Úprava rodičovských práv

Pri rozhodovaní o výživnom v súvislosti s rozhodnutím o zmene skoršieho rozhodnutia o osobnej starostlivosti o maloleté dieťa možno rodičovi, ktorý podľa novej úpravy dieťa v osobnej starostlivosti mať nebude, uložiť povinnosť zaplatiť výživné aj spätne za čas pred vydaním (a teda aj pred právoplatnosťou) rozhodnutia meniaceho výchovné pomery, pokiaľ to odôvodňujú okolnosti zakladajúce zmenu pomerov, ku ktorým prišlo po vydaní skoršieho rozhodnutia. Zmenou pomerov je tu aj faktický stav osobnej starostlivosti druhého rodiča o dieťa nezodpovedajúci rozhodnutiu majúcemu sa zmeniť, ktorý rodič s právom osobnej starostlivosti nezvrátil.

Úprava obsiahnutá v rozsudku o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu stratí účinnosť právoplatnosťou výrokov týkajúcich sa výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode. Zánik účinnosti tejto úpravy nemožno viazať na právoplatnosť výroku o rozvode manželstva, keďže výrok o rozvode manželstva a výrok o úprave výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode majú samostatný skutkový základ, v opravnom konaní sa preskúmavajú samostatne, takže nemožno vyvodiť, že by museli nadobudnúť právoplatnosť súčasne.

Objektívnym explicitne stanoveným zákonným kritériom pre rozhodnutie vo veci maloletého je „záujem maloletého dieťaťa“, čo korešponduje s podstatou a účelom základného práva maloletého dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť a tomuto právu zodpovedajúcemu základnému právu obidvoch rodičov na starostlivosť a výchovu o svoje dieťa. Obsah týchto práv je homogenizovaný nielen v práve, ale súčasne aj v povinnosti na sústavnú starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj dieťaťa v zmysle ustanovenia § 28 ods. 1 písm. a) zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). Pokiaľ teda ide o záujem maloletého dieťaťa, súd musí tento vyhodnocovať a zdôvodniť nielen mechanicky a formálne, ale s ohľadom na in concreto okolnosti spočívajúce v danosti prípadne v absencii nielen „technických“ podmienok na výchovu, starostlivosť a všestranný vývoj maloletého (bytové predpoklady, dochádzka do školy alebo na voľnočasové aktivity, lekárska starostlivosť a pod.), ale aj vzhľadom na emocionálne (či už pozitívne alebo negatívne) väzby maloletého ku každému z rodičov, tobôž ak o kvalite týchto väzieb vypovedá nestranné znalecké posúdenie.

Ak súd schváli dohodu rodičov o výživnom pre maloleté dieťa, nemožno túto dohodu účinne meniť inak než rozhodnutím súdu, t. j. rozsudkom, ktorým súd určí novú výšku výživného alebo rozsudkom, ktorým súd schváli novú dohodu o výške výživného.

Z ustanovenia § 24 ods. 2 zákona o rodine, ktoré je hmotno-právnej povahy, vyplýva, že na jeho základe možno rozhodnúť o zverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak skutkové okolnosti prípadu možno subsumovať pod toto zákonné ustanovenie. V opačnom prípade prichádza do úvahy právne posúdenie podľa § 24 ods. 1 zákona o rodine (ktoré je takisto hmotno-právnej povahy), teda zverenie dieťaťa, resp. detí do výlučnej osobnej starostlivosti niektorého z rodičov, prípadne inej osoby. Hoci základom pre hmotno-právne posúdenie otázky, či má byť dieťa zverené do výlučnej starostlivosti jednej osoby (podľa § 24 ods. 1 zákona o rodine) alebo do striedavej starostlivosti dvoch osôb (podľa § 24 ods. 2 zákona o rodine), sú spoľahlivé skutkové zistenia o tom, čo je v záujme dieťaťa, samotný myšlienkový proces subsumovania zisteného skutkového stavu pod niektoré z citovaných hmotno-právnych ustanovení treba považovať za právne posúdenie veci. Inými slovami, vyvodenie záverov o tom, čo je na základe zistených podstatných skutočností v najlepšom záujme dieťaťa, treba považovať za právne posúdenie veci. Súd je povinný v zmysle čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, § 43 ods. 1 zákona o rodine, resp. § 100 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v konaní o zverenie detí zisťovať, či deti boli s ohľadom na ich vek a rozumovú vyspelosť schopné vyjadriť samostatne svoj názor, či vôbec a v kladnom prípade z akých zdrojov ich názory zisťoval a či a akým spôsobom prihliadol na ich prípadné názory.

