Pri rozhodovaní o výživnom v súvislosti s rozhodnutím o zmene skoršieho rozhodnutia o osobnej starostlivosti o maloleté dieťa možno rodičovi, ktorý podľa novej úpravy dieťa v osobnej starostlivosti mať nebude, uložiť povinnosť zaplatiť výživné aj spätne za čas pred vydaním (a teda aj pred právoplatnosťou) rozhodnutia meniaceho výchovné pomery, pokiaľ to odôvodňujú okolnosti zakladajúce zmenu pomerov, ku ktorým prišlo po vydaní skoršieho rozhodnutia. Zmenou pomerov je tu aj faktický stav osobnej starostlivosti druhého rodiča o dieťa nezodpovedajúci rozhodnutiu majúcemu sa zmeniť, ktorý rodič s právom osobnej starostlivosti nezvrátil. 

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. 02. 2021, sp. zn. 3 Cdo 91/2019, zdroj: nsud.sk; tvorba právnej vety: najprávo.sk)

Z odôvodnenia:

1. Okresný súd Bratislava IV (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 4. mája 2017 č. k. 13P/21/2013-2198 I. maloletého U.-F. P.-G. (ďalej tiež len „maloletý“ alebo „U. P.“ v príslušnom gramatickom tvare) zveril do osobnej starostlivosti otca; II. matke uložil povinnosť prispievať na výživu maloletého (vo výroku nadbytočne označeného tiež priezviskom a dátumom narodenia) výživným (správne len „platiť mu výživné“) vo výške 30 % zo sumy životného minima na neplnoleté nezaopatrené dieťa za obdobie od 1. septembra 2014 do 30. apríla 2017 a od 1. mája 2017 vo výške 200 € mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci k rukám otca; III. zročné výživné za obdobie od 1. septembra 2014 do 30. apríla 2017 vo výške 868,16 € uložil matke zaplatiť k rukám otca do 30 dní od právoplatnosti výroku o zverení maloletého do osobnej starostlivosti otca; IV., V. a VI. upravil styk matky a maloletého tak, že matka je oprávnená sa s maloletým „stretávať“ každý párny kalendárny týždeň od soboty od 9.00 hod. do nedele do 18.00 hod. a každý nepárny kalendárny týždeň v pondelok a v stredu od 16.00 hod. do 18.00 hod. (s výnimkou mesiacov júl a august a počas vianočných sviatkov) a každý rok v čase od 1. júla od 10.00 hod. do 8. júla do 19.00 hod., od 1. augusta od 10.00 hod. do 8. augusta do 19.00 hod. a v čase od 23. decembra od 10.00 hod. do 24. decembra do 20.00 hod. s tým, že matka maloletého prevezme a po ukončení styku otcovi odovzdá v mieste jeho bydliska s výnimkou dňa 24. decembra, kedy maloletého prevezme otec v bydlisku matky a otec je povinný maloletého na styk riadne pripraviť; VII. otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej P. Q. výživným (i tu správne len jej „platiť výživné“) vo výške 200 € mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci k rukám matky počnúc dňom 1. mája 2017; VIII., IX. a X. upravil styk otca s oboma maloletými dcérami tak, že tento je oprávnený sa s nimi „stretávať“ každý párny kalendárny týždeň v stredu od 16.00 hod. do 18.00 hod. a každý nepárny kalendárny týždeň v sobotu od 9.00 hod. do 18.00 hod. (i tu s výnimkou mesiacov júl a august a počas vianočných sviatkov) a každý rok v čase od 9. do 16. júla a od 9. augusta do 16. augusta denne od 10.00 hod. do 19.00 hod., 25. decembra od 9.00 hod. do 18.00 hod. a štvrtý štvrtok v mesiaci november od 16.00 hod. do 20.00 hod. s prevzatím a odovzdaním oboch maloletých otcom v mieste bydliska matky a povinnosťou matky deti na styk riadne pripraviť; XI. a XII. vo zvyšku zamietol návrhy oboch rodičov; XIII. vyslovil, že týmto mení rozsudok Okresného súdu Bratislava IV z 26. októbra 2011 č. k. 9C/42/2011-96 v častiach zverenia U.-F. P.-G. a výživného na neho, výživného na P. Q. a úpravy styku otca s maloletými deťmi; XIV. a XV. obom rodičom uložil povinnosť zaplatiť na svoj účet (súdu prvej inštancie) náhradu trov konania štátu a to matke vo výške 729,11 € a otcovi vo výške 1.429,12 €, obom do 30 dní od právoplatnosti tohto (rozumej príslušného náhradového) výroku rozsudku a napokon XVI. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Opravným uznesením z 27. júna 2017 č. k. 13P/21/2013 - 2217 potom opravil sumu náhrady trov konania štátu majúcej sa zaplatiť otcom (výrok XV. rozsudku) na 1.079,12 €. V odôvodnení rozsudku, právne zdôvodneného (vo veci samej) ustanoveniami § 25 ods. 1 a 2, § 26, § 36 ods. 1, § 62 ods. 1 až 3, § 75 ods. 1 a § 78 ods. 1 Zák. o rodine (zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení) bližšie vysvetlil dôvody, so zreteľom na ktoré rozhodol o zmene skoršieho rozhodnutia o úprave rodičovských práv a povinností, ktorým bol tzv. rozvodový rozsudok, a to ako v časti zmeny rozhodnutia o osobnej starostlivosti, týkajúcej sa U.-F. P.-G., súvisiacej (skôr neupravovanej) úpravy styku matky s týmto dieťaťom, zmeny úpravy styku otca s oboma maloletými dcérami a tiež zmien vo výživnom na U.-F. P.-G. a P. Q.. Špecificky na odôvodnenie rozhodnutia o výživnom matky na U.-F. P.-G. uviedol, že výživné určené sumou 200 € mesačne od prvého dňa mesiaca, v ktorom rozhodol (o tomto výživnom aj o zmene osoby rodiča, majúcej U.-F. P.-G. v osobnej starostlivosti) je dostatočné a zodpovedajúce veku a potrebám maloletého, ako aj príjmom oboch jeho rodičov. Výživné matky bolo síce podľa jeho názoru potrebné určiť spätne, a to od 1. septembra 2014 (prvého dňa mesiaca nasledujúceho potom, čo U. P. ostal žiť s otcom, teda od času začiatku reálnej starostlivosti otca o toto dieťa), pretože v tomto období otec hradil všetky výdavky maloletého a nebolo by spravodlivé, aby ho zaťažovala povinnosť platiť výživné podľa pôvodného rozhodnutia. Pri určení matke len minimálneho výživného v období predchádzajúcom 1. máju 2017 však podľa názoru súdu prvej inštancie bolo potrebné prihliadnuť i na dobré mravy a na faktický stav osobnej starostlivosti otca o U.-F. P.-G. bez akéhokoľvek rozhodnutia súdu (ktorý stav podľa výsledkov vykonaného dokazovania zapríčinil otec takým ovplyvňovaním maloletého, ktoré sa napokon prejavilo praktickou deštrukciou jeho vzťahu s matkou a praktickou nerealizovateľnosťou pôvodnej úpravy osobnej starostlivosti v jeho prípade).

