Rodinné právo

I. Samotný aktuálny výpočet potenciálnych miest evidovaných príslušným úradom práce, sám o sebe ešte nezaručuje, že uchádzač o prácu by bol niektorým zo zamestnávateľov skutočne zamestnaný a bol by mu poskytnutý vyšší zárobok. II. Rozviazanie pracovného pomeru dohodou so zamestnávateľom poskytujúcim vyšší zárobok bez ďalšieho neznamená, že sa povinný vzdal bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania. III. Pri splatnosti dlžného výživného nemožno zamieňať povinnosť na úhradu dlhu s „potrestaním" (zvlášť ak je povinný ochotný dlh doplatiť), ale musia byť rešpektované určité kritériá primeranosti, ktoré aj v záujme oprávnených zabránia tomu, aby sa povinná osoba dostala do situácie, kedy svoje povinnosti nebude môcť plniť ani v budúcnosti, prípadne sa sama stane príjemcom dávok sociálnej podpory.

Manželka poškodeného nie je osobou oprávnenou podať vo svojom mene odvolanie v prospech poškodeného pre nesprávnosť výroku o náhrade škody alebo preto, lebo takýto výrok nebol urobený, a to aj preto, že podanie opravného prostriedku nepatrí medzi bežné záležitosti a úkony predpokladané ustanovením § 21 ods. 1 ZR (teraz § 20 ods. 1 ZR – pozn. autora). Takéto odvolanie by mohla podať len v mene poškodeného ako jeho splnomocnenec.

Ak súd prvého stupňa návrh na rozvod manželstva rodičov maloletého dieťaťa zamietol, odvolací súd nemôže takýto rozsudok zmeniť, manželstvo rozviesť a vec vrátiť súdu prvého stupňa iba na úpravu práv a povinností manželov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode.

Záujmom dieťaťa nepochybne je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti obidvoch rodičov, a ak to nie je možné, potom toho z rodičov, ktorý má k tomu lepšie predpoklady, okrem iného uznáva rolu a dôležitosť druhého rodiča v živote dieťaťa a je presvedčený, že aj ten druhý je dobrým rodičom. Nemožno vylúčiť, že práve medzi rodičmi, ktoré nie celkom dobre komunikujú, je striedavá starostlivosť podnetom a motiváciou k tomu, aby sa snažili čo najviac kooperovať. Striedavá starostlivosť núti rodiča, ktorý nebol tejto forme naklonený a na ktorého strane chýba ochota ku komunikácii, aby svoje správanie zmenil. Inak sa môže stať, že skutočne dôjde ku zmene výchovy a zvereniu dieťaťa do výchovného prostredia druhého rodiča. Na psychiku dieťaťa veľmi pôsobí nekomunikatívnosť rodičov pri jeho odovzdávaní. Jedná sa o výrazne nežiaduci jav pre osobnostný vývoj aj duševné zdravie maloletého. Je preto treba v záujme dieťaťa tento negatívny stav zmeniť. Pokiaľ zlyhanie v podobe nedostatku vzájomnej kvalifikovanej komunikácie nie sú rodičia schopní napraviť sami, je treba v záujme dieťaťa autoritatívny zásah štátnej moci. Akokoľvek striedavá osobná starostlivosť predpokladá zo strany rodičov predovšetkým toleranciu, spoločnú vôľu a schopnosť spolu komunikovať a spolupracovať (a najmä nezapájať dieťa do svojich vzájomných problémov), nesmie súd na spôsob tejto výchovy rezignovať už vtedy, keď jeden z rodičov s týmto spôsobom výchovy pro forma nesúhlasí. Ak je takýto nesúhlas len obštrukčný, ničím neodôvodnený, resp. nemá vo vzťahu k výchove dieťaťa relevanciu, nemôže o neho súd oprieť svoje rozhodnutie.

Po rozpade rodiny s maloletými deťmi nielen etika príbuzenských vzťahov, ale aj zákon zaväzuje deti k povinnosti svojich rodičov ctiť a rešpektovať, kým rodičovská zodpovednosť (za riadnu výchovu detí) je prikázaná obom rodičom; preto takisto, pokiaľ nie sú zistené také skutočnosti, ktoré by viedli k pozastaveniu výkonu rodičovskej zodpovednosti, nie je – ani pri plnom rešpektovaní práv samých maloletých – zákonného, o to menej ústavného právneho dôvodu na to, aby rodičovi, v ktorého priamej starostlivosti maloleté dieťa nie je, bol styk s ním zakázaný, resp. neprimerane obmedzený.

Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je zákonnou povinnosťou, ktorá v sebe zahŕňa právo dieťaťa na výživu a s tým korešpondujúcu povinnosť obidvoch rodičov dieťa vyživovať. Z povahy výživného vyplýva, že právo na výživné je osobným právom dieťaťa; nie rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Ak si vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu, určenú právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou, povinný rodič neplní, dieťa má právo domáhať sa splnenia tejto povinnosti jej núteným výkonom. Pri vymáhaní pohľadávok výživného je teda oprávneným dieťa, v prospech ktorého je výživné priznané, a povinným je rodič, ktorému bola uložená povinnosť platiť výživné. Pri zastupovaní maloletého dieťaťa v exekučnom konaní na vymoženie výživného od povinného rodiča sa pripúšťa, aby pri podaní návrhu na exekúciu dieťa zastupoval druhý rodič (R 21/1981).

