Výpovedný dôvod

Výpovedný dôvod, pre ktorý zamestnávateľ dáva zamestnancovi výpoveď, musí byť vždy uvedený v zrušujúcom písomnom prejave. Ak by výpoveď výpovedný dôvod neobsahovala, je neplatná, a to bez ohľadu na to, či u zamestnanca aj v skutočnosti niektorý z týchto dôvodov existoval. V písomnej výpovedi možno výpovedný dôvod uviesť citáciou príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením skutočností, ktoré sa stali dôvodom na skončenie pracovného pomeru výpoveďou. Neuvedenie príslušného zákonného ustanovenia, ktoré sa stalo dôvodom výpovede, nespôsobuje jej neplatnosť. V prípade, ak niektoré výpovedné dôvody uvedené v tomto odseku obsahujú viac výpovedných dôvodov súčasne, zamestnávateľ je povinný vo výpovedi uviesť, na základe ktorého konkrétneho výpovedného dôvodu dáva zamestnancovi výpoveď. Ak tak neurobí a z obsahu výpovede táto skutočnosť nevyplýva, je výpoveď z tohto dôvodu neplatná. V písomnej výpovedi uvedený dôvod výpovede nemôže zamestnávateľ dodatočne meniť.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 278/2007, zo dňa 25. novembra 2008)

Z rozhodnutia:

Okresný súd Komárno rozsudkom z 19. mája 2006 č. k. 10 C/95/2005 – 176 určil neplatnými výpovede zo dňa 04.05.2005 dané podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce pre opätovné menej závažné porušenie pracovnej disciplíny a podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. O práve na náhradu trov konania rozhodol tým spôsobom, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 6.640,- Sk. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil tým, že z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynul záver, že jedna z dvoch výpovedí z rovnakého dňa, 04.05.2005, je neplatnou bez ohľadu na skutočné porušenie pracovnej disciplíny žalobcom vzhľadom k tomu, že disciplinárnym opatrením možno pre ten istý skutok postihnúť pracovníka len raz. K uvedenému záveru dospel na základe skutočností, že skutkové vymedzenia rozdielnych výpovedných dôvodov v zmysle § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce - opätovné menej závažné porušenie pracovnej disciplíny v jednej z výpovedí a závažné porušenie pracovnej disciplíny v druhej z výpovedí - sú rovnakými. Dva skutky z troch vo výpovediach uvedených : 1/ nedodržanie začiatku pracovnej doby dňa 17.02.2005 v čase od 7.00 hod. do 7.20 hod., o ktorom sa právna predchodkyňa žalovanej dozvedela v deň kontroly dochádzky dňa 17.02.2005 a 2/ nedodržanie príkazu riaditeľa č. 13/2004 z 23.01.2004 spočívajúce v nedostatočnom vedení evidencie pracovnej pohotovosti, o ktorom sa právna predchodkyňa žalovanej dozvedela 03.03.2005, nemohla žalovaná, podľa názoru súdu prvého stupňa, použiť dôvodom výpovede, nakoľko zmeškala dvojmesačnú lehotu od momentu, kedy sa právna predchodkyňa žalovanej o týchto porušeniach pracovnej disciplíny dozvedela. Tretí bezprostredný rovnaký dôvod oboch výpovedí, neospravedlnená absencia žalobcu na pracovisku v dňoch 21. - 22.03.2005 a 29. - 30.03.2005, nebol v zmysle § 111 ods. 1 Zákonníka práce daným a obe výpovede z pracovného pomeru zo dňa 04.05.2005, doručené žalobcovi dňa 04.05.2005 odmietnutím, sú neplatné. K uvedenému záveru dospel na základe skutočností, že čerpanie dovolenky a náhradného voľna žalobcovi určila právna predchodkyňa žalovanej, N. tým, že konkludentne súhlasila s čerpaním dovolenky a náhradného voľna po predchádzajúcom oznámení čerpania oboch s dostatočným časovým predstihom žalobcom. Zohľadnil tiež skutočnosti, že neurologické oddelenie, ktorého bol žalobca primárom, žalobca v čase svojej neprítomnosti na pracovisku personálne zabezpečil a žalovaná nemala dôvod nepovoliť mu čerpanie dovolenky a náhradného voľna. Tvrdenie právnej predchodkyne žalovanej o tom, že o čerpaní dovolenky a náhradného voľna žalobcom, mohla rozhodnúť až po skončení jeho práceneschopnosti, vyhodnotil účelovým a nepodloženým, nakoľko v prípade odôvodnených dôvodov zamestnávateľa mala právna predchodkyňa žalovanej možnosť žalobcu odvolať z dovolenky. Zároveň vychádzal z obvyklej praxe udeľovania dovoleniek a náhradného voľna najneskôr v deň ich čerpania, na základe aj len telefonickej žiadosti, ktorá vyplynula zo svedeckej výpovede M., vykonávajúcej v rozhodnom období funkciu námestníčky právnej predchodkyne žalovanej. Z jej výpovede podporne vyplynul záver o neexistencii prípadu neudelenia náhradného voľna a dovolenky primárovi oddelenia. Podľa názoru súdu, žalobca sa dôvodne domnieval, že mu právna predchodkyňa žalovanej schválila čerpanie dovolenky a náhradného voľna, tým viac, že sa mal zúčastniť vopred plánovaného zájazdu do Maroka organizovaného cestovnou kanceláriou, o ktorej skutočnosti právna predchodkyňa žalovanej vedela. Napokon súd vychádzal aj zo skutočnosti, že žalobca bol neprítomným v práci od 21.03.2005 do 03.04.2005, pričom žalovaná kvalifikovala neospravedlnenými absenciami len jeho neprítomnosť na pracovisku v dni 21. - 22.03.2005 a 29. - 30.03.2005, pričom tvrdila, že mu čerpanie dovolenky a náhradného voľna neschválila počas celého tohto obdobia. Ak by jej tvrdenie bolo pravdivým, považovala by všetky dni neprítomnosti žalobcu v práci neospravedlnenou absenciou. O práve na náhradu trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a v konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške odmeny a náhrady advokátky za jeho právne zastupovanie.