V prípade, keď je vyžadovaný zo strany štátu prostredníctvom súdu zásah do problematiky výchovy a výživy maloletých detí, nemožno sa uspokojiť len s informáciami, ktoré strany poskytnú, ale je treba ich dostatočným spôsobom objektivizovať, čo v súdnom konaní znamená vykonať v dostatočnom rozsahu o ich objektivite dokazovanie. Podľa niektorých názorov by sa za striedavú výchovu nemali považovať dlhšie cykly než tri týždne, t. j. mesiac, pol roka a rok, pretože strácajú charakter striedavej starostlivosti. Je to striedavé zverovanie dieťaťa do starostlivosti vždy jedného rodiča, kde je treba riešiť poruchy prispôsobenia pri prechodoch. Striedavá starostlivosť by podľa niektorých odborníkov rovnako nemala znamenať striedanie školského kolektívu, výchova či presnejšie povedané rozšírený styk by mal prebiehať tak, že celá školská dochádzka prebehne v jednej krajine, letné a zimné prázdniny v druhej. Školáci sú už omnoho viac fixovaní na svoj kolektív vrstovníkov a je škodlivé tento kolektív striedať v akomkoľvek cykle. Aj týždenné, aj polročné striedanie vytrháva dieťa z jeho detského kolektívu a robí z neho outsidera, pretože s kamarátmi nezdieľa spoločný osud. Striedanie školského kolektívu v praxi môže znamenať, že dieťa okrem normálnej rodiny prijde aj o normálne vzťahy v kolektíve, ktoré sa formujú počas celej doby školskej dochádzky. Ku všetkým týmto hľadiskám je treba pri rozhodovaní o striedavej starostlivosti prihliadať a skúmať, ako bude ten ktorý typ výchovy ovplyvňovať osobnosť konkrétnych maloletých detí. Žiadny názor či predpoklad však nemožno v otázkach výchovy maloletých detí zovšeobecňovať (Střídavá výchova a styk s dítětem po rozchodu, PhDr. Mgr. Jeroným Klimeš, Ph.D., 2009).

Zverenie dieťaťa do striedavej výchovy rodičov nesmie byť ústupkom ich vzájomnej rivalite, ale vyjadrením kvalitného a pozitívneho vzťahu rodičov k dieťaťu; to predpokladá toleranciu, vyspelosť a dobrú vôľu všetkých zúčastnených. Rozhodnutie o striedavej výchove maloletého dieťaťa by malo vychádzať z ich spoločnej vôle a dohody, schopnosti spolu komunikovať a spolupracovať a nezapájať dieťa do svojich vzájomných problémov.

Rozhodovacia prax súdov pripúšťa, že vydané rozhodnutie súdu o úprave výkonu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu (§ 36 ZR) sa za istých okolností stane neúčinným. K neúčinnosti tohto rozhodnutia dochádza na základe právne významných skutočností, ako sú napríklad rozvod manželstva alebo obnovenie spolužitia rodičmi maloletého (viď R 31/1968 a R 8/1982). Rozvod manželstva rodičov maloletého dieťaťa je skutočnosť, s ktorou zákon spája obligatórnu úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode (§ 24 ods. ZR), a to bez ohľadu na to, či prípadne už práva a povinnosti rodičov k maloletému dieťaťu (ne)boli upravené skorším rozhodnutím súdu alebo ich dohodou. Eventuálna skoršia úprava práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu (podľa § 36 ods. 1 ZR) stráca účinnosť právoplatnosťou rozhodnutia o rozvode manželstva rodičov. Rozhodnutie sa v tomto prípade stáva neúčinným od momentu, kedy nastala právna skutočnosť spôsobujúca neúčinnosť tohto rozhodnutia.

Zmena pomerov odôvodňuje zmenu rozhodnutia o výchove maloletého dieťaťa, prípadne súdom schválenej dohody rodičov o výchove maloletého dieťaťa len vtedy, ak iné okolnosti prevažujú nad požiadavkou stálosti výchovného prostredia. Tak je to obvykle v tých prípadoch, v ktorých sa skôr vykonaná úprava výchovy maloletého dieťaťa stane vzhľadom na zmenu pomerov úpravou, ktorá naďalej nezabezpečuje najpriaznivejšie podmienky na zdarný vývoj dieťaťa na uvedomelého občana. Rozhodujúcim hľadiskom na úvahy o najvhodnejšej úprave výchovy maloletého dieťaťa zostáva vždy záujem dieťaťa; a v jeho záujme nie je, aby bolo len so zreteľom na nové pomery otca odňaté z výchovného prostredia, v ktorom vyrastá už viac rokov, a aby bolo súčasne vzdialené od svojich súrodencov.

