Rodinné právo

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení uviedol, ako súd prvej inštancie musí zohľadniť už zaplatené výživné pri výpočte zameškaného výživného.

Krátkodobý pobyt maloletého dieťaťa u rodiča, ktorému nebolo zverené do výchovy, nie je spravidla dôvodom dočasného pozbavenia tohto rodiča povinnosti platiť výživné. Aj keby vo výchove a výžive maloletého oprávneného došlo k zmene pomerov trvalejšej povahy, alebo keby mu povinný uhradil nielen každodenné, ale aj iné potreby, mohol by tieto okolnosti posúdiť iba súd príslušný podľa § 88 písm. c), § 176 OSP.

V řízení o určení otcovství podle ustanovení § 783 odst. 2 o.z. (v SR pozri § 94 ods. 2 Zákona o rodine) soud nezjišťuje názor dítěte způsobem uvedeným v ustanovení § 100 odst. 3 o.s.ř. (v SR pozri § 38 CMP). Příbuzenství ve formě rodičovství sleduje přirozený stav věcí, tedy kdo je skutečným rodičem dítěte, jako danou a neměnnou hodnotu, která je objektivně zjistitelná na základě vědeckého poznání.

Asistovaná reprodukcia je vysoko špecifickým prípadom splodenia dieťaťa, ktorý prirodzene vyžaduje odklon od všeobecných podmienok zapretia otcovstva podľa § 93 zákona o rodine. V dôsledku absencie právnej úpravy asistovanej reprodukcie nezosobášených rodičov je potrebné hľadať právnu normu, čo do obsahu úpravy najbližšiu. Z hľadiska právneho poriadku Slovenskej republiky sa účastníci konania po vykonaní asistovanej reprodukcie de facto nachádzajú rovnakom postavení ako by tomu bolo v prípade manželov. Predpoklady zapretia otcovstva k mal. dieťaťu je preto potrebné abstrahovať z dikcie ust. § 87 ods. 2 zákona o rodine, a teda otcovstvo voči dieťaťu narodenému v čase medzi stoosemdesiatym dňom a trojstým dňom od vykonania zákroku asistovanej reprodukcie so súhlasom partnera matky možno zaprieť, len ak by sa preukázalo, že matka otehotnela inak.

Z ustanovení § 1 a § 2 ZR vyplýva, že pod pojmom manželstvo zákon rozumie manželstvo monogamické, pričom ide o trvalé spoločenstvo dvoch osôb rôzneho pohlavia. Ústava Slovenskej republiky v čl. 71 zakotvuje možnosť preniesť výkon určených úloh miestnej štátnej správy na obec a vyšší územný celok. Pri výkone delegovanej štátnej správy obec a vyšší územný celok sa stávajú správnym celkom. Ak je subjektom tejto pôsobnosti obec, organizačne štátnu správu vykonáva starosta obce (primátor mesta), ak je subjektom územný celok, predseda vyššieho územného celku. Spomenutí funkcionári územnej samosprávy vykonávajú delegovanú štátnu správu formou individuálnej rozhodovacej činnosti (najmä v správnom konaní). Zákon o obecnom zriadení a zákon o samospráve vyšších územných celkoch (samosprávnych krajoch) ich označuje za správny orgán. Orgán obce, mesta (matričný úrad), pred ktorým sa v zmysle zákona o rodine uskutočňuje občiansky obrad uzavretia manželstva vystupuje ako evidenčný orgán obce, mesta, mestskej časti v rámci plnenia pôsobnosti preneseného výkonu štátnej správy, ktorý je príslušný na zápis uzavretia manželstva do knihy manželstiev. V zmysle § 27 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a v zmysle zákona o rodine pokiaľ ide o uzavretie manželstva rozhodujú starostovia obcí (primátor mesta). O odvolaní proti rozhodnutiu starostu rozhoduje orgán štátu príslušný podľa osobitných predpisov. V prípade podania žiadosti o uzavretie manželstva osobami rovnakého pohlavia má primátor mesta vydať rozhodnutie (hoci by išlo o negatívne rozhodnutie) v správnom konaní v zmysle ustanovení § 46 a nasl. Správneho poriadku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie na príslušný orgán štátnej správy, ktorého rozhodnutie po nadobudnutí právoplatnosti je možné preskúmať súdom. V takomto prípade nemá byť žiadateľovi resp. žiadateľom zasielané len oznámenie, ktoré sa považuje za vybavenie žiadosti.