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) rozsudkom z 11. decembra 2018 sp. zn. 11CoP/208/2018 na odvolania oboch rodičov rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením k nemu podľa § 388 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/ 2015 Z. z. v znení zákona č. 87/2017 Z. z. a dnes už i zákona č. 350/2018 Z. z., ďalej tiež len „C. s. p.“) zmenil vo výrokoch II. až VI., XII. a XIV. tak, že matke uložil povinnosť „prispievať na výživu“ U.-F. P.-G. výživným vo výške 200 € mesačne počnúc dňom právoplatnosti rozsudku (II.); vyslovil, že zročné výživné na toto dieťa nevzniklo (III.); styk matky s U.-J. P.-K. neupravil (IV., V. a VI.); maloletému aj matke uložil výchovné opatrenie uložením povinnosti podrobiť sa odbornému psychologickému poradenstvu u opatrovníka v rozsahu 30 hodín v trvaní šiestich mesiacov za účelom odstránenia odmietania matky maloletým a obnovenia vzťahu medzi nimi s tým, že termíny stretnutí určí opatrovník a otec je povinný zabezpečiť účasť maloletého na realizácii výchovného opatrenia (XII.) a matke povolil na zaplatenie náhrady trov konania štátu prisúdenej súdom prvej inštancie splátky po 100 € mesačne (XIV.). Nad rámec ďalšej nie celkom zrejmej zmeny rozsudku súdu prvej inštancie aj v časti výživného otca na maloletú P. Q. (výrok VII.) vo zvyšku rozsudok súdu prvej inštancie s opravným uznesením k nemu podľa § 387 C. s. p. potvrdil; do výroku svojho rozsudku pojal tiež uznesenie odmietajúce odvolania otca proti uzneseniam súdu prvej inštancie z 20. apríla 2017 č. k. 13P/21/2013-2164 a z 29. januára 2014 č. k. 13P/21/2013-542 (o ktorých inak v záhlaví rozsudku odvolacieho súdu niet žiadnej zmienky) a napokon i on rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení takéhoto svojho rozsudku, právne zdôvodneného nad rámec ustanovení použitých už súdom prvej inštancie tiež ustanovením § 37 ods. 2 písm. d/ Zák. o rodine uviedol, že preskúmal vec podľa §§ 65 a 66 Civilného mimosporového poriadku (zákona č. 161/2015 Z. z., dnes už i v znení zákonov č. 137/2019 Z. z. a č. 390/2019 Z. z., ďalej tiež len „C. m. p.“) na nariadenom pojednávaní a dospel k záveru, že súd prvej inštancie síce riadne zistil skutočný stav veci a tento v prevažnej časti posúdil podľa správnych ustanovení Zák. o rodine, v časti výživného na U.-F. P.-G. však mal za to, že výživné je namieste určiť až od právoplatnosti rozsudku o zmene zverenia (rozhodnutia o osobnej starostlivosti), keďže v skoršom čase sa toto dieťa nachádzalo v osobnej starostlivosti otca bez rozhodnutia súdu a v rozpore so skorším rozhodnutím (tzv. rozvodovým rozsudkom), nakoľko opakované návrhy otca na zverenie maloletého jemu (neodkladným opatrením) boli zamietnuté a potrebné je tak i konštatovať, že otec svojím konaním maril právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vo veci starostlivosti o maloleté deti. Námietky matky vyhlásením jej osobného bankrotu s poukazom na objektívne možnosti dosahovania ňou vyššieho príjmu, potreby maloletého a prednosť výživného na maloleté deti pred ostatnými výdavkami rodičov pritom neakceptoval. 

3. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu len v časti výživného matky na U.-F. P.-G. za obdobie pred právoplatnosťou rozsudku podali maloletý aj jeho otec (ďalej tiež len „dovolatelia“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovali z § 421 ods. 1 písm. b/, alt. písm. a/ C. s. p. aj § 420 písm. f/ rovnakého zákona. Navrhli zrušenie rozsudku v napadnutej časti s vrátením veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Okrem argumentácie v prospech oprávnenia otca zvoliť po právoplatnom skončení konania pred nižšími súdmi a zániku funkcie opatrovníka advokáta aj maloletému (za účelom splnenia osobitnej podmienky dovolacieho konania podľa § 429 ods. 1 C. s. p.) namietali, že rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej (zmeňujúcej) časti bolo závislým od vyriešenia dosiaľ dovolacím súdom (výslovne a priamo) neriešenej otázky, či súd pri rozhodovaní o výživnom pre maloleté dieťa v súvislosti so zmenou skoršieho rozhodnutia o osobnej starostlivosti oň môže priznať výživné len od času právoplatnosti rozhodnutia meniaceho skoršie rozhodnutie o osobnej starostlivosti bez ohľadu na faktický stav (skoršiemu rozhodnutiu nezodpovedajúci) a či teda vyživovacia povinnosť rodiča zaniká (resp.) nevzniká v čase, v ktorom maloleté dieťa v rozpore so skorším právoplatným rozhodnutím nie je v jeho osobnej starostlivosti. Túto otázku (otázky) podľa dovolateľov odvolací súd nevyriešil správne, lebo vyživovacia schopnosť rodičov k deťom zaniká, až keď dieťa nadobudne schopnosť samé sa živiť (odhliadnuc od prípadov smrti dieťaťa alebo rodiča), rôzne sú ale spôsoby plnenia takejto povinnosti a ak je tu zákonná úprava minimálnej vyživovacej povinnosti a pravidlo úpravy vyživovacej povinnosti od času, kedy túto povinný rodič prestal plniť, skorším rozhodnutím založený právny stav mal pre účely určenia vyživovacej povinnosti ustúpiť stavu faktickému a nie naopak (ako to inak vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Českej republiky zo 17. októbra 2016 sp. zn. IV. ÚS 246/06, podľa ktorého sa počiatok určenia vyživovacej povinnosti neviaže na právoplatnosť rozhodnutia o zverení maloletého dieťaťa do výchovy jednému z rodičov, ale na okamih faktickej zmeny pomerov, kedy jeden z rodičov prestal vyživovaciu povinnosť určitým spôsobom a v určitom rozsahu plniť). Alternatívne odôvodnenie prípustnosti dovolania úpravou z § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. vyplýva z opatrnosti dovolateľov a ich vedomosti o judikáte Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky z 18. mája 1973 sp. zn. 1 Cz 48/73, uverejnenom v Zborníku I (v tejto súvislosti porovnaj tiež R 71/2018) a taktiež sa vyslovujúcom v prospech možnosti úpravy výchovy i vyživovacej povinnosti spätne s účinkami do minulosti (nech aj za stavu primárneho riešenia takýmto judikátom iných otázok) a napokon výskyt tzv. zmätočnostnej vady podľa § 420 písm. f/ C. s. p. dovolatelia vidia v excesívnom a nedostatočnom odôvodnení odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ani nevysvetlení ním, prečo by táto mala byť nesprávnou alebo už neaplikovateľnou.

4. Matka dovolací návrh nepodala a opatrovník maloletých z konania pred nižšími súdmi vyslovil súhlas s dovolaním napádaným rozsudkom odvolacieho súdu.

