Nesúlad § 86 ods. 1 Zákona o rodine s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2011, č. k. PL. ÚS 1/2010-57)

Z odôvodnenia:

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") bol 6. augusta 2009 doručený návrh Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd" alebo „navrhovateľ"), zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. K. J., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") a podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde") o súlade § 57 ods. 1 zákona č. 94/1963 Zb. Zákon o rodine v znení neskorších predpisov účinného do 31. marca 2005 (ďalej len „zákon č. 94/1963 Zb.") a § 86 ods. 1 v spojení s § 96 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinného od 1. apríla 2005 (ďalej len „zákon č. 36/2005 Z. z.") s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor").

Vo svojom návrhu navrhovateľ uvádza, že v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd") pod sp. zn. 11 C 235/2006 sa žalobca Mgr. Ľ. Š. (ďalej len „žalobca") žalobou podanou 16. novembra 2006 domáhal určenia, že nie je biologickým otcom maloletej A. Š. (ďalej len „maloletá"). Okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 235/2006-50 z 28. apríla 2009 (ďalej len „rozsudok z 28. apríla 2009") zamietol žalobu žalobcu a zároveň ho zaviazal na úhradu trov konania žalovanej. Žalobca podal proti rozsudku okresného súdu z 28. apríla 2009 odvolanie, v ktorom uviedol, že nie je otcom maloletej a o tejto skutočnosti sa dozvedel až v januári roku 2006 zo znaleckého posudku o určení otcovstva pomocou testu analýzy DNA, a preto podal žalobu o zapretie otcovstva až v roku 2006 aj napriek tomu, že mu podľa platných právnych predpisov už uplynula lehota na jej podanie. Vo svojej žalobe poukázal na to, že „ustanovenia slovenskej právnej úpravy zapretia otcovstva sú v rozpore s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republiky viazaná podľa čl. 154c Ústavy SR. Právna úprava zapretia otcovstva SR nevyhovuje týmto dokumentom a ak otcovstvo uznané len na základe právnej domnienky nezodpovedá faktickému biologickému stavu, ide o vážny zásah do života jednotlivca. Právna úprava SR nie je v súlade so zárukami práva na rešpektovanie súkromného a osobného života. Podľa judikatúry ESĽP je práve určenie právneho vzťahu medzi otcom a dieťaťom závažným zásahom do súkromného života otca podľa čl. 8 Dohovoru. V rozsudku poukázal aj na konkrétne rozsudky ESĽP, a to na rozsudok vo veci Shofman proti Rusku z 24. 11. 2005, vo veci Paulík proti SR z 10. 10. 2006 a Niemietz proti Nemecku zo 16. 12. 1992.".