Výklad prejavu vôle pri skončení pracovného pomeru

Prax súdov sa aj po úkone zamestnávateľa, ktorým prejavil vôľu skončiť so zamestnancom pracovný pomer, stretáva s prípadmi, v ktorých zamestnávateľ alebo zamestnanec robia rôzne následné právne úkony, týkajúce sa niekedy tiež zrušovacieho prejavu alebo pracovného pomeru medzi nimi. Pokiaľ je sporné, či a akú vôľu v takomto úkone niektorý z nich prejavil, je v zmysle § 240 ods. 3 Zákonníka práce potrebné spornú otázku riešiť s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu. Judikatúra súdov už dávnejšie dospela napríklad k záveru, že samo vyznačenie skončenia pracovného pomeru v občianskom preukaze na žiadosť zamestnanca po tom, čo mu zamestnávateľ dal neplatnú výpoveď, neznamená ešte, že tým zamestnanec mienil skončiť pracovný pomer so zamestnávateľom (viď R 39/1985). Na potrebu dôslednej aplikácie ustanovenia § 240 ods. 3 Zákonníka práce poukázalo v obdobnej súvislosti aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 125/1996 publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 6/1997.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2011, sp. zn. 3 Cdo 266/2009)

Z odôvodnenia:

Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 2. februára 2006 č.k. 10 C 54/2001-128 uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi do 3 dní náhradu mzdy 203 361 Sk a v rovnakej lehote mu nahradiť trovy konania; konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania zastavil. Odporcovi uložil aj povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok. V odôvodnení uviedol, že rozsudkom z 22. januára 2004 č.k. 10 C 54/2001-67 bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru zo 14. septembra 2001. Súd prvého stupňa zohľadnil, že navrhovateľ listom z 18. septembra 2001 oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Za obdobie od 15. septembra do 31. októbra 2001 súd nepriznal navrhovateľovi náhradu mzdy, lebo navrhovateľ bol vtedy práceneschopný a za toto obdobie mu boli vyplatené dávky nemocenského poistenia; náhradu mzdy 203 361 Sk (6 750,34 €) priznal navrhovateľovi za obdobie v dĺžke 4 mesiacov a 15 dní. Námietku odporcu, že navrhovateľ skončil pracovný pomer dohodou dňom odchodu do starobného dôchodku, považoval súd za neopodstatnenú, lebo nebol zistený žiadny úkon smerujúci k takému skončeniu pracovného pomeru. V časti o zaplatenie úrokov z omeškania súd prvého stupňa konanie zastavil (§ 96 O.s.p.) vzhľadom na čiastočné späťvzatie návrhu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.

Na odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 27. júna 2007 sp. zn. 4 Co 166/2006 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej zmenil tak, že návrh zamietol. Výrok ukladajúci odporcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok zrušil a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Zmeňujúci výrok odôvodnil nesplnením predpokladov pre priznanie náhrady mzdy navrhovateľovi z neplatného rozviazania pracovného pomeru podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce – zákona č. 65/1965 Zb. v znení účinnom v čase zrušovacieho prejavu (ďalej len „Zákonníka práce") z dôvodu, že navrhovateľ poberá od 1. októbra 2001 starobný dôchodok, pričom podľa § 98 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení nebol možný „súbeh pracovného pomeru a starobného dôchodku".