5. Dovolanie je v danom prípade podané vo veci upravenej v C. m. p. Vzájomný vzťah medzi C. m. p. a C. s. p. je vymedzený v § 2 ods. 1 C. m. p., podľa ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia C. s. p., ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže § 76 C. m. p. neobsahuje pre dovolanie podané vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti vo všeobecnosti a ani vo veci výživného pre takéto deti odlišnú právnu úpravu, prípustnosť dovolania bolo potrebné posudzovať podľa ustanovení C. s. p.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C s. p.) účastníci konania pred nižšími súdmi, zastúpení v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie treba považovať za prípustné a zároveň i dôvodné.

7. Predovšetkým sa však (k procesnej stránke veci) žiada uviesť, že dovolací súd považoval za akceptovateľný stav rozhodnutia sa otcom pre zastúpenie U.-F. P.-G. v dovolacom konaní advokátom potom, čo skončil skorší stav zastupovania maloletého opatrovníkom ustanoveným mu ešte v konaní pred súdom prvej inštancie a to i z pohľadu splnenia podmienok pre prejednanie veci v dovolacom konaní bez potreby urobenia ďalších opatrení.

8. Súčasťou rodičovských práv a povinností, zásadne patriacich obom rodičom dieťaťa je totiž podľa príkladmého zákonného výpočtu aj zastupovanie maloletého dieťaťa, pričom takéto práva patria obom rodičom dieťaťa a jediným zákonom ustanoveným obmedzením pri ich výkone je nutnosť chránenia záujmov dieťaťa (§ 28 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 Zák. o rodine). Nemožnosť zastupovania dieťaťa žiadnym z rodičov s potrebou ustanovenia na jeho zastupovanie kolízneho opatrovníka však platné právo ustanovuje (tu porovnaj aj § 31 ods. 2 Zák. o rodine) len v prípadoch možného rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom (tu rozumej buď medzi oboma rodičmi na jednej a dieťaťom na druhej strane alebo medzi dieťaťom a tým rodičom, ktorý by ho mal zastupovať a ktorého by z výkonu takého zastúpenia mal diskvalifikovať hroziaci alebo aj reálne existujúci rozpor záujmov) alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom (tu rozumej prípady, v ktorých by sa ten istý rodič zastupujúci viac maloletých detí musel potenciálne rozhodovať, záujem ktorého zo svojich detí uprednostní pred záujmom dieťaťa iného).

9. O žiaden z takých prípadov ale v prípade úkonov otca smerujúcich k účinnému napadnutiu rozsudku odvolacieho súdu v prejednávanej veci aj maloletým nešlo, pretože si tu výkon práva na zastupovanie osoboval ten rodič dieťaťa, ktorému v rozhodnom čase (udelenia splnomocnenia právnickej osobe zriadenej pre účely výkonu advokácie a začatia dovolacieho konania deň nato) už bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti (právoplatnými rozhodnutiami nižších súdov v takejto časti už nenapadnutými nikým) a tým založený právny stav, zosúladený s už dlhší čas trvajúcim stavom faktickým, z otca činil práve osobu povolanú postarať sa o všetko, aby maloletý neutrpel žiadnu ujmu na svojich právach (vrátane uplatňovania práva dieťaťa na výživné, na ktoré podľa názoru zastupujúceho rodiča dieťaťu vznikol nárok, tento mu však napádaným rozhodnutím priznaný nebol - podobne ako zásadne nikto nespochybňuje oprávnenie rodiča majúceho dieťa v nepretržitej osobnej starostlivosti uplatniť vlastným návrhom, obvykle podávaným i v mene dieťaťa právo dieťaťa na zvýšenie výživného, ktorý návrh navzdory jeho nie až tak zriedkavému spísaniu na príslušnom orgáne sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately musí byť považovaný za návrh rodiča a nejde ho naopak považovať za návrh osoby spravidla neskôr ustanovovanej dieťaťu za opatrovníka už len preto, že v čase podávania návrhu mu ešte status takéhoto zástupcu maloletého nesvedčí). Pretože predmetom dovolacieho konania dovolatelia urobili výlučne otázku úpravy výživného patriaceho maloletému U.-J. P.-K. za čas pred právoplatnosťou rozhodnutia o osobnej starostlivosti, týkajúceho sa tohto dieťaťa a účastníkmi tejto časti konania bol len maloletý, o ktorom je reč a obaja jeho rodičia, ustanovovanie opatrovníka ďalším maloletým deťom nebolo nutné.

