Rodinné právo

Rozhodovacia prax súdov pripúšťa, že vydané rozhodnutie súdu o úprave výkonu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu (§ 36 ZR) sa za istých okolností stane neúčinným. K neúčinnosti tohto rozhodnutia dochádza na základe právne významných skutočností, ako sú napríklad rozvod manželstva alebo obnovenie spolužitia rodičmi maloletého (viď R 31/1968 a R 8/1982). Rozvod manželstva rodičov maloletého dieťaťa je skutočnosť, s ktorou zákon spája obligatórnu úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode (§ 24 ods. ZR), a to bez ohľadu na to, či prípadne už práva a povinnosti rodičov k maloletému dieťaťu (ne)boli upravené skorším rozhodnutím súdu alebo ich dohodou. Eventuálna skoršia úprava práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu (podľa § 36 ods. 1 ZR) stráca účinnosť právoplatnosťou rozhodnutia o rozvode manželstva rodičov. Rozhodnutie sa v tomto prípade stáva neúčinným od momentu, kedy nastala právna skutočnosť spôsobujúca neúčinnosť tohto rozhodnutia.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona. Rodičovské práva a povinnosti patria obidvom rodičom. Ak rodičia žijú v manželstve, predpokladá sa, že svoje deti vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme maloletých detí. Zákon o rodine úpravu výkonu rodičovských práv a povinností rieši v určitých špecifických situáciách osobitne, tak ako to predpokladá čl. 51 ods. 1 ústavy. Zákon o rodine preferuje dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 24 ods. 2, § 25 ods. 1, § 35 a § 36 ZR). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa. Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 26/05 vyslovil právny názor, že právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie k obmedzeniu práv rodičov, ale práve naopak, prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť v nesúlade s čl. 41 ods. 4 ústavy.

Ak škodu, ktorú spôsobí maloletý alebo ten, kto je v čase jej spôsobenia postihnutý duševnou poruchou, prichádzajú do úvahy ako subjekty zodpovednosti podľa § 422 Občianskeho zákonníka jednak tí, ktorí zanedbali dohľad (dozor) založený zákonom či úradným rozhodnutím alebo dohodou, jednak maloletí alebo tí, ktorí sú postihnutí duševnou poruchou. Tými, ktorí zanedbali náležitý dohľad (dozor), budú v prvom rade rodičia zásadne ide o obidvoch rodičov - § 34 ods. 1 Zákona o rodine - bez ohľadu na to, či sú manželmi alebo nie sú. Ak však bude maloleté dieťa zverené súdnym rozhodnutím, či súdom schválenej dohody len jednému z rodičov, bude z hľadiska zanedbania náležitého dohľadu, a tým aj jeho zodpovednosti prichádzať do úvahy zásadne len tento rodič, prípade jeho manžel (nie druh), ktorý žije s dieťaťom v spoločnej domácnosti, a to aj keď nie je otcom dieťaťa, ak v rámci svojej zákonnej povinnosti (§ 33 Zákona o rodine) výslovne či mlčky prevzal povinnosť podieľať sa na výchove dieťaťa.

Predovšetkým ide o to, že rozhodnutie súdu o odlúčení maloletého dieťaťa od rodičov je vždy spojené s rozhodnutím súdu o tom, kto bude vykonávať náhradnú starostlivosť o maloleté dieťa. O oboch týchto zásadných otázkach rozhoduje súd uno actu. Je vylúčené, aby súd rozhodol o odlúčení maloletého dieťaťa od rodičov bez toho, aby zároveň nerozhodol o náhradnej starostlivosti. Ďalej ide o to, že rozsah rodičovských práv a povinností v prípade pestúnskej starostlivosti (a teda aj v prípade dočasnej predpestúnskej starostlivosti podľa napadnutého ustanovenia) je iný ako v prípade ústavnej starostlivosti. Počas pestúnskej starostlivosti (dočasnej predpestúnskej starostlivosti) rodič je čiastočne obmedzený vo svojich rodičovských právach, čo sa týka jeho zastupovania a spravovania jeho vecí, pretože právo zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok v bežných veciach patrí pestúnovi (budúcemu pestúnovi). Právo zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok v podstatných veciach patrí rodičom. V prípade ústavnej starostlivosti rodičia maloletého dieťaťa zastupujú dieťa a spravujú aj jeho majetok (bez akéhokoľvek obmedzenia) tak v bežných, ako aj v podstatných veciach. Výnimku tvoria prípady uvedené v ustanoveniach § 39 ods. 2 a 3 a § 56 napadnutého zákona. Z uvedeného vyplýva, že rozsah rodičovských práv k maloletému dieťaťu, ktoré je v ústavnej starostlivosti, je širší ako rozsah rodičovských práv k maloletému dieťaťu, ktoré je v pestúnskej starostlivosti (v dočasnej predpestúnskej starostlivosti).

