z charakteru výživného určeného na spotrebu je zrejmé, že nejde o prostriedky určené na zabezpečenie úspor, či inej investície, ale ide o spotrebný charakter takto určeného výživného, ktoré súd určí skúmajúc pomery tak rodičov, ako aj odôvodnené potreby detí, v prospech ktorých výživné sa určuje. Vychádzajúc však zo skutočnosti, že právna úprava sa doposiaľ s takto uplatneným nárokom nezaoberala, v súlade s ustanovením § 238 ods. 3 O.s.p. pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie, keď mal za to, že ide o rozhodnutie pre právnej stránke zásadného významu spočívajúce v tom, či v prípade dlžného výživného, resp. výživného vôbec podľa Zákona o rodine, prichádza do úvahy uplatnenie úrokov z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. za použitia § 142 ods. 1 O.s.p.