10. Pokiaľ šlo potom o právnu otázku nastolenú dovolaním (otázku právnej dovolenosti spätnej úpravy - rozhodnutím súdu - vyživovacej povinnosti toho z rodičov maloletého dieťaťa, ktorý mal dieťa v rozhodnom období právne, nie však aj fakticky, v osobnej starostlivosti), s dovolateľmi bolo treba súhlasiť jednak v tom, že tu šlo o otázku dosiaľ dovolacím súdom neriešenú (kde bolo bez právneho významu, že tu ide o evidentný dôsledok skoršej procesnej úpravy, ktorá dovolania v tzv. rodinných veciach až na niektoré výnimky nepripúšťala - tu porovnaj § 238 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), tak i v tom, že práve spôsob riešenia tejto otázky odvolacím súdom bol dôvodom pristúpenia takéhoto súdu k vydaniu dovolateľom nekonvenujúceho rozsudku (v takejto časti i napadnutého dovolaním). Napriek takpovediac záložnému odôvodneniu prípustnosti dovolania i úpravou z § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., opieranému o existenciu rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky sp. zn. 1 Cz 48/73 zo Zborníka I a judikát R 71/ 2018 (hoci procesné situácie podľa jednotlivých písmen § 421 ods. 1 C. s. p. sa vo vzťahu k jednej a tej istej právnej otázke z podstaty úpravy vylučujú), bolo pritom treba mať za to, že tu ide o prípad podľa písmena b/ ustanovenia, o ktorom je reč a to preto, že otázka zhora - tak, ako ju zadefinovali dovolatelia - za účinnosti Zák. o rodine dovolacím súdom riešená nebola (nakoľko jej riešenie rozhodnutím uvádzaným vyššie len vo forme obiter dicta spadalo ešte do účinnosti skoršieho zákona o rodine č. 94/1963 Zb., ktorý viaceré inštitúty vrátane striedavej osobnej starostlivosti aj minimálneho výživného nepoznal).

11. Podľa § 62 Zák. o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť (odsek 1). Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona (odsek 2 veta prvá a odsek 3). Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará (odsek 4 veta prvá) a ak je maloleté dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, súd pri určení výživného prihliadne na dĺžku striedavej osobnej starostlivosti každého rodiča alebo súd môže rozhodnúť aj tak, že počas trvania striedavej osobnej starostlivosti rodičov výživné neurčuje (odsek 6).

12. Podľa § 65 Zák. o rodine ak rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú, súd upraví rozsah ich vyživovacej povinnosti alebo schváli ich dohodu o výške výživného (odsek 1) a súd postupuje rovnako aj v prípade, ak rodičia spolu žijú, ale jeden z nich svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu dobrovoľne neplní (odsek 2).

13. Podľa § 75 ods. 2 Zák. o rodine výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

14. Podľa § 78 ods. 1 Zák. o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.

15. Podľa § 121 C. m. p. rozsudky o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a výžive maloletých a o priznaní, obmedzení alebo o pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu možno zmeniť alebo zrušiť aj bez návrhu, ak sa zmenia pomery.

16. Z práve odcitovaných ustanovení vyplýva konštrukcia vyživovacej povinnosti rodičov k deťom ako ich zákonnej povinnosti, u ktorej je pomerne jasne (i keď len implicitne) vymedzený čas jej vzniku (narodením dieťaťa) a naopak za pomoci právnej normy s relatívne neurčitou hypotézou čas jej trvania, resp. zániku (do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť a ktorého ustálenie napriek určitým zákonitostiam vlastným všetkým porovnateľným prípadom vždy závisí od okolností konkrétnej veci). U takejto povinnosti tak nemôže byť predmetom sporu jej existencia, ale len to, za akých okolností môže prísť k vydaniu súdneho rozhodnutia o určení jej rozsahu (t. j. o tom, ktorému z rodičov /za istých okolností aj obom/ bude uložená povinnosť platiť dieťaťu výživné, vyjadrené určitou peňažnou sumou a ako budú prípadne stanovené aj ďalšie podmienky plnenia takejto povinnosti - z povahy veci majúcej charakter opakujúceho sa plnenia).

17. Pri zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti len jedného z rodičov je pravidlom určovanie rozsahu vyživovacej povinnosti vo výroku súdneho rozhodnutia len tomu rodičovi, ktorý dieťa v osobnej starostlivosti nemá a je preto povinný nedostatok osobnej starostlivosti (či už úplný alebo prevažný - podľa toho, či a v akom rozsahu dochádza k realizácii práva tohto rodiča na styk s dieťaťom) nahrádzať inak (najčastejšie vo forme všeobecného ekvivalentu, ktorým sú peniaze slúžiace na úhradu rôznych potrieb dieťaťa). Otázka rozsahu vyživovacej povinnosti druhého rodiča sa v konaní o výživnom spravidla rieši len ako otázka predbežná, pričom táto povinnosť sa v nižšom (útlom) veku dieťaťa zvykne považovať za plne krytú výkonom osobnej starostlivosti oň a až neskôr (spravidla v spojitosti s nástupom dieťaťa do školy) prichádza do úvahy aj uvažovanie, aký podiel má mať aj na plnení vyživovacej povinnosti tohto rodiča osobná starostlivosť a v akom rozsahu je i on povinný sa podieľať na úhrade potrieb dieťaťa finančne (tu bez ohľadu na prípadné ťažkosti spojené s takýmto rozpočítavaním potrieb a výdavkov na ne na jednotlivé osoby žijúce v jednej domácnosti a hocako sa tu spoločné financovanie potrieb všetkých spolužijúcich osôb v rámci jediného rodinného rozpočtu považuje za samozrejmosť).