Kolíznym opatrovníkom je ten, koho v prípade možnej kolízie záujmov maloletého dieťaťa a jeho rodičov ustanovil súd maloletému dieťaťu za zástupcu, ktorý bude maloleté dieťa zastupovať v určitom konaní alebo pri určitom právnom úkone. Súd je povinný vždy vymedziť rozsah práv a povinností kolízneho opatrovníka podľa účelu, pre ktorý bol opatrovník ustanovený (viď R 45/1986). Funkcia tohto opatrovníka zaniká vykonaním úkonu, na ktorý bol opatrovník ustanovený za zástupcu maloletého dieťaťa, alebo skončením príslušného konania, pre ktoré bol opatrovník ustanovený maloletého zastupovať. Súdom ustanovený kolízny opatrovník sa v rozsahu, v ktorom je oprávnený za maloleté dieťa konať, stáva zástupcom maloletého dieťaťa namiesto rodiča (rodičov); len kolízny opatrovník je potom oprávnený a povinný maloleté dieťa v konaní zastupovať v rozsahu určenom súdom tak, aby ochrana záujmov maloletého dieťaťa bola riadne zabezpečená bez ohľadu na prípadné záujmy niektorého z rodičov. Záujmy toho, kto má byť ustanovený súdom za kolízneho opatrovníka, sa nesmú stretať so záujmami dieťaťa. Pre súdne konanie ustanovuje kolízneho opatrovníka súd príslušný na konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, a nie procesný súd, ktorý je príslušný rozhodovať o prípustnosti zapretia otcovstva (viď primerane R 20/1980).

Záver, či maloletá matka o dieťa neprejavovala žiadny záujem, podlieha hodnoteniu celkového kontextu životnej situácie matky. Je pritom treba zobrať do úvahy všetky okolnosti nasvedčujúce tomu, že prejavy matky nesvedčia o absolútnej absencii citu, záujmu, spoluprežívania, obáv o dieťa a jeho ďalší osud. Aj za predpokladu, že by súd dospel k záveru, že matka záujem o dieťa neprejavovala, je treba v súlade s ustanovením § 68 ods. 1 písm. b) Zákona o rodine starostlivo hodnotiť, či jej v tom nebránili závažné prekážky. Najmä v prípade maloletého rodiča možno pritom za takéto prekážky považovať rovnako absenciu podpory rodiny v spojení s nezrelosťou rodiča a jeho zlým psychickým stavom. O právnych dôsledkoch preukázaného nezáujmu o dieťa musí byť rodič poučený.

Súd môže vo svojom rozhodnutí znížiť výživné pre maloleté dieťa aj od skoršieho dátumu než požaduje navrhovateľ v návrhu na zníženie výživného, keďže ide o konanie vo veci starostlivosti o maloletých, ktoré možno začať aj bez návrhu.

Návrh na určenie rodičovstva (zistenie a zapretie) možno podať na slovenskom všeobecnom súde navrhovateľa, ak odporca nemá v Slovenskej republike všeobecný súd. Ak ani navrhovateľ nemá v Slovenskej republike všeobecný súd, ale jeden z rodičov je slovenským občanom, možno návrh podať na súde, ktorý určí Najvyšší súd (§ 40 zák. č. 97/1963 Zb. v znení neskorších predpisov).

Konanie o prípustnosti zapretia otcovstva, ktoré začína na návrh dieťaťa v zmysle § 96 ods. 1 zákona o rodine, je prvým štádiom procesu zapretia otcovstva dieťaťom; posudzuje sa v ňom, či zapretie otcovstva je v záujme dieťaťa. V druhom štádiu tohto procesu, ktoré nasleduje len ak súd vyhovie návrhu dieťaťa a určí, že zapretie otcovstva po uplynutí zákonnej lehoty je v záujme dieťaťa, súd rozhoduje o návrhu na zapretie otcovstva. V oboch štádiách je aktívne vecne legitimované dieťa, pasívne vecne legitimovanými sú obaja rodičia.