Záujmom dieťaťa nepochybne je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti obidvoch rodičov, a ak to nie je možné, potom toho z rodičov, ktorý k tomu má lepšie predpoklady, okrem iného uznáva rolu a dôležitosť druhého rodiča v živote dieťaťa a je presvedčený, že aj ten druhý je dobrým rodičom. Nesúhlas matky so striedavou starostlivosťou môže byť relevantný len vtedy, ak je vybudovaný na dôvodoch, ktoré sú spôsobilé intenzívnym spôsobom negatívne zasahovať do záujmu dieťaťa. Súd nemusí takéto dokazovanie vykonávať, ak je nesúhlas rodiča založený len na zjavne iracionálnom alebo nepreskúmateľnom dôvode. Ak pôjde o tento iracionálny či nepreskúmateľný dôvod alebo bude v konaní preukázané, že ide o nesúhlas spočívajúci na dôvode, ktorý preukázateľne nemá negatívny vplyv na záujem dieťaťa, nemôžu súdy na tomto nesúhlase postaviť rozhodnutie, ktorým návrhu na zverenie dieťaťa do striedavej starostlivosti nevyhovejú. Opačný postup je totiž v rozpore so základným právom druhého rodiča na spravodlivý proces podľa čl. 36 Listiny a súčasne zásahom nielen do jeho základného práva vychovávať a starať sa o svoje dieťa podľa článku 32 ods. 4 Listiny, ale aj do základného práva dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa toho istého článku Listiny.

Pravidelnú dochádzku dieťaťa do predškolského zariadenia nemožno preceňovať. Rozhodne ju nemožno uprednostňovať pred časom tráveným s otcom. Podobne je to aj s prípadnými krúžkami, ktoré dieťa bude, alebo už v mieste svojho súčasného bydliska navštevuje. Nesúhlas matky so striedavou starostlivosťou môže byť relevantný len vtedy, ak je vybudovaný na dôvodoch, ktoré sú spôsobilé intenzívnym spôsobom negatívne zasahovať do záujmu dieťaťa.

Záujmom dieťaťa nepochybne je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti obidvoch rodičov, a ak to nie je možné, potom toho z rodičov, ktorý má k tomu lepšie predpoklady, okrem iného uznáva rolu a dôležitosť druhého rodiča v živote dieťaťa a je presvedčený, že aj ten druhý je dobrým rodičom. Nemožno vylúčiť, že práve medzi rodičmi, ktoré nie celkom dobre komunikujú, je striedavá starostlivosť podnetom a motiváciou k tomu, aby sa snažili čo najviac kooperovať. Striedavá starostlivosť núti rodiča, ktorý nebol tejto forme naklonený a na ktorého strane chýba ochota ku komunikácii, aby svoje správanie zmenil. Inak sa môže stať, že skutočne dôjde ku zmene výchovy a zvereniu dieťaťa do výchovného prostredia druhého rodiča. Na psychiku dieťaťa veľmi pôsobí nekomunikatívnosť rodičov pri jeho odovzdávaní. Jedná sa o výrazne nežiaduci jav pre osobnostný vývoj aj duševné zdravie maloletého. Je preto treba v záujme dieťaťa tento negatívny stav zmeniť. Pokiaľ zlyhanie v podobe nedostatku vzájomnej kvalifikovanej komunikácie nie sú rodičia schopní napraviť sami, je treba v záujme dieťaťa autoritatívny zásah štátnej moci. Akokoľvek striedavá osobná starostlivosť predpokladá zo strany rodičov predovšetkým toleranciu, spoločnú vôľu a schopnosť spolu komunikovať a spolupracovať (a najmä nezapájať dieťa do svojich vzájomných problémov), nesmie súd na spôsob tejto výchovy rezignovať už vtedy, keď jeden z rodičov s týmto spôsobom výchovy pro forma nesúhlasí. Ak je takýto nesúhlas len obštrukčný, ničím neodôvodnený, resp. nemá vo vzťahu k výchove dieťaťa relevanciu, nemôže o neho súd oprieť svoje rozhodnutie.