18. Výnimkou z práve uvedeného je úprava pri striedavej osobnej starostlivosti (podľa § 62 ods. 6 Zák. o rodine) a hoci tá na prípad v prejednávanej veci priamo nedopadá, i jej analýzou treba dospieť k záveru, že z pohľadu potreby a aj možnosti úpravy výživného je rozhodujúcim najmä pomer času majúceho byť tráveného dieťaťom v starostlivosti jedného rodiča v porovnaní s časom tráveným naopak u rodiča druhého (samozrejme popri tom zo zákonných kritérií pre určenie výživného, ktorým sú schopnosti, možnosti a majetkové pomery rodičov), takže k neurčeniu výživného spravidla príde vtedy, ak čas trávený dieťaťom u jedného aj druhého rodiča aj ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery sú zásadne porovnateľné.

19. Tým, čo je ale z pohľadu korektného riešenia dovolaním nastolenej právnej otázky tým najdôležitejším, je však na jednej strane nedostatok bezvýhradnej spojitosti rozhodnutia o osobnej starostlivosti s rozhodnutím o výživnom a na strane druhej existencia rozhodujúceho zákonného kritéria pre prípadné zásahy do všetkých rozhodnutí, týkajúcich sa maloletých detí, ktorým je zmena pomerov (klauzula „rebus sic stantibus“, v tejto súvislosti okrem ustanovení citovaných pod 14. a 15. zhora porovnaj tiež § 26 Zák. o rodine).

20. I keď k určovaniu výživného spravidla prichádza spolu s rozhodovaním o osobnej starostlivosti o maloleté dieťa (či už v rámci konania o rozvod manželstva rodičov maloletých detí, s ktorým je spojené konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom pre čas po rozvode podľa § 100 C. m. p., teda zo zákona, v rámci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností spolu nežijúcich rodičov dieťaťa - v tomto prípade bez ohľadu na to, či títo sú alebo nie sú manželmi alebo pri rozhodovaní o jednotlivých formách náhradnej starostlivosti), takáto naviazanosť jedného rozhodnutia na druhé nie je bezvýnimočná, keď rozhodná úprava počíta aj so samostatným určením výživného bez rozhodovania o osobnej starostlivosti (kedy sa má buď za pomoci súdneho rozhodnutia napraviť len stav nedostatku plnenia vyživovacej povinnosti jedným z rodičov a nie aj nedostatku jeho osobnej starostlivosti o dieťa podľa § 65 ods. 2 Zák. o rodine, alebo ide o prípad neskoršej zmenou pomerov vynútenej samostatnej úpravy len rozsahu vyživovacej povinnosti podľa § 78 ods. 1 vety prvej rovnakého zákona - bez potreby novej úpravy aj niektorého iného či viacerých iných rodičovských práv alebo povinností). Trvanie na úprave, resp. novej úprave tiež osobnej starostlivosti aj v takýchto prípadoch by totiž buď vytváralo stav vynucovania si realite nezodpovedajúcich rozhodnutí, ktorými by sa prakticky len pre účely výživného mal deklarovať stav osobnej starostlivosti len jedného rodiča o dieťa alebo striedavej osobnej starostlivosti oboch tam, kde sú deti v starostlivosti spoločnej, alebo potrebu iných rozhodnutí, ktorými by sa opakovane (prípadne aj viacnásobne) deklaroval už raz právoplatne ustálený stav osobnej starostlivosti, hoci by v tejto otázke nedošlo k žiadnej zmene pomerov (a ani priestor pre novú úpravu by tu tak nebol).