Právo na výživné je osobným právom dieťaťa, ktoré je upravené v Zákone o rodine, ktorý je zákonom samostatne upravujúcim rodinnoprávne vzťahy, oddelene od občianskoprávnej úpravy. V prípade dlžného výživného, resp. výživného vôbec podľa Zákona o rodine, nie je možné uplatniť § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, upravujúci úrok z omeškania. Bráni tomu neexistencia omeškania ako základného predpokladu pre vznik nároku na úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Manžel, ktorý za trvania manželstva užíva byt v dome, ktorého vlastníkom je druhý z manželov, odvodzuje svoje právo v tomto byte bývať od existujúceho rodinnoprávneho vzťahu (porovnaj správu uverejnenú v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1978, pod por. č. 14), lebo obsah tohto vzťahu je okrem iného tvorený povinnosťou manželov žiť spolu (§ 18 ZR – pozn. aut.) a vzájomnou vyživovacou povinnosťou manželov (§ 71 ZR– pozn. aut.). Na tomto základe má manžel – nevlastník právo bývať so svojím manželom v byte nachádzajúcom sa v dome vo vlastníctve druhého manžela a druhý manžel (vlastník) má povinnosť mu toto bývanie (užívanie bytu) umožniť. Rozvodom manželstva uvedený právny dôvod bývania zaniká a manžel (vlastník) sa môže domáhať vypratania bytu podľa § 126 ods. 1 OZ. Nárok na bytovú náhradu rozvedeného manžela, ktorému rozvodom manželstva zanikol právny dôvod užívania bytu vo vlastníctve druhého manžela, a ktorý je preto povinný byt vypratať, nie je v Občianskom zákonníku výslovne upravený, to však neznamená, že rozvedenému manželovi v takom prípade bytová náhrada nepatrí. Jeho právne postavenie pri zániku jeho právneho dôvodu bývania, musí byť posúdené analogicky (§ 853 OZ) podľa toho ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje právne vzťahy svojím obsahom a účelom najbližšie. Týmto ustanovením je § 713 ods. 1 OZ upravujúci nárok na bytovú náhradu rozvedeného manžela, ktorého právny dôvod užívania bytu bol, rovnako ako v prípade manžela užívajúceho byt v dome vo vlastníctve druhého z manželov, za trvania manželstva odvodený od existencie manželstva a ktorému rozvodom tento právny dôvod bývania zanikol.

Skoršia úprava práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu (podľa § 36, 65 Zákona o rodine) stráca účinnosť právoplatnosťou rozhodnutia o rozvode manželstva rodičov.

Skoršia úprava práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu (podľa § 36, 65 Zákona o rodine) stráca účinnosť právoplatnosťou rozhodnutia o rozvode manželstva rodičov.

V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky samotnú úpravu styku rodičov s dieťaťom z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 4 O. s. p. nemožno považovať za obmedzenie alebo pozbavenie rodičovských práv a povinností (Rc 55/1996), takže dovolanie proti takémuto rozsudku nie je prípustné. Výnimku z neprípustnosti dovolania napokon nemožno vidieť ani v tvrdení, že dovolaním napadnutým rozsudkom bolo rozhodnuté o priznaní rodičovských práv a povinností. Pokiaľ právna úprava vyníma z neprípustnosti dovolania veci týkajúce sa priznania rodičovských práv a povinností, ide jednoznačne o priznanie rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa. Spôsobilým predmetom dovolacieho konania je len také rozhodnutie, resp. rozsudok, ktorý je vydaný v osobitnom konaní vo veci starostlivosti súdu o maloletých v zmysle ustanovenia § 176 a nasl. OSP a ktorého predmetom bolo priznanie rodičovských práv a povinností takémuto (maloletému) rodičovi dieťaťa (staršiemu ako 16 rokov) v určitom konkrétne vymedzenom rozsahu vo vzťahu k osobnej starostlivosti o dieťa (§ 29 ods. 1 Zákona o rodine). I keď úprava styku rodiča s maloletým dieťaťom je jednou zložkou rodičovských práv a povinností vo vzťahu osobnej starostlivosti o dieťa, z hľadiska prípustnosti dovolania (resp. z hľadiska výnimky z neprípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 4 OSP) má príslušnú relevanciu, len ak sa týka maloletého rodiča.

Rozhodnutie súdu o podstatnej veci týkajúcej sa výkonu rodičovských práv podľa § 49 Zákona o rodine nie je rozhodnutím obmedzujúcim rodičovské práva, umožňujúcim podanie dovolania v zmysle § 238 ods. 4 OSP.