Určenie rodičovstva

V řízení o určení otcovství podle ustanovení § 783 odst. 2 o.z. (v SR pozri § 94 ods. 2 Zákona o rodine) soud nezjišťuje názor dítěte způsobem uvedeným v ustanovení § 100 odst. 3 o.s.ř. (v SR pozri § 38 CMP). Příbuzenství ve formě rodičovství sleduje přirozený stav věcí, tedy kdo je skutečným rodičem dítěte, jako danou a neměnnou hodnotu, která je objektivně zjistitelná na základě vědeckého poznání.

Asistovaná reprodukcia je vysoko špecifickým prípadom splodenia dieťaťa, ktorý prirodzene vyžaduje odklon od všeobecných podmienok zapretia otcovstva podľa § 93 zákona o rodine. V dôsledku absencie právnej úpravy asistovanej reprodukcie nezosobášených rodičov je potrebné hľadať právnu normu, čo do obsahu úpravy najbližšiu. Z hľadiska právneho poriadku Slovenskej republiky sa účastníci konania po vykonaní asistovanej reprodukcie de facto nachádzajú rovnakom postavení ako by tomu bolo v prípade manželov. Predpoklady zapretia otcovstva k mal. dieťaťu je preto potrebné abstrahovať z dikcie ust. § 87 ods. 2 zákona o rodine, a teda otcovstvo voči dieťaťu narodenému v čase medzi stoosemdesiatym dňom a trojstým dňom od vykonania zákroku asistovanej reprodukcie so súhlasom partnera matky možno zaprieť, len ak by sa preukázalo, že matka otehotnela inak.

Keďže Zákon o rodine otázku platnosti právnych úkonov, akým je aj súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve, neupravuje, treba potom použiť príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, t. j. možno primerane použiť tiež ustanovenia § 37 ods. 1, § 38 a § 39 OZ.

Ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Základnými kritériami na hodnotenie zložitosti veci je aj v tomto prípade skutkový stav a relevantná právna úprava vzťahujúca sa na danú vec. Ústavný súd konštatuje, že zo skutkového hľadiska nemožno hovoriť o veci osobitne zložitej, pretože spomínaný návrh smeroval voči jednému mužovi, ktorého miesto pobytu bolo známe. Keďže za otca dieťaťa bol označený grécky štátny občan žijúci mimo územia Slovenskej republiky, právna úprava relevantná na rozhodovanie je v porovnaní s prípadmi určovania otcovstva muža, ktorý je občanom Slovenskej republiky, o niečo komplikovanejšia, rozhodne však nie mimoriadne zložitá. Ustanovenia zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov vzhľadom na konkrétne okolnosti prejednávanej veci jednoznačne v tomto prípade odkazujú na použitie slovenského právneho poriadku (§ 23, § 24 a §24a citovaného zákona). Relevantná právna úprava je teda obsiahnutá v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (resp. predchádzajúca právna úprava zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov). Cudzí, resp. medzinárodný prvok v konaní (odporca, ktorý je cudzím štátnym príslušníkom) môže mať za následok zdĺhavosť konania, pretože vykonávanie všetkých úkonov si vyžaduje súčinnosť s orgánmi cudzieho štátu, preklady písomností do cudzieho jazyka a určovanie termínov pojednávaní s dostatočným predstihom. Doručovanie súdnych písomnosti a dožiadaní na vykonanie dôkazov sa v súdnych konaniach s medzinárodným prvkom realizuje na základe medzinárodných zmlúv (napr. Dohovor o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v cudzine v občianskych a obchodných veciach ), ku ktorým pristúpila aj Slovenská republika.

Využitie práva dieťaťa poznať svojich rodičov v zmysle čl. 7 ods. 1 dohovoru predpokladá individuálne rozhodnutie dotknutého dieťaťa domáhať sa tohto práva. V tejto súvislosti krajský súd správne vychádzal z toho, že v prípade maloletého dieťaťa vo veku asi desať a pol roka nie je pravdepodobné, aby sa takouto otázkou samo zaoberalo. Ak preto krok jeho zákonného zástupcu má byť považovaný za prejav vôle maloletého dieťaťa a za vyjadrenie jeho záujmu (a fortiori za situácie možnej kolízie záujmov medzi maloletým dieťaťom a zákonným zástupcom), potom je nutné, aby pochybnosti o skutočnom otcovstve v matrike zapísaného otca boli aspoň primeraným spôsobom osvedčené. V tejto súvislosti sa vynorila otázka správneho výkladu aktívnej legitimácie maloletého dieťaťa podľa § 96 ods. 1 zákona o rodine. Výklad blížiaci sa doslovnému by skôr naznačoval, že záver o tom, či má, alebo nemá byť podaný návrh na rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva k maloletému dieťaťu (ako aj následný návrh na zapretie otcovstva k maloletému dieťaťu), by mal urobiť opatrovník, ktorého by na ten účel ustanovil maloletému dieťaťu opatrovanský súd. Krajský súd sa priklonil k výkladu majúcemu (z pohľadu rozsahu oprávnení kolízneho opatrovníka) skôr charakter reštriktívny, keď pripustil možnosť, aby návrh na rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva podal v mene maloletého dieťaťa jeho zákonný zástupca z titulu svojej všeobecnej právomoci zastupovať maloleté dieťa vo všetkých veciach, a to aj napriek tomu, že zákonný zástupca má bezprostredný osobný záujem na výsledku takéhoto konania, keďže on sám je otcom maloletého dieťaťa zapísaným v matrike, pričom konanie podľa § 96 zákona o rodine smeruje k zapretiu jeho otcovstva. Krajský súd v tejto súvislosti považoval za dostatočnú garanciu skutočnosť, že hoci návrh na rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva bude v mene maloletého dieťaťa podaný zákonným zástupcom (v matrike zapísaným otcom), avšak v samotnom konaní zákonný zástupca maloleté dieťa zastupovať nebude, pretože ho bude zastupovať kolízny opatrovník ustanovený všeobecným súdom. Možno ustáliť, že výklad aktívnej legitimácie maloletého dieťaťa, ktorý si krajský súd osvojil, umožnil realizáciu práva vyplývajúceho z čl. 7 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy. Nedošlo teda k odopretiu práva na prístup k súdu v tejto veci.

Návrh na určenie rodičovstva (zistenie a zapretie) možno podať na slovenskom všeobecnom súde navrhovateľa, ak odporca nemá v Slovenskej republike všeobecný súd. Ak ani navrhovateľ nemá v Slovenskej republike všeobecný súd, ale jeden z rodičov je slovenským občanom, možno návrh podať na súde, ktorý určí Najvyšší súd (§ 40 zák. č. 97/1963 Zb. v znení neskorších predpisov).

Konanie o prípustnosti zapretia otcovstva, ktoré začína na návrh dieťaťa v zmysle § 96 ods. 1 zákona o rodine, je prvým štádiom procesu zapretia otcovstva dieťaťom; posudzuje sa v ňom, či zapretie otcovstva je v záujme dieťaťa. V druhom štádiu tohto procesu, ktoré nasleduje len ak súd vyhovie návrhu dieťaťa a určí, že zapretie otcovstva po uplynutí zákonnej lehoty je v záujme dieťaťa, súd rozhoduje o návrhu na zapretie otcovstva. V oboch štádiách je aktívne vecne legitimované dieťa, pasívne vecne legitimovanými sú obaja rodičia.