21. Vo vzťahu ku kritériu zmeny pomerov potom platí, že práve ono je tým, čo umožňuje vo väčšine konaní nepredstaviteľný zásah do právoplatného súdneho rozhodnutia (mimo režim mimoriadnych opravných prostriedkov). Zmenou pomerov sa tu zásadne rozumie podstatná zmena okolností rozhodných pre vydanie rozhodnutia, ktorého zmena sa navrhuje, ku ktorej možno dospieť porovnaním stavu existujúceho v čase vydania pôvodného rozhodnutia a stavu v čase po jeho vydaní. Konkrétne pri rozhodovaní o osobnej starostlivosti je rozhodujúcim zistenie lepších a pre dieťa prospešnejších (teda nie iba rovnocenných) podmienok výkonu práva na strane rodiča, ktorý skôr dieťa v osobnej starostlivosti nemal, pri výživnom potom zo súhrnu poznatkov o možnostiach, schopnostiach a majetkových pomeroch výživou povinných rodičov dieťaťa a odôvodnených potrebách výživou oprávneného dieťaťa v čase pôvodného rozhodovania, v čase rozhodovania o zmene a i v časovom úseku medzi nimi a ich komplexného zhodnotenia treba vyvodiť záver, ktoré čiastkové zmeny zakladajú zmenu pomerov a či odôvodňujú aj zmenu skoršieho rozhodnutia a ak áno, od ktorého času, v akom smere a v akom rozsahu. Jedným zo základných parametrov takejto zmeny pritom je, že v čase rozhodovania o zmene skoršieho rozhodnutia tu už táto musí byť (existovať), keďže aj v konaniach riadiacich sa primárne úpravou v C. m. p. je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 217 ods. 1 veta prvá C. s. p. v spojení s § 2 ods. 1 C. m. p.) a neprípustný je preto stav vyhýbania sa súdom zisteniu takejto zmeny (a aj odôvodneniu, v čom spočíva a kedy nastala), ako aj iný stav konštatovania zmeny pomerov až k času, v ktorom odpadá potreba riešenia niektorých otázok (napr. počítania zročného výživného). Jediným obmedzením (nech aj tu v zákone vyjadreným len implicitne) je tu pritom nemožnosť prihliadania (v rámci ustaľovania zmeny pomerov) na také okolnosti, ktorých nástup treba datovať ešte do obdobia pred vydaním rozhodnutia majúceho sa v novom konaní zmeniť, pretože pristúpenie v tomto na opak by znamenalo možnosť nápravy inak než za pomoci opravných prostriedkov aj nedostatkov skoršieho konania a rozhodnutia vydaného v takom konaní.

22. Práve časové hľadisko zmeny pomerov spolu s tým, že medzi nástupom zmeny tvoriacej podklad pre vydanie nového rozhodnutia a časom vydania takéhoto rozhodnutia je vždy určitý časový rozostup, spôsobuje i jeden z následkov akcentovaných aj dovolaním v prejednávanej veci, ktorým je to, že právny stav (zakladaný existenciou súdneho rozhodnutia) spravidla len s istým oneskorením reaguje na už skôr vzniknutý stav faktický (pričom možnými sú aj výnimky, o tie ale pri rozhodovaní o výživnom nejde a ísť nemá). Pri novom rozhodovaní o celom súbore rodičovských práv a povinností, nech aj týkajúcom sa iba jedného z viacerých detí (o aký prípad ide aj v tentoraz posudzovanej veci) pritom časové vymedzenie nástupu zmeny pomerov aj vo výroku rozhodnutia súdu má praktický význam len tam (rozumej len v prípade tých práv a povinností), kde takýto údaj a z neho plynúce konzekvencie sú spôsobilé poslúžiť orientácii zúčastnených v tom, aký postup sa očakáva. Práve preto nie je vo výrokoch súdnych rozhodnutí vo veciach starostlivosti o maloletých, ktorými sa ustaľujú nové podmienky výkonu rodičovských práv a povinností, obvyklým (a ani užitočným) uvádzanie aj toho, kedy nastala zmena pomerov odôvodňujúca zmenu rozhodnutia o osobnej starostlivosti a/alebo o úprave styku (či už preto, že taký údaj a ním sprevádzaná účinnosť zmeny „na príslušných poliach“, kladené takto už pred čas vydania nového rozhodnutia, by nemohli nič zmeniť na skoršom stave výkonu práv podľa skoršieho rozhodnutia a zariadenie sa zúčastnených podľa novej úpravy aj s vedomím možnosti donútiť ich k tomu exekučne až po právoplatnosti rozhodnutia je podľa § 44 C. m. p. a contrario logické, alebo preto, že prakticky rovnako by to bolo aj v prípadoch obdobných tomu z prejednávanej veci, teda tam, kde už dlhší čas existoval faktický stav nezodpovedajúci právnemu stavu predpokladanému skorším rozhodnutím, tento sa v priebehu konania nepodarilo žiadnym spôsobom zvrátiť a konečným rozhodnutím sa zosúlaďuje právny stav s faktickým - tak ako to namietali i dovolatelia - a nie naopak). Na rozdiel od práve uvedených prípadov však pri výživnom uvádzanie času (prípadne aj viacerých časov) zmeny (zmien) pomerov vo výroku rozsudku má svoj nepopierateľný význam - nielen pre zákonom ustanovenú možnosť priznania výživného patriaceho maloletým deťom najdlhšie za dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 77 ods. 1 veta tretia Zák. o rodine), ale predovšetkým v dôsledku potreby reagovania takto aj na také zmeny pomerov, ku ktorým prípadne došlo v priebehu dlhší čas trvajúceho konania a (v neposlednom rade) i za účelom zrozumiteľnosti jednotlivých pohybov vo výživnom a mechanizmu výpočtu už zročného výživného (na ktorého zaplatení, hoc aj dodatočnom, maloleté dieťa celkom nepochybne záujem má).