Krajský súd v Nitre, konajúci o odvolaní žalovanej, rozhodol rozsudkom zo 4. júla 2007 sp. zn. 5 Co/226/2006, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenil tak, že žalobu zamietol a o práve na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Stotožnil sa so skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa vyplývajúcim z výsledkov vykonaného dokazovania, ale nesúhlasil s jeho právnym posúdením, pretože súd prvého stupňa na zistený skutkový stav aplikoval, podľa jeho názoru, správnu právnu normu, ktorú ale nesprávne vyložil. Podľa názoru odvolacieho súdu, zhodného so súdom prvého stupňa, obe výpovede dané právnou predchodkyňou žalovanej žalobcovi dňa 04.05.2005, v ktorý deň mu boli aj doručené ich odmietnutím, nie sú totožné, avšak obsahujú totožné dôvody. V jednej z výpovedí rovnaké dôvody považovala právna predchodkyňa žalovanej za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny a v druhej výpovedi za hrubé ( závažné ) porušenie pracovnej disciplíny. Odvolací súd vyslovil názor, že dokazovanie súd prvého stupňa ku všetkým trom dôvodom naplnenia porušení pracovnej disciplíny vykonal, ale v odôvodnení rozsudku právne posúdil len jeden z nich, neospravedlnenú absenciu žalobcu. Keďže však považoval daným práve tento dôvod výpovede, spočívajúci v neospravedlnenej absencii žalobcu, rozsudok súdu prvého stupňa nezrušil. Samotná neprítomnosť žalobcu na pracovisku, kvalifikovaná neospravedlnenou absenciou, je dôvodom pre ktorý by so žalobcom mohla právna predchodkyňa žalovanej okamžite skončiť pracovný pomer, pretože súhlas k čerpaniu dovolenky právnou predchodkyňou žalovanej nebol daným, ktorý nemožno považovať konkludentným spôsobom jeho udelenia. Neprítomnosť zamestnanca na pracovisku považovaná neospravedlnenou absenciou je závažným porušením pracovnej disciplíny, ktorá je tiež dôvodom výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce. O práve na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 O. s. p. podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a § 150 O. s. p. a úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov konania, vzhľadom ku charakteru sporu a okolnostiam prípadu, ktoré videl v tom, že žalobca je nezamestnaný a pripravuje sa na výkon inej zárobkovej činnosti.