Manžel, ktorý za trvania manželstva užíva byt v dome, ktorého vlastníkom je druhý z manželov, odvodzuje svoje právo v tomto byte bývať od existujúceho rodinnoprávneho vzťahu (porovnaj správu uverejnenú v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1978, pod por. č. 14), lebo obsah tohto vzťahu je okrem iného tvorený povinnosťou manželov žiť spolu (§ 18 ZR – pozn. aut.) a vzájomnou vyživovacou povinnosťou manželov (§ 71 ZR– pozn. aut.). Na tomto základe má manžel – nevlastník právo bývať so svojím manželom v byte nachádzajúcom sa v dome vo vlastníctve druhého manžela a druhý manžel (vlastník) má povinnosť mu toto bývanie (užívanie bytu) umožniť. Rozvodom manželstva uvedený právny dôvod bývania zaniká a manžel (vlastník) sa môže domáhať vypratania bytu podľa § 126 ods. 1 OZ. Nárok na bytovú náhradu rozvedeného manžela, ktorému rozvodom manželstva zanikol právny dôvod užívania bytu vo vlastníctve druhého manžela, a ktorý je preto povinný byt vypratať, nie je v Občianskom zákonníku výslovne upravený, to však neznamená, že rozvedenému manželovi v takom prípade bytová náhrada nepatrí. Jeho právne postavenie pri zániku jeho právneho dôvodu bývania, musí byť posúdené analogicky (§ 853 OZ) podľa toho ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje právne vzťahy svojím obsahom a účelom najbližšie. Týmto ustanovením je § 713 ods. 1 OZ upravujúci nárok na bytovú náhradu rozvedeného manžela, ktorého právny dôvod užívania bytu bol, rovnako ako v prípade manžela užívajúceho byt v dome vo vlastníctve druhého z manželov, za trvania manželstva odvodený od existencie manželstva a ktorému rozvodom tento právny dôvod bývania zanikol.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona. Rodičovské práva a povinnosti patria obidvom rodičom. Ak rodičia žijú v manželstve, predpokladá sa, že svoje deti vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme maloletých detí. Zákon o rodine úpravu výkonu rodičovských práv a povinností rieši v určitých špecifických situáciách osobitne, tak ako to predpokladá čl. 51 ods. 1 ústavy. Zákon o rodine preferuje dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 24 ods. 2, § 25 ods. 1, § 35 a § 36 ZR). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa. Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 26/05 vyslovil právny názor, že právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie k obmedzeniu práv rodičov, ale práve naopak, prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť v nesúlade s čl. 41 ods. 4 ústavy.

Je v rozpore so záujmami maloletého dieťaťa, ak jeden z rodičov nemôže stráviť nerušene žiaden víkend v roku s maloletým dieťaťom.

Rodičovské práva a povinnosti, a teda aj právo zastupovať svoje maloleté dieťa, majú obaja rodičia. Rodičovské práva a povinnosti vykonáva, a teda aj zastupuje maloleté dieťa, len jeden z rodičov v prípadoch predpokladaných § 28 ods. 3 Zákona o rodine. Od zásahov do rodičovských práv a povinností jedného z rodičov podľa § 38 Zákona o rodine, spočívajúcich v ich pozastavení, obmedzení alebo pozbavení, treba dôsledne odlišovať úpravu rodičovských práv a povinností podľa § 24, § 25, § 36 ods. 1 Zákona o rodine spočívajúcu najmä vo zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov. Rodičovské práva a povinnosti podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine, teda aj právo a povinnosť zastupovať svoje maloleté dieťaťa, zostávajú obidvom rodičom zachované aj po rozhodnutí súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Rodičovské práva a povinnosti podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine zostávajú rodičovi zachované i vtedy, ak mu súd predbežným opatrením nariadi, aby odovzdal dieťa do starostlivosti druhého z rodičov alebo do starostlivosti toho, koho označil súd, a aby platil výživné na dieťa v nevyhnutnej miere.

svoje deti a naopak deťom sa potom zaručuje právo na rodičovskú starostlivosť a výchovu. Tento ústavne zaručený princíp ochrany práv teda zahŕňa zo strany rodičov zabezpečenie podmienok materiálnej a nemateriálnej povahy na to, aby dieťa mohlo dostatočne rozvíjať svoje možnosti a schopnosti vedúce k jeho uplatneniu v spoločnosti. Pokiaľ ide o materiálne podmienky, tie sa realizujú prostredníctvom povinnosti rodičov podieľať sa na vyživovacej povinnosti ku svojim deťom podľa kritérií uvedených v ustanovení § 85 ods. 2 Zákona o rodine (u nás § 62 ods. 2 Zákona o rodine – pozn. autora), pričom je povinnosťou súdu pri stanovení rozsahu vyživovacej povinnosti prihliadnuť na to, v akej miere sa osobne stará každý z obidvoch rodičov o svoje deti, pričom tento podiel osobnej starostlivosti by mal byť vždy zohľadnený pri posudzovaní rozsahu vyživovacej povinnosti u každého z rodičov osobitne, v závislosti na veku a vyspelosti dieťaťa. Ak sa zbavil rodič svojim úmyselným konaním, pre ktoré bola na neho uvalená väzba a pre ktoré bol následne odsúdený k trestu väzenia, objektívnej možnosti plniť svoju vyživovaciu povinnosť voči svojmu maloletému dieťaťu (§ 85, § 96 Zákona o rodine; u nás § 62 a § 75 Zákona o rodine – pozn. autora), nemožno túto skutočnosť pričítať na ťarchu tohto dieťaťa, ktoré podľa čl. 32 ods. 4 Listiny má základné právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Opačný výklad vedie k absurdným dôsledkom. Je tomu tak aj v posudzovanej veci, kedy trestný skutok otca maloletej smeroval voči jej matke. Taký výklad by potom viedol k extrémnemu dôsledku, podľa ktorého by sa rodič úmyselným trestným činom voči maloletému dieťaťu, prípadne druhému z rodičov s následným uvalením väzby a uložením trestu väzenia po právoplatnom odsúdení „zbavil", resp. „mohol zbaviť" vyživovacej povinnosti voči svojmu maloletému dieťaťu.

Keďže Zákon o rodine otázku platnosti právnych úkonov, akým je aj súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve, neupravuje, treba potom použiť príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, t. j. možno primerane použiť tiež ustanovenia § 37 ods. 1, § 38 a § 39 OZ.

Ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.