23. Okrem už spomenutých faktorov je tu aj ďalší dovolaním opomenutý sekundárny faktor rozhodovania o výživnom v súvislosti so zmenou rozhodnutia o osobnej starostlivosti, ktorým je to, že nedostatok spätnej úpravy vyživovacej povinnosti toho, kto bol skôr platobným miestom výživného plateného druhým rodičom, má (bez ďalšieho) za následok tiež pretrvanie existencie skoršieho exekučného titulu pre výživné, dopadajúceho aj na čas osobnej starostlivosti o dieťa na strane toho rodiča, ktorý ho v takom čase mal v osobnej starostlivosti a z toho titulu znášal (výlučne alebo prevažne) aj výdavky spojené s úhradou potrieb (aj s rizikom prípadného vymoženia takého výživného, čo by - odhliadajúc na tomto mieste od toho, čím bol stav nesúladný so skoršou úpravou zapríčinený - zjavne spravodlivému usporiadaniu pomerov a ani chráneniu záujmu dieťaťa, o ktoré ide, nezodpovedalo).

24. Ak potom dôvodom nepriznania výživného patriaceho maloletému dieťaťu nemôže byť ani rozpor s dobrými mravmi (pretože to na rozdiel od výživného v iných prípadoch zákon výslovne vylučuje) a opätovne sa tu žiada zdôrazniť, že výživné plní funkciu príjmu dieťaťa a nie rodiča, ktorý ho má v osobnej starostlivosti a ktorý je len obvyklým platobným miestom výživného (takže relevantnými nemôžu byť ani úvahy o prípadnej príčine nerešpektovania stavu predpokladaného skorším rozhodnutím tkvejúcej v samotnom maloletom alebo v rodičovi usilujúcom sa o zmenu, ktorých dôsledok v podobe nepriznania výživného by bol len sankciou dieťaťa za môžbyť aj zavrhnutiahodné správanie jeho rodiča), správnu odpoveď na otázky položené dovolaním treba podľa názoru dovolacieho súdu sformulovať tak, že pri rozhodovaní o výživnom v súvislosti s rozhodnutím o zmene skoršieho rozhodnutia o osobnej starostlivosti o maloleté dieťa možno rodičovi, ktorý podľa novej úpravy dieťa v osobnej starostlivosti mať nebude, uložiť povinnosť zaplatiť výživné aj spätne za čas pred vydaním (a teda aj pred právoplatnosťou) rozhodnutia meniaceho výchovné pomery, pokiaľ to odôvodňujú okolnosti zakladajúce zmenu pomerov, ku ktorým prišlo po vydaní skoršieho rozhodnutia. Zmenou pomerov je tu aj faktický stav osobnej starostlivosti druhého rodiča o dieťa nezodpovedajúci rozhodnutiu majúcemu sa zmeniť, ktorý rodič s právom osobnej starostlivosti nezvrátil. 

25. Rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti vychádzajúci z presného opaku práve uvedeného tak nešlo považovať za správny (na čom nič nemohlo zmeniť ani nestotožnenie sa dovolacieho súdu s tou časťou argumentácie z dovolania, ktorou sa rozsudku odvolacieho súdu vytýkala zmätočnostná vada podľa § 420 písm. f/ C. s. p., majúca spočívať v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia - tu najmä preto, že žiadne z rozhodnutí uvádzaných dovolaním nešlo považovať za taký výraz ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, s ktorým by sa prinajmenšom v rovine vysvetlenia odklonu od neho bolo potrebné v rozhodnutí idúcom (obrazne) opačným smerom vysporiadať.        

26. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 C. s. p.). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 C. s. p.). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami preto zrušil len rozsudok odvolacieho súdu a to len v časti napadnutej dovolaním a vec vrátil na ďalšie konanie jemu, majúc za to, že náprava zrušením len rozhodnutia odvolacieho súdu je v tomto prípade možná i postačujúca (§ 449 ods. 2 C. s. p.) a vychádzajúc z toho, že tým, komu bolo v tomto prípade namieste pričítať dovolaním vytýkanú vadu nesprávneho právneho posúdenia veci, bol práve odvolací súd.

27. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.).

28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. februára 2021

Mgr. Dušan  Č i m o, v. r.

predseda senátu

(sudca spravodajca)

JUDr. Gabriela  K l e n k o v á, PhD., v. r

členka senátu                                                                     

JUDr. Ján  Š i k u t a, PhD., v. r